Kresťansko-sociálny manifest

Text, ktorý autori Ivan Šimko a Ľubomír Vlčák nazvali Kresťansko-sociálny manifest, týka sa politiky jedného konkrétneho politického zoskupenia, ale súčasne prekračuje rámec jednej strany či hnutia, ktoré sa hlásia ku kresťanskodemokratickému programu. Pre každú politickú stranu je želateľné, aby sa o jej program a vízie zaujímala čo najširšia verejnosť. V prípade manifestu, ktorý nesie prívlastok kresťanský, sa predpokladá, že pôjde aj o verejnosť motivovanú kresťanskou vierou. Pokúsim sa za túto verejnosť ponúknuť svoj komentár. Nedávam si pritom za cieľ komentovať každú dôležitejšiu myšlienku Manifestu, ani sa nezastavujem pri každej zaujímavej téze. Chcem najmä poukázať na duchovný a spoločenský kontext, v ktorom dnes kresťanstvo jestvuje vo svete a ako to súvisí s myšlienkami Manifestu.

1.

Manifest sa stavia proti primitívnemu materializmu a konzumizmu (naznačuje, že súčasný materializmus je akoby dedičom marxistickej viery v matériu), kriticky poukazuje na narastajúcu materiálnu nerovnosť v dnešnom svete, cituje tvrdú kritiku pápeža Františka voči súčasnému svetovému systému, ktorý priam produkuje ľudí na odpis (na smetisko), a spomína aj pápežovu kritiku adorovania kapitálu. Manifest je zároveň výzvou postaviť sa na stranu tých, ktorým súčasný model usporiadania spoločnosti dôstojný život vo zväčšujúcej sa miere odopiera (s. 28). Na jednom mieste Manifest dokonca vyzýva kresťanských demokratov zložiť sľub chudoby a prijať svet chudobných za svoj vlastný svet (s. 44-45).

Niekto môže pokladať akcent na chudobných, posun v prioritách kresťanskodemokratickej politiky smerom k sociálnejšie ladeným témam, len za bežnú agendu, o ktorú sa treba v politike starať a ktorá vďaka istým okolnostiam získava na aktuálnosti. V skutočnosti tento akcent je (mal by byť) dlhodobejšia záležitosť a súvisí aj so zmenami v kresťanstve a katolíckej cirkvi počas ostatných desaťročí. Ako je známe, Európa už dlhšie prestáva byť centrom kresťanstva či presnejšie katolíckej cirkvi. Väčšina katolíckych kresťanov v súčasnosti žije v krajinách bývalého Tretieho sveta. Mnohí študenti teológie z týchto krajín síce naďalej prichádzajú na európske univerzity, obohacujú sa plodmi európskej vzdelanosti, ale potom v praxi prepájajú získané teologické, filozofické a ďalšie poznatky so skúsenosťou svojich domovských krajín. Voľba argentínskeho kardinála za pápeža nie je v tejto súvislosti až taká prekvapujúca. Ako sa ukázalo aj na ostatnej synode o rodine v Ríme v októbri 2015, ťahúňmi boli z teologickej stránky najmä biskupi z nemeckej jazykovej skupiny (a ich teológovia); biskupi Talianska, USA či Afriky boli v názoroch rozdelení, biskupi postkomunistických krajín opatrní až úzkostliví a zástupcovia Latinskej Ameriky ukázali najväčší zmysel pre riešenia, ktoré by pomohli trpiacim ľuďom. Rodinná problematika sa napokon nedá vnímať izolovane od sociálnych podmienok, v ktorých ľudia žijú.

Orientácia na chudobných nie je v cirkvi bývalých koloniálnych krajín nejakou novinkou. Pojem cirkev chudobných je jednou z ústredných téz pápeža Františka. Na Slovensku sa zatiaľ s týmto zadefinovaním cirkvi veľmi nepracuje, skôr sa zdá, že naši biskupi a kňazi pokladajú cirkev chudobných za biografickú a regionálnu záležitosť, ktorá akoby mala skončiť spolu s pápežom Františkom v jeho úrade. V skutočnosti nejde o jednorazovú tézu, ani momentálnu reakciu na pomery v chudobnejších krajinách sveta, ale o jednu zo základných téz, ktorými sa definuje kresťanstvo. Keď Ježiš na začiatku svojho verejného pôsobenia vystúpil v nazaretskej synagóge, nebola to náhoda, ale cielený zámer, že si na čítanie vybral spis proroka Izaiáša a z neho odcitoval: Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným... (Lk 4,18; Iz 61,1-2).

Téma cirkvi chudobných bola aj veľkou témou II. vatikánskeho koncilu a hoci jej nebol venovaný osobitný text, podľa znalcov táto téma poznačila viacero koncilových dokumentov. Úsilie o cirkev chudobných vyvrcholilo na záver koncilu symbolickým aktom, ktorý vošiel do histórie pod názvom Pakt z katakomb. Zaviazalo sa ním asi 500 koncilových biskupov. Iniciatívu už vtedy mali zvlášť juhoamerickí biskupi, ale pridali sa aj biskupi z ďalších kontinentov.

Keď sa na 50. výročie začatia koncilu konalo na Viedenskej univerzite sympózium o koncile[1], profesor fundamentálnej teológie Kurt Appel a jeho asistent Sebastian Pittl prispeli do diskusie o dedičstve koncilu textom pod názvom: Koncil pri hrobe / Hrobka Pavla VI. a „Pakt z katakomb“ ako pomôcky k porozumeniu estetickej zmeny perspektív koncilu. Vtedy, rok pred zvolením Jorge Maria Bergoglia za pápeža, autori pripomenuli zmenu perspektívy pri pohľade na zjavovanie sa Boha (cez cirkev), ktorá nastala na koncile. Ako symboly tejto zmeny uviedli hrobku pápeža Pavla VI. (Giovanni Battista Montini; zomrel r. 1978) a Pakt z katakomb, podpísaný biskupmi na zhromaždení v katakombách sv. Domitilly roku 1965. Oba symbolické akty autori uvádzajú ako situovanie sa na okraj (na perifériu), čím tieto akty vedome vstupujú do konfrontácie s veľkolepými monumentmi mesta a cirkvi Ríma a esteticky ohlasujú rozlúčku s mocenským chápaním Boha a cirkvi.

Ako svedectvo zmýšľania pápeža Pavla VI. autori uvádzajú jeho programovú reč pred campesinos (najchudobnejšími z chudobných) v San José de Mosquera roku 1968, ktorú predniesol  v predvečer Generálneho zhromaždenia latinskoamerických biskupov v Medellíne (v Kolumbii). Na tomto zhromaždení biskupov pod vedením pápeža Pavla VI. sa cirkev Latinskej Ameriky prihlásila k aktualizácii koncilu v podmienkach Latinskej Ameriky prostredníctvom opcie za chudobných, pozdvihnutím laikov z objektu za subjekt pastoračnej misie cirkvi a ich poverením zodpovednosťou za svoje miestne cirkvi. Od tejto konferencie sa datuje aj zrod teológie, ktorá dostala prívlastok teológia oslobodenia.

Podľa K. Appela a S. Pittla cirkev v Európe po tzv. konštantínovskom obrate (po r. 313 n. l.) spojila svoje účinkovanie s výrazným estetickým programom, ktorý sa netýkal len obrazov a stavieb, ale poznačoval celé jej myslenie a štruktúry až po záver 20. storočia. Tento program sa vyznačoval pokusom sprítomniť na zemi večné panovanie Boha prostredníctvom prezentácie jeho moci v cirkvi a moci cirkvi vo svete. Autori poukazujú na to, že pápež Pavol VI. sa dal pochovať pod chrámom sv. Petra, ktorý je symbolom tej najväčšej nádhery, lesku a moci cirkvi, úmyselne tým najjednoduchším spôsobom, aby sa v záverečnom bode svojho života radikálne konfrontoval s tradíciou mocenskej cirkvi. Pápežova hrobka nie je prispôsobením sa prázdnote moderny, ako to šírili jeho kritici, ale vyjadrením Montiniho citu pre estetiku jednoduchých symbolov a prihlásením sa k ježišovskej chudobe. Podobnú optiku vyjadril Pavol VI. dňa 23. 8. 1968 vo svojej reči v San José de Mosquera (25 km od Bogoty), keď chudobných označil za sviatosť Kristovej prítomnosti: Vy ste znamením, obrazom, mystériom Kristovej prítomnosti... Ste sviatosťou, teda svätým obrazom Pána vo svete, odleskom, ktorý reprezentuje jeho ľudskú a božskú tvár a nezakrýva ju... Celá tradícia cirkvi spoznáva v chudobných sviatosť Krista.[2]

V týchto slovách sa odzrkadľuje radikálny obrat od svetského chápania moci, autority a významnosti. Pápež uzavrel svoju reč aj pomenovaním konkrétnej zodpovednosti a úloh: My sami sa v rámci našich ekonomických možností pokúsime dať príklad, aby sme v cirkvi znovu oživili jej najlepšie tradície nezištnosti, veľkodušnosti a služby, týmže si vždy viac budeme pripomínať ducha chudoby, ktorý nám ohlasoval božský majster a ktorý nám s autoritou pripomenul ekumenický koncil.[3]

Podobnú orientáciu predznamenal spomenutý Pakt z katakomb, ktorý bol podpísaný 16. 11. 1965 a odovzdaný kardinálom Giacomom Lercarom z Bologne pápežovi. Priamo v katakombách sa stretli asi 40 biskupi, neskôr sa pridali ďalší, celkove asi 500. V texte sa biskupi zaviazali dať chudobných do centra svojej služby a osobne žiť v čo najväčšej chudobe. Už Ján XXIII. vyzval koncil, aby otázka prítomnosti Krista v chudobných nebola prerokovaná len ako jedna téma spomedzi mnohých, ale ako centrálna otázka koncilu. Jedným z dôsledkov orientácie cirkvi na chudobných bolo zriadenie pápežskej komisie Iustitia et pax a vydanie encykliky Populorum progressio (1967).

Autori textu Koncil pri hrobe, K. Appel a S. Pittl, teda už rok pred nástupom pápeža Františka upozornili na také témy, ako sú obrat pozornosti na perifériu a cirkev chudobných. Pritom – a to je dôležité – naozaj nejde o momentálny, sťaby módny obrat, ale o obrat k podstate kresťanstva a evanjelia. Skôr je zvláštne, ako sa na tento obrat cirkvi smerom k chudobným (najprv teologicky, odvodene politicky) po II. vatikánskom koncile pod tlakom rôznych teologických a politických okolností opätovne zabudlo, a to až tak, že orientáciu cirkvi na chudobných mnohí vnímajú ako niečo cudzie a nepatričné, nanajvýš niečo prechodné. Na Slovensku sa o takomto obrate cirkvi k chudobným – a čo by to mohlo znamenať v našich podmienkach sociálne, politicky, spirituálne – zatiaľ výraznejšie nediskutuje a nepublikuje.

II.

Viaceré slovenské sekulárne médiá podrobili po ostatných voľbách ostrej kritike katolícku cirkev a obvinili ju aj zo zodpovednosti za vstup ĽSNS do parlamentu. O priamej zodpovednosti cirkvi ťažko hovoriť, ale pravdou je, že za úspechom politiky ĽSNS (a nielen tejto jednej strany) je zabúdanie na chudobných Slovenska. Predstaviteľmi týchto slovenských chudobných nie sú len nevábne postavy obyvateľov rómskych osád, ale čoraz viac i ľudia (dokonca s vysokoškolským vzdelaním) z celého mimobratislavského Slovenska, ktorí si nedokážu nájsť zmysluplnú prácu v blízkosti svojich domovov. Pri osobnej návšteve netajil predo mnou jeden asi 52 ročný priateľ od Brezna, úprimný katolík, vzdelaním lesník, bývalý horolezec, nedávno ukončiaci prácu v Rakúsku ako opatrovateľ starých ľudí, že i on volil Kotlebu, a dodal: Vy si tu, v Bratislave, neuvedomujete, že mimo Bratislavy skapal pes.

Na pozadí zmienených súvislostí vidím Kresťansko-sociálny manifest nielen ako reakciu na slabú odozvu kresťanskodemokratickej politiky na Slovensku, ale viac ako reakciu na trendy v celosvetovom kresťanstve a na ekonomicko-politický systém, ktorý pápež František niekedy nazýva aj systémom vylučujúcim až smrtiacim. V dnešnom svete voči kresťanstvu nestojí nejaká alternatíva ateistického humanizmu (ako to bolo na začiatku 20. stor.), ale primitívna viera v okamžitú spásu prostredníctvom konzumného zabezpečenia. V porovnaní s touto vierou v konzum boli zakladatelia marxizmu priam duchovne vznešenými ľuďmi.

Rakúsky historik, angažovaný katolík Friedrich Heer, vo svojom diele Európske duchovné dejiny sa o Karlovi Marxovi vyjadruje ako mysliteľovi, ktorý je porovnateľný s Aristotelom a Tomášom Aquinským[4]. Veľkou túžbou Karla Marxa bola požiadavka napomôcť proletárom k poľudšteniu. Na mladého Marxa mal veľký vplyv istý Moses Hess, potomok židovských chiliastických[5] rabínov. Tento muž napísal mimo iného Komunistické vyznanie (1844), v ktorom za cieľ kresťanstva označuje blaženosť všetkých ľudí prostredníctvom lásky, slobody a spravodlivosti. Zlom vo svete je podľa M. Hessa mamon, peniaze. Ľudia okolo M. Hessa pochádzali z pietistických a duchovne obrodeneckých rodín (dnes by sme asi povedali, že z charizmatických kruhov). Práve Hess to bol, ktorý získal Marxa a Engelsa pre myšlienku komunizmu. To, čo nazývali komunizmus a ateizmus, prezentovali ako snahu zmeniť vonkajšie obmedzenia na vlastné sebaobetovanie sa, vonkajšieho Boha na Boha vnútorného a materiálne vlastníctvo na duchovné...[6] 

Friedrich Heer upozorňuje, že to, čo sa u M. Hessa pôvodne pozitívne nazývalo náboženstvom, dostalo neskôr (paradoxne) pomenovanie ateizmus. Hess neskôr spoluzakladal Všeobecný nemecký robotnícky spolok a zároveň kládol základy moderného sionizmu. Kým Hess oboznámil Marxa s odvrátenou tvárou, podsvetím nemeckej spoločnosti, Engels ho oboznámil so spoločenským podsvetím Anglicka. Engels vyrástol v pietistickom[7] náboženskom prostredí. Po svojej návšteve Anglicka písal o pekle, ktoré videl medzi chudobnými robotníkmi: Deti vo veku 5 až 7 rokov pracujú 14 až 16 hodín denne; priemerný vek života robotníka je napr. v Liverpoole len 15 rokov; hoci sa na anglických školách náboženstvo učí, deti poznajú meno „Krista Boha“ len ako zahrešenie; náboženstvo sa pre ľudí stalo nedôveryhodnou rozprávkou a pre vzdelancov mýtom; na vidieku panuje nenávisť voči cirkvi; roku 1834 bol v Anglicku zrušený zákon o povinnosti obcí postarať sa o chudobných a chudobní sú nezriedka sústreďovaní do koncentračných táborov...

Ako píše F. Heer, názory viacerých katolíckych pozorovateľov tých čias sa temer doslova zhodovali s názormi Marxa a Engelsa. Obaja však úsilie kresťanských kritikov vtedajších pomerov vnímali ako nedostatočné. To, čo robí Engelsa materialistom, je podľa F. Heera fakt, že hmotu vníma so spirituálnou, intelektuálnou a spiritualistickou vážnosťou. Súčasne hlavnou Engelsovou výčitkou voči anglickým kapitalistickým vykorisťovateľom bolo, že sú materialisti, a robotníkov berú len ako materiál.[8]

F. Heer poukazuje na to, že v odpore proti posadnutosti vecami v bohatých mestách západnej Európy sa už v 13.stor. formovala nábožnosť nazývaná devotio moderna, ktorá nezriedka vyústila až do nepriateľstva voči veciam. Podľa F. Heera jediným miestom stretnutia medzi Bohom a „zlými“ vecami zostalo pre stredovekého človeka premenenie chleba a vína v telo a krv Kristovu a následné sväté prijímanie. Postupne sa však vytratila stará liturgia pravej výmeny božských a ľudských vecí a veci vstúpili do dekadentnej magickej sféry, keď sa stali fetišmi, zbožím, tovarom. Ekonomické zákony a zákony štátu na ochranu tejto ekonomiky vyžadujú si ono nábožné uctievanie a ochranu, ktoré predtým požívala v bohoslužbe a cirkevnej liturgii „posvätná výmena“ medzi Bohom a človekom v podobe sviatosti oltárnej[9], píše F. Heer. Marx podľa neho geniálne rozpoznal, že práve na tovaroch sa ukazuje odcudzenie človeka od seba samého a od vecí. Preto usiloval o premenu spredmetneného, sebe odcudzeného človeka na človeka prirodzeného, na blížneho. Proletárskemu socializmu sa mal podariť koperníkovský obrat, premena vecí na sviatosť človeka, na znamenie, na spásonosný prostriedok v službe človeka.[10]

III.

Chcel som čiastočne pripomenúť náboženské pozadie našej témy (Kresťansko-sociálneho manifestu) a poukázať na to, že problémy, na ktoré Manifest poukazuje, nie sú iba dnešné. Po rokoch naivného „budovania kapitalizmu“ sa však problémy súvisiace s kapitalizmom s veľkou intenzitou vracajú do nášho vedomia. To, čo sme kedysi poznali ako diktatúru proletariátu či reálny socializmus, bolo vlastne nevydareným dieťaťom priam náboženských vízií zanietených kritikov kapitalistického materializmu 19. stor. Dnes namiesto lacnej kritiky pôvodných marxistov bolo by skôr potrebné pýtať sa, kde sa títo aktéri zápasu za poľudštenie a oslobodenie chudobných pošmykli či pomýlili (alebo ich nasledovatelia) a kde sa mýlime my, ak sa naše spoločnosti vracajú vo svojich podmienkach niekam do prvotného štádia tzv. surového kapitalizmu.

Pre lepšie porozumenie toho, čo sa v súčasnosti deje, odporúčam okrem autorov kritických ekonomických teórií dneška (ako napr. T. Piketty) a cirkevných reprezentantov, ako je pápež František, čítať aj mysliteľov, ktorí z filozofického pohľadu vidia kriticky súčasný stav sveta. Na  katolíckej teologickej fakulte Viedenskej univerzity sa viaceré doktorské a diplomové práce venujú porovnaniu niektorého významného teológa s textami súčasných sekulárnych mysliteľov, ako sú napr. Slavoj Žižek, Giorgo Agamben, Peter Sloterdijk, Alan Badieu, Hans Dietrich Bahr a mnohí ďalší. V ich dielach sa nájde veľa myšlienok, ktoré sú mimoriadne podnetné na porozumenie súčasnej dehumanizácie spoločnosti, ako aj zápasu za obnovu či záchranu nášho sveta ako sveta, v ktorom sa bez projektovania pozemského raja budú predsa len ponúkať podmienky pre dôstojný život každej ľudskej bytosti (Manifest, s. 48).

Autorka: Brigita Schmögnerová, Beseda TF FK, 10.9.2024.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 10.9.2024.

Autor: Pavol Tomašovič; text pre pre NzR Trnava 7/2-2024.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 9. 4. 2024. Referát o texte: Médiosféra – rámovanie boja o pozornosť, in: Václav Bělohradský, Čas pléthokracie, 65. pole, Praha 2021.

Autor: Pavol Tomašovič; rozhovor pre My Trnava, 30. 9. 2023: mytrnava.sme.sk

Autor: Karol Morvačík; Beseda TF FK, 19. 9. 2023.

Autorka: Zuzana Vargová; Beseda TF FK, 19. 9. 2023.

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 19. 9. 2023.

Autor: Pavol Tomašovič; napísane pre NzR júl/2023.

Autor: Pavol Tomašovič, napísané pre NzR 10/22, Trnava, december 2022.