Nepodľahnúť hnevu

Jednou z prvých hier, prostredníctvom ktorej som vstupoval do sveta spoločne stráveného s dospelými, bola hra „Človeče, nehnevaj sa“. Učila ma byť priateľom s druhými aj vtedy, keď som prehrával. Viedla ma k rešpektu, ovládaniu emócií a prijatia aj situácie, ktorá sa nezhodovala s mojou predstavou. Život je viac ako len hra. No paralely s hrou sú pre naplnenie života často veľmi podobné. Ide hlavne o pravidlá, ktoré rešpektujú všetci, ktorí chcú hrať či žiť. Neurčujú sa podľa individuálnych potrieb, ani na základe pocitov, ale overila ich skúsenosť ľudí, ktorí nás do života uviedli. Slúžia na to, aby život mohol pokračovať a hra sa dala hrať. V dobrej hre, ani v dobrom živote sa nepodvádza. Ani vtedy, keď druhí nedodržiavajú pravidlá hry.

Žiaľ, desaťročia podliehame ilúzii, že si môžeme ľubovoľne prispôsobovať pravidlá spolužitia s inými. V mene jedinej správnej vízie, pravdy či ideológie. Raz ide o budúcnosť, inokedy o zisk či demokraciu, alebo o práva jednotlivca. Na pohľad správne veci, kým v ich mene nezačneme na úkor spoločného sveta strácať úctu k druhému človeku, inému názoru či okolitému svetu. Vedie to k rozdeleniu ľudí a ústi do rozhodnutia zobrať právo hry či života tým, ktorí nám nevyhovujú. No život nie je hrou, v ktorej si individuálne či skupinovo prispôsobujeme pravidlá kvôli našej výhre. V rukách nemáme neobmedzené možnosti hádzať ľubovoľne a nespočetnekrát kockou. Preto niektoré názory a pokusy presadiť vlastnú pravdu pripomínajú detskú logiku. Ustavične vyhrávať a nebrať do úvahy ostatných či okolie.

Aj my sa často ocitáme v pokušení ignorovať realitu a stav spoločnosti, ktorej sme súčasťou. Lákavejšie sú predstavy kolujúce vo virtuálnom a mediálnom prostredí. Rozhodujeme sa, volíme, ale stále sme nespokojní. V netrpezlivosti chceme opakovane hádzať kockou, no ani to neznamená vytúžené víťazstvo. Naopak, môže viesť ku koncu hry a strate dôvery.