Tradícia a reforma

V mojej prednáške sa chcem venovať vzťahu či skôr napätiu medzi tradíciou a reformou v katolíckej cirkvi, medzi túžbou zachovať verne tradíciu a zároveň túžbou cirkev reformovať, presnejšie povedané – zmeniť štruktúry jej rozhodovania i jej života. Cieľom je prezentácia aspoň niektorých skutočností, ktoré na jednej strane vedú k obavám, že sa niečo dôležité stratí z pokladu viery, a na druhej strane zasa k obavám, že sa stratí význam viery pre dnešného človeka. Cieľom je aj snaha o pochopenie jednej i druhej strany. Z pochopenia napokon môže vzísť i východisko.

I.

Jestvuje naozaj vážna obava, že cirkev stratí svoju tradíciu, že stratí podstatu seba samej? V niektorých kruhoch určite takáto obava jestvuje. Zaiste aj v samotnom centre katolíckej cirkvi. O tom svedčí množstvo dokumentov Kongregácie pre vieru (rôzne monitá a deklarácie, napr. o pravej cirkvi), tiež občasné napomenutia adresované významným teológom (J. Sobrino a iní), neudeľovanie missio canonica Vatikánom niektorým z nich na katedry, kde mali učiť, hoci donedávna mohli byť profesormi teológie inde (nedávny prípad prof. Neriho, odsúhlaseného ABÚ i univerzitou vo Viedni), a mnoho ďalších skrytých opatrení.

Na Slovensku nedávno vyslovili obavu zo straty tradície, a tým i podstaty pravej cirkvi dokonca celkom mladí kňazi, ktorí boli následne exkomunikovaní. Pri bližšom pohľade na ich názory neodlišujú sa až tak od názorov takých zoskupení, ako je „Kňazské bratstvo Pia X.“ či okruh ľudí zjednodušene nazývaných „lefebvristami“ (a ich odnoží jestvujúcich v rôznom právnom vzťahu s katolíckou cirkvou), ktorí však mali to šťastie, že z nich bola pred rokom exkomunikácia sňatá – dokonca bez nápravy.

Pozrime sa na druhú stranu: Jestvuje obava, že cirkev sa pridržiava aj takých tradícií, ktoré dnes cirkev brzdia a škodia jej? Zaiste áno. Ako vieme, vo väčšine európskych krajín (ale aj v Latinskej Amerike a inde) je veľký nedostatok kňazov a vedenie cirkvi neprišlo s ničím lepším, ako je spájanie doterajších farností do väčších celkov. Na teologických fakultách v Európe je pritom pomerne dosť študentov a študentiek denného štúdia (v mnohých krajinách majú okrem teologických fakúlt na štátnych univerzitách i viacero ďalších teologických vysokých škôl), ale vysvätiť sa dávajú za kňazov ročne pre niektorú diecézu len 1-2 novokňazi. Z tohto dôvodu patrí už dlho k požiadavkám reformných kruhov zmena cirkevno-právnych kritérií na prístup ku kňazstvu rímskokatolíckej cirkvi. Napriek situácii napr. rakúski biskupi už dávnejšie stanovili kritériá, koho sú ochotní akceptovať (z tých mála ochotných dať sa vysvätiť), keďže za kňazov sa v súčasnosti často hlásia aj divní ľudia. (Tieto zásady porušoval len bývalý biskup zo St. Pölten Kurt Krenn, ktorý svoj  kňazský seminár síce naplnil – často ľuďmi, ktorých inde odmietli – ale so známymi škandalóznymi následkami. )

Keď sa pozrieme do schematizmu viedenskej arcidiecézy, napr. na susedný vikariát Hainburg an der Donau, zistíme, že z 12 farností 2-3 sú bez vlastného správcu; z kňazov pôsobiacich v dekanáte sú len 2-3 Rakúšania; všetci ostatní sú Poliaci. Podobný stav je aj inde. Predstavovať si však, že cirkev v Rakúsku trpí na nezáujem a neobetavosť svojich veriacich by nebolo objektívne. Vo farnostiach pracuje okrem kňazov niekoľko ďalších platených ľudí a tiež niekoľko dobrovoľníkov, ktorí sú zodpovední za niektorú oblasť života miestnej cirkvi. Veriaci ľudia sa angažujú finančne, vzdelanostne, sociálne i liturgicky (oplatí sa na ZDF sledovať prenosy nedeľných sv. omší o 9.30, na akej úrovni je liturgia a úprava kostolov), a aj v hnutiach za reformu. 

Jedným zo zakladateľov kritického hnutia „Wir sind Kirche“ bol gymnaziálny katechéta z Innsbrucku. V časoch viedenského arcibiskupa H. Groera (obvineného zo sexuálneho zneužívania) chodieval z vyučovania celý nešťastný domov a manželka mu povedala: Tak urob niečo! Takto z bolestných a zahanbujúcich podnetov neskôr vznikla iniciatíva s viacerými požiadavkami na reformu cirkevných štruktúr. 

Pastorálny teológ prof. P. M. Zulehner z Viedne hovorieva, že v dnešnej cirkvi nie je málo povolaní, ale je málo svätení, keďže kritéria pripustenia k sväteniu sú kánonmi CIC nastavené tak, že väčšina vhodných kandidátov ich nespĺňa (napr. nie sú v celibáte). Biblický teológ prof. Thomas Hieke z Mainzu na margo názorov, že sa v Európe „vyparuje viera“, konštatuje: „Nevyparuje sa viera, ale vyparuje sa, teda stráca sa účinné ohlasovanie evanjelia, aktuálna pastoračná služba a pravdivá liturgia, a to omnoho viac na vidieku ako v meste. To, čo sa stráca, je prezentácia pozitívnej skúsenosti s cirkvou ako spoločenstvom, ktoré človeka drží a životom sprevádza, pretože máme len málo ľudí, ktorí sú k dispozícii ako partneri do debaty a ako sprievodcovia na ceste životom s teologickou kompetenciou a cirkevným poslaním, áno, aj v mene cirkevného úradu...“

K túžbe po reforme sa pridáva v niektorých krajinách aj veľká nespokojnosť s výberom biskupov, keďže Rímom sú opakovane bez porady s miestnymi ľuďmi menované také osoby, s ktorými sa miestne cirkvi nevedia stotožniť. Mimoriadnu nespokojnosť vyvolalo vlaňajšie menovanie svätiaceho biskupa pre Linz, keď sa dokonca temer všetci dekani tejto diecézy postavili proti menovanej osobe, a napokon aj viedenský kardinál Ch. Schönborn. Kandidát sa napokon sám stiahol.

Na Slovensku zdá sa, taká nespokojnosť nehrozí, aj keď určite neprispievajú k spokojnosti a spoluzodpovednosti veriacich katolíkov za svoju cirkev utajované menovania biskupov alebo napr. dlho utajované nové rozdelenie diecéz, ktoré sa uzavrelo značnou nespokojnosťou na viacerých úrovniach. Alebo novšie opakované informácie zo zákulisia, ako sa míňajú či strácajú darované peniaze. A po udalosti s exkomunikovanými novokňazmi sa ani nemôžeme chváliť ako donedávna, že na Slovensku máme dosť zdravých kňazských povolaní. 

II.

O čo ide zástancom tradície a o čo zástancom reformy? Zástancov posilnenia tradície budem zjednodušene nazývať tradicionalistami a zástancov reformy reformátormi. Týmto označením myslím najmä ľudí vo vnútri cirkvi, aj keď niektorí z tých, čo sa angažujú buď za nemennosť alebo naopak za zmenu, dostávajú sa na okraj alebo sú už aj za ním. Obe skupiny za dôvod k utuženiu tradície alebo naopak pre jej zmenu uvádzajú často podobné symptómy (neúčinnosť ohlasovania cirkvi, nevernosť evanjeliu, absencia modlitby, mystiky a spirituality, strata pozície cirkvi v dnešnom svete). V obsahu svojich návrhov a metódach riešenia však jestvujú medzi nimi veľké rozdiely.

Pre tradicionalistov je typické odmietanie skoro celej novšej teológie (približne od 30-ych rokov 20. stor.) a obviňovanie viacerých teológov zo šírenia ducha nevery (prípadne relativizmu a liberalizmu). Naši exkomunikovaní kňazi až tak neprekvapili samotným obsahom svojej kritiky, ako skôr tým, že z podpory nevery a liberalizmu obvinili aj pomerne konzervatívnych vysokých predstaviteľov cirkevnej hierarchie. Tradicionalisti tiež vyčítajú súčasnej forme liturgie prehnanú vonkajškovosť, formálnosť, absenciu zbožnosti a úcty. Čiastočne sa ich výhrady voči pokoncilovému vývoju v liturgii kryjú s niektorými názormi súčasného pápeža  na liturgiu, ktorá podľa neho vraj po reforme stratila tajomstvo. Preto bol pápež Benedikt XVI. ústretovejší, ako by sa čakalo, voči požiadavke na obnovené používanie tridentskej liturgie. Tradicionalisti odmietajú aj niektoré oficiálne vyhlásenia cirkvi, ktoré pôsobia ústretovo voči nekatolíkom a nekresťanským náboženstvám. Osobitne im vadí deklarácia Dignitatis humanae II. vatikánskeho snemu o náboženskej slobode. Preto sa opakujú aj výhrady voči postojom pápeža Jána Pavla II., ktorý demonštroval určitú spolupatričnosť aj s nekatolíkmi a nekresťanmi (interreligiózne stretnutie v Assisi). Zaujímavé je, že tradicionalisti podobne ako mnohí reformátori zdôrazňujú návrat k modelu cirkvi podľa Skutkov apoštolov, kde boli základom cirkvi prehľadné spoločenstvá – obce, kde sa ľudia spolu modlili, hlásali Božie slovo a vzájomne si pomáhali.

Reformné kruhy na rozdiel od tradicionalistov si vedia predstaviť Božie pôsobenie vo svojej cirkvi aj tak, že Duch Boží cirkev nielen posilňuje vo vernosti voči vyznávanej viere, aby uprostred sveta svedčila o Božom kráľovstve, ale že ju aj obnovuje v dejinách (ecclesia semper reformanda) . A dejiny sú dejinami preto, lebo sa nachádzajú v zmenách a sú zmenami. Tradícia cirkvi podľa reformátorov potom nemôže spočívať v jednoduchom návrate k biblii (biblicizmus), ale vo vývoji na základe biblickej normy. Reformné kruhy zdôrazňujú, že o cirkvi, akú chcel Kristus, vieme z evanjelia, a že je zjavné, že súčasná cirkev ako hierarchická centralisticky riadená inštitúcia nie je tou cirkvou, o ktorej hovoril Kristus, keď povedal: „Vy sa však nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia... len jeden je váš Otec, ten nebeský... a najväčší z vás bude vaším služobníkom“ (Mt 23, 8-12). Cirkev, ktorá toleruje, že je takpovediac sociálne cirkvou dvojakého Božieho ľudu – rozdeleného na hornú vrstvu klerikov čiže vyššej hierarchie a dolnú vrstvu tzv. laikov – nepodáva dôveryhodné svedectvo o spoločenstve bratov a sestier, ktorým „Boh napísal zákon do ich srdca“ (Jer 31, 31-33). Čo je dôležité, viacerí reformátori pod štruktúrou nechápu len spôsob rozhodovania a rôzne úrady v cirkvi, ale aj životné štruktúry, väzby a vzťahy v cirkvi. Ak zmeníme tieto životné štruktúry, potom ľahšie zmeníme aj štruktúry rozhodovania a cirkevné úrady, hovorí teológ Paul Wess. Za cieľ reformy pokladá tieto zmeny:

·         Zmenu súčasnej masovej anonymnej cirkvi, v ktorej farnosti fungujú ako administratívne okrsky, na cirkev bázových komunít, obcí, ktoré umožnia reálne bratstvo a sesterstvo v cirkvi (pozor, nemýliť si spirituálne hnutia – „krúžky“, s takýmito základnými bunkami cirkvi);

·         Zmenu cirkvi, kde väčšina ľudí je pokrstených ako nemluvňatá a pobirmovaná ako deti, na cirkev, kde sa prihlásime ku krstu a viere ako dospelí ľudia;

·         Zmenu predstavy o neomylnosti tradície a prijatie vývoja pod vedením Božieho Ducha v rámci tradície (podobne ako sme prijali otvorenejší výklad Písma sv.);

·         Zmenu predstavy o kňazstve, kde by už kňaz nestál ako prostredník medzi človekom a Bohom v pomyselnej pyramíde vzťahov (Kristus je ten jediný prostredník, pôvodca a zavŕšiteľ viery), ale ako pontifex – spojivo medzi obcami a univerzálnou cirkvou, a tak aj s Kristom;

·         Zmenu životných štruktúr cirkvi z administratívnych okrskov na prehľadné komunity rovnocenných kresťanov, a v tej súvislosti zmenu rozhodovania z monarchistického na bratský a sesterský, ale s nárokom na jednomyseľnosť (vzorom nie je tzv. väčšinová demokracia, ale napr. riešenie sporov na apoštolskom sneme v Jeruzaleme).

III.

Jednotlivé zmeny, ktoré  navrhujú reformátori, by si zaiste zaslúžili obšírnejšie vysvetlenie. Celkom kľúčová je však odpoveď na otázku, či to, čo voláme tradícia, je otvoriteľné a zmeniteľné. Teológ Karl Rahner (a mnohí ďalší) odpovedá súhlasne: „Pravidlá biblickej hermeneutiky, ktoré sa od čias osvietenstva pomaly dostali do reflexie a vedomia cirkvi a dnes pod dlhom a ťažkom vývoji sú výslovne alebo mlčky uznávané aj učiteľským úradom cirkvi, musia byť videné a uznávané aj... ako pravidlá interpretácie učení neskoršieho učiteľského úradu.“ To znamená, že aj dejiny dogiem môžu byť v budúcnosti nanovo pochopené, vysvetľované a revidované.

Vedenie cirkvi na jednej strane síce tvrdí, že zmena učenia je možná len vo forme, nie obsahu, ale na druhej strane napr. pápež  Ján Pavol II. v druhej prosbe cirkvi za odpustenie na Prvú pôstnu nedeľu vo Svätom roku 2000 okrem iného povedal: „Zmiluj sa nad svojimi hriešnymi deťmi a prijmi naše predsavzatie slúžiť pravde v miernosti lásky a byť si pritom vedomí, že pravda sa sama presadzuje len silou pravdy.“ Ak by sme túto modlitbu a vyhlásenie brali naozaj vážne v teórii i praxi, nevyhnutne by nás to priviedlo k zmene mnohých našich postojov – napr. by sme nezakazovali o niektorých témach diskutovať či nebránili by sme sa testovať zmenu, ani by sme neskúšali zmeny „nasilu“ si vynucovať – keďže dôverujúc Bohu by sme sa spoľahli, že jeho pravda pre nás „presadí sa sama svojou silou“.

Na záver možno spomenúť, že podľa mnohých kresťanov sa súčasná cirkev nachádza na podobnej križovatke ako hneď na začiatku svojej existencie, keď vznikol spor medzi tzv. žido-kresťanmi a pohano-kresťanmi. Ten spor sa točil okolo otázky, či novokresťania z pohanstva majú zachovávať celý Mojžišov zákon (tradíciu) alebo len niečo z neho, prípadne nič – stačí, ak uveria v Krista a otvoria sa jeho Duchu. Dnes nejde o Mojžišov zákon, ale o katolícku tradíciu s jej cirkevným právom, dogmami a ustanoveniami vrátane ich zaužívanej interpretácie. Môžu novokresťania spomedzi dnešných pohanov (alebo dnešní potomkovia starokresťanov, ktorým sa zdá mnohé z reči a konania cirkvi neaktuálne, cudzie, nezrozumiteľné) prijať a žiť svoje kresťanstvo aj tak, že opustia niečo zo starej tradície a pritom si zachovajú a aktualizujú pravú vieru podľa zjavenia Boha v Kristovi?

„Tradicionalisti“ budú mať väčšie ťažkosti s odpoveďou na túto otázku ako „reformátori“, lebo najprv musia akceptovať, že nielen u seba osobne, ale aj v učení cirkvi musia počítať s omylmi a nevyhnutnými zmenami, alebo inak povedané: že by sa mali vzdať svojho presvedčenia o nezmeniteľnosti tohto učenia, v ktorom ich viera doteraz (zdanlivo) nachádzala „skalopevnú“ oporu. Od reformátorov sa zasa bude očakávať veľké porozumenie pre oprávnené obavy „tradicionalistov“, že cirkev sa rozpadne, ak by sa malo niečo zmeniť na jej súčasných štruktúrach, zvlášť keď sú zatiaľ málo vyskúšané nové modely bratskej a sesterskej cirkvi.

Najdôležitejšou požiadavkou na „reformátorov“ je, aby nezostávali len pri kritike doterajšieho systému, ale ponúkali omnoho viac pozitívne alternatívy v teórii i praxi. V správe o Apoštolskom koncile sa píše, že cirkevnú obec a starších v Jeruzaleme presvedčilo svedectvo Petra a najmä Pavla s Barnabášom, že je možné otvoriť cirkev pohanom, a to bez toho, aby sa pokrsteným pohanom ukladala povinnosť zachovávať celý židovský zákon: „Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo tým, že im daroval Ducha Svätého, tak ako aj nám.“ (Sk 15,8); „A keď Barnabáš a Pavol rozprávali, aké znamenia a divy urobil Boh ich prostredníctvom medzi pohanmi, celé zhromaždenie zmĺklo, a počúvali.“ (Sk 15,12).

Takže napokon pri vzájomnej úcte akási súťaž modelov v nasledovaní Krista namiesto sporov medzi prívržencami tradície a reformy. I keď treba priznať, že už aj akceptácia takej súťaže by bola reformou.