Štrukturálna reforma katolíckej cirkvi: nevyhnutnosť, stanovenie cieľa, požiadavky 1/2

„A vy všetci ste bratia“ (podľa Mt 23,8)

„Len jeden je váš učiteľ, (Kristus) a vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš otec, ten nebeský.“ Tieto dve vety z evanjelia podľa Matúša (23,8-9) obsahujú už samy o sebe štrukturálnu reformu – program pre cirkev, v ktorej jestvuje „Svätý Otec“, chápaný ako zástupca Krista a Boha samého, ktorý má vo všetkých otázkach posledné slovo, ktorý sám rozhoduje, či už sám alebo kolegiálne, ako je to v tomto zmysle uvedené v poznámke pripojenej pápežom ku Konštitúcii o cirkvi z posledného koncilu (Denzinger-Hünermann 4356), čo je úplne v súlade s textami, ktoré koncil odsúhlasil o pápežskom úrade.

Čo myslíme „štruktúrami“, ktoré majú byť reformované? – Nejde len o pravidlá, podľa ktorých sa majú robiť rozhodnutia v cirkvi, a o plnú moc nositeľov úradu, ktorí sú k tomu príslušní. Ponad to všetko ide v základe o štruktúry života tejto cirkvi. Lebo pravidlá života a rozhodovania spolu súvisia, to druhé spočíva na tom prvom. Súrodenecké štruktúry rozhodovania predpokladajú súrodenecký vzájomný život spoločenstva (v nutnej zhode zmýšľania a štruktúry), dôverné vzťahy a záväznosť na rovnakej úrovni, inak nemôžu fungovať (záväznosť v zmysle obojstranného záväzku tu prichádza namiesto poslušnosti voči autoritám). Tieto štruktúry rozhodovania sa podstatne líšia od tých, čo platia v patriarchálnej rodine, v nejakej firme alebo vo vojsku, ale aj od tých, čo platia v štáte, kde väčšina (ktorá je aj pri získaní hlasov veľkej časti občanov zväčša opäť len menšinou) rozhoduje o zákonoch bez toho, aby sa vyjasnilo, za akých predpokladov, o ktorých sa nehlasuje, je možné spolužitie, a či tieto predpoklady sú všetkými občanmi uznávané. Ide teda prednostne o reformu životných štruktúr, až potom o reformu rozhodovacích štruktúr cirkvi.

A čo myslíme „reformou“? – Ako ešte bude potrebné ukázať, reforma musí ísť zásadne ďalej, ako sa to pochopilo na poslednom koncile. Pretože koncil chcel cirkev reformovať len v rámci predkladanej náuky, túto chcel dobe primeranejšie sformulovať a platné poriadky zdokonaliť a lepšie presadiť do praxe. Ale koncil sa cítil naviazaný na učenie cirkvi o nej ako hierarchickom systéme, o pápežovi ako o tom, kto je nakoniec sám zodpovedný v tejto cirkvi, o podriadení laikov kňazom a nezmeniteľnosti cirkevnej náuky. Za tohto predpokladu nie je možná žiadna obnova cirkvi smerom k súrodeneckým štruktúram života a rozhodovania (táto ani nemôže byť koncilom, teda zhora, nariadená – aj v tom spočíva príčina pokoncilových problémov). Popri kritickom prístupe k Biblii teda potrebujeme aj kritický prístup k tradícii, aby sme vedeli odstrániť dejinne podmienené mylné elementy z učenia cirkvi, ako to žiadal Karl Rahner. Nepotrebujeme len lepšie porozumenie, ale revíziu cirkevného učenia ako predpoklad na reformu cirkvi v zmysle biblickej normy.

I. Nutnosť štrukturálnej reformy

1. Indície – konflikty ohľadom menovaní biskupov, jednostranne odmietané požiadavky a iné problémy

Niektoré indície pre nevyhnutnosť takej štrukturálnej reformy sú známe. Ako prvý príklad možno spomenúť menovania biskupov v Rakúsku a ďalších krajinách, tiež v Latinskej Amerike, ktorými pápež a jeho kúria chceli rozštiepiť a aj rozštiepili biskupské konferencie; v Európe predovšetkým kvôli otázke regulácie počatia – aby sa presadila encyklika „Humanae vitae“, a v Latinskej Amerike – aby sa zastavila teológia oslobodenia. Že viacerí z takto menovaných biskupov sa ukázali aj osobne ako ľudia, čo nedorástli na svoj úrad – a to so všetkými následkami pre cirkev v dotyčných krajinách, sa ukázalo neskôr. Viedlo to aj k vzniku požiadaviek cirkevného ľudu – platformy „Wir sind Kirche“ (My sme cirkev), ktorá spoluorganizuje dnešné podujatie. Aby sa zastavila kríza, konalo sa zhromaždenie delegovaných veriacich „Dialóg pre Rakúsko“ v Salzburgu. Ale všetky ich návrhy, ktoré nezodpovedali dnešnému učeniu cirkvi alebo disciplíne cirkvi, boli s odvolaním sa na toto učenie alebo na platné predpisy v Ríme odmietnuté.

Ďalšia indícia je reakcia alebo – správnejšie povedané – nijaká reakcia Ríma na požiadavku, aby sa zrušil povinný celibát v nádeji, žeby potom boli viacerí veriaci ľudia pripravení prijať kňazský úrad, a že tiež kňazi, ktorí sa oženili, mohli by zasa pôsobiť (zároveň nech je tu hneď kriticky poznamenané, že je to vlastne protirečenie, ak sa spochybňuje platné chápanie kňazského úradu a súčasne sa žiada viac nositeľov úradu tohto typu). Tá už temer stereotypná odpoveď Ríma na túto požiadavku znie, že len svetová cirkev môže rozhodnúť o tejto žiadosti; hoci už dnes jestvujú katolícke cirkvi, v ktorých aj ženatí kňazi sú svätení za kňazov, a hoci sa podnes vôbec nikto svetovej cirkvi na názor nepýtal. Na biskupskej synode v Ríme r. 2005 na tému „Eucharistia“ predniesol biskup Manfred Scheuer (Innsbruck) túto požiadavku, ale neurobil sa žiaden prieskum názorov na túto tému medzi zúčastnenými. Avšak ani žiaden z menších biskupských krúžkov, kde sa diskutovalo, sám od seba sa nezasadil za možnosť vysviacky ženatých ľudí za kňazov.

V tejto súvislosti treba menovať aj otázku svätenia žien za kňazov: Toto sa oficiálne považuje za nezlučiteľné s cirkevným učením. Bolo to konštatované tak, že pápež v apoštolskom liste „Ordinatio sacerdotalis“ z 22. mája 1994 vysvetlil, že všetci biskupi vo svete zastávajú tento názor, čím je vraj svätenie žien podľa riadneho i všeobecného učiteľského úradu definitívne vylúčené. Predsa pápež predtým neskúmal, či tu naozaj jestvuje konsenzus biskupského kolégia, ale ho jednoducho ako taký vyhlásil. S tým všetkým ešte súvisí, že Rím ako budúcich biskupov pripustí len takých, ktorí v práve spomenutých otázkach zastupujú pápežskú líniu a v rozšírenom vyznaní viery a prísahe vernosti – ktoré nahrádzajú v pozitívnej forme bývalú antimodernistickú prísahu – pred vysvätením sľubujú, že budú všetko veriť a dodržiavať, čo je cirkvou ako definitívne predkladané , a podobne že budú s náboženskou poslušnosťou nasledovať aj všetky ďalšie učenia pápeža a biskupského kolégia. Aj takto sa dá dosiahnuť jednotná mienka a kontinuita v biskupskom kolégiu...

Mohli by sme menovať ešte spory ohľadom poradní v konfliktnom tehotenstve v Nemecku či o platnosť uzáverov Druhého Vatikána, ktorú popiera „Kňazské bratstvo Pia X.“.  Predsa toto všetko sú len príklady, na ktorých možno vidieť problematiku súčasných rozhodovacích štruktúr cirkvi. Napokon ide o otázku, z akých teologických dôvodov a ako majú byť tieto štruktúry reformované.

2. Určujúci obraz cirkvi v Novom zákone: Blízkosť Božia a bratstvo

Rozhodujúci dôvod pre nevyhnutnosť štrukturálnej reformy katolíckej cirkvi spočíva v tom, že chápanie cirkvi a kňazstva, ktoré sa v cirkvi stalo určujúcim, nezodpovedá Novému zákonu, ako už bolo spomenuté na úvod. Už v Starom zákone je Bohom ohlasovaná „nová zmluva“: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela novú zmluvu... Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca“ (Jer 31,31–33). Podstata tejto novej zmluvy spočíva teda v tom, že Boží zákon sa nepredkladá ľuďom zvonka ako príkaz, ale je spoznávaný v srdci nimi samými, aby mohol byť prijatý slobodne. Tento zákon nie je napísaný do rozumu, ale do srdca. Ako ľudia môžeme ho spoznať len vtedy, keď máme dobré srdce, keď si ho nezatvrdzujme a neuzatvárame. Pretože „správne sa vidí len dobrým srdcom“, ako sa hovorí v zmysle známych slov A. Saint-Exupéryho. Tento cit pre dobro leží teda ešte pred rozumovými súdmi svedomia, ide teda o tzv. pra-svedomie, ktoré drieme v človeku a musí byť následne prebudené; človek si ho môže podriadiť a potlačiť, keď nechce „pripustiť“ jeho hlas (por. Rim 1,18). Z tohto dôvodu nepostačuje odvolávať sa na konkrétne súdy svedomia, lebo tieto môžu byť aj chybné a a musia byť skúmané vo svetle pra-svedomia. Potrebujeme „rozlišovanie duchov“, aby sme rozpoznali Boží zákon vo vlastnom srdci a vyhranili sa voči samoľúbemu seba povyšovaniu či „seba ponižovaniu“.

V pohľade Nového zákona, ktorý sa rozšíril od čias Ježiša Krista, je tento zákon daný do vnútra nielen príslušníkom ľudu Izraela, ale všetkým ľuďom. Viditeľné, a tak pre všetkých čitateľné a zrozumiteľné je to, ako Pavol v Druhom liste Korinťanom hovorí, že veriacim ľuďom „je vpísaný Duchom živého Boha, nie na kamenné dosky, ale na mäsité dosky sŕdc“ (2 Kor 3,3; por. Rim 2,14n); „srdcia z mäsa“ nastupujú podľa Ez 36,26 na miesto „kamenných sŕdc“. To znamená blízkosť Boha ku každému jednotlivému človeku. On nás nemiluje preto, lebo sme členmi vyvoleného ľudu, ale každého osobne kvôli nemu samému a priamo. Aj my sa môžeme stretnúť na tomto základe ako stvorení na Boží obraz jeden s druhým v osobnej láske, nielen ako príslušníci nejakej väčšej jednoty. To znamená: Podľa Nového zákona je „človek Kristus Ježiš“ tým jediným prostredníkom zmluvy medzi Bohom a ľuďmi (1Tim 2,5), ale tak, že on nás vedie do Božej blízkosti a umožňuje nám navzájom osobné spoločenstvo v slobode. On nám týmto dôveruje a povzbudzuje nás k vlastnému nahliadnutiu do pravdy jeho posolstva, čo však predpokladá našu pripravenosť: „Ak je niekto pripravený plniť Božiu vôľu, spozná, či je toto učenie z Boha, alebo či hovorím sám od seba“ (Jn 7,17). To vylučuje každý fundamentalizmus, ktorý sa odvoláva na absolútnu pravdu Božieho zjavenia, ktorá je napísaná v Biblii a vykladaná učiteľským úradom z plnej božskej moci.

Na Druhom vatikánskom koncile bolo toto uznanie osobného svedomia formulované do vety, ktorej závažnosť nie je ešte celkom rozpoznaná a realizovaná. Tak sa píše v Deklarácii o náboženskej slobode (pravda, bez toho aby sa priznalo, že tu ide o korektúru doterajšieho učenia): „Tento cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti [hľadať pravdu, poznanú prijať a chrániť] sa týkajú ľudského svedomia, zaväzujú vo svedomí a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne“ (Čl. 1). V konštitúcii o cirkvi toho istého koncilu sa píše v odvolaní sa na 1 Jn 2,20.27: „Spoločenstvo veriacich... sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre vieru, keď je on ... napospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov“ (Čl. 12). Predsa v ďalšej vete nasleduje zúženie: „Pomocou tohto citu pre vieru... ľud Boží pod vedením posvätného učiteľského úradu, ktorý verne poslúchajúc, prijíma nie ako slovo ľudské, ale naozaj ako slovo Božie, neochvejne sa pridŕža viery, ktorú dostali svätí...“ (podobne: Denzinger-Hünermann 4130). Tu sa zavádza „svätý učiteľský úrad“ ako medziinštancia, aj so všetkými následkami. Alois Grillmeier k tomu píše vo svojom komentári: „Cit pre vieru celého ľudu a neomylný učiteľský úrad cirkvi sa vzájomne správajú práve tak, ako všeobecné kňazstvo všetkých veriacich a sviatostné kňazstvo, pričom kňazstvo všetkých pokrstených sa scvrkáva.“ Sviatostné kňazstvo stojí aj na koncile nad kňazstvom pokrstených „laikov“ a v učiteľskom úrade usmerňuje cit veriacich pre vieru tým, že sprostredkúva pravú vieru.

V Novom Zákone sú označovaní ako „kňazi“ v zmysle prostredníka len Kristus a spoločenstvo veriacich (grécky „hiereús“, latinsky „sacerdos“; porov. Hebr 7 o kňazstve Krista, 1 Petr 2,5.9 a Zjv 1,6; 5,10; 20,6 o cirkvi ako kňazskom spoločenstve), nositelia úradu v rámci tohto spoločného kňazstva sú nazývaní „starší“ („presbýteroi“) alebo „dozorcovia“ („epíscopoi“). Podľa toho sa rozlišuje toto spoločné kňazstvo v Ježišovej cirkvi v zmysle Nového Zákona od úradu kňazov a biskupov. Tento úrad slúži kňazskej, spásu sprostredkujúcej úlohe celého Božieho ľudu a je do neho v tomto zmysle zaradený a mu aj podriadený. Na základe chybného vývoja prišlo k rozštiepeniu medzi klérom a ľudom, a tak pojmy „kňaz“ (pôvodne starší, „presbýteros“) a „biskup“ („epíscopos“) získali význam úradných sprostredkovateľov spásy, čím však v cirkvi Ježiša Krista práveže nie sú. Kým podľa Nového Zákona celý Boží ľud má byť v nasledovaní Ježiša Krista „kňazmi“ v zmysle prostredníkov (jeden pre druhého a pre svoje okolie), stoja podľa súčasného cirkevného učenia úradní kňazi a biskupi medzi Bohom, resp. Ježišom Kristom a ostatným ľudom cirkvi, čiže nad ním. Ľud vedú s plnou božskou mocou, tvoria posvätnú vládu, „hierarchiu“. Všetci ostatní veriaci sú „laikmi“ v ponižujúcom zmysle. Chybná interpretácia „slov vysvetlenia“ v správe o ustanovení eucharistického slávenia ako „slov premenenia“ zdala sa potvrdzovať predstavu o kňazovi ako „reprezentantovi Krista“ a viedla k tomu, že sa kňazovi prisúdila dokonca moc nad Bohom. Vo svojom liste kňazom z 18. júna 2009 k „Roku kňaza“ súhlasne cituje pápež Benedikt XVI. Jána Mariu Vianneya, arského farára: „Ó, aký veľký je kňaz! ... Boh sa mu podriaďuje: Vypovie dve vety, a na jeho slovo zostúpi Pán z nebies a nechá sa uzavrieť do hostie.“

3. Chybný vývoj v dejinách cirkvi a jeho príčiny

Aby sme odôvodnili nevyhnutnosť reformy a mohli ju aj uskutočniť, je veľmi potrebné rozpoznať chybný vývoj, ktorý viedol k odchýlkam od pôvodných noriem. Štyri najdôležitejšie odchýlky sú asi tieto:

a) „Masovosť“ („anonymizácia“) cirkevných obcí, rozštiepenie na klérus a ľud

Prvý dôvod spočíva vo veľkom náraste cirkvi v mestách, na ktorý nebolo mladé kresťanstvo pripravené. Miestne obce sa stávali čoraz väčšími bez toho, aby sa rozdelili na menšie prehľadné spoločenstvá. Okolo r. 250, po niekoľkých desaťročiach relatívne malého prenasledovania kresťanov, bolo v Ríme podľa rôznych odhadov asi 30.000 kresťanov, ktorí boli ako jedna jediná „obec“ (išlo vlastne o obrovskú farnosť) vedení biskupom; s viacerými miestami slávenia bohoslužieb v mestských častiach, o ktoré sa starali kňazi. Cirkev sa tak stala veľkou anonymnou inštitúciou, v ktorej už bratstvo a sesterstvo nebolo reálne zažitou skutočnosťou. Cirkevné zhromaždenia sa stali anonymnými masovými podujatiami. Množstvo ľudí už nebolo udržiavané pospolu prostredníctvom vzájomných vzťahov medzi veriacimi, ale autoritou nositeľov úradu. Od týchto čias sa oslovenie „brat“ používalo už len medzi kňazmi. Kňazi sa pre veriacich stali otcami, ktorí sa ako pastieri starajú o stádo. Tak zo zväčšeného počtu veriacich vzniklo rozštiepenie na klérus a ľud. Len v rehoľných spoločenstvách sa zachoval pôvodný ideál kresťanskej obce a oslovenie „brat“ a „sestra“ (avšak aj tu vznikli rýchlo patriarchálne alebo matriarchálne formy vedenia), ale v anonymnom cirkevnom ľude, spravovanom kňazmi, sa úplne stratila skúsenosť a vedomie, že treba byť bratmi a sestrami.

b) Koniec katechumenátu dospelých (detský krst ako základ cirkevnej príslušnosti)

Keďže chýbali zodpovedajúce komunity – obce, skončila aj skutočná možnosť vyrásť naozaj vo viere pre všetkých tých, čo chceli vstúpiť do cirkvi, lebo do viery možno byť najčastejšie uvedený a ju zažiť, skúsiť a mať ju dosvedčenú uprostred živej cirkevnej obce. Katechumenát pre dospelých ako príprava na krst bol stále kratší a povrchnejší. Kým predtým to bolo až životu nebezpečné stať sa kresťanom, teraz to prinášalo čoraz viac výhod. Predovšetkým po konštantínovskom obrate mnohí sa dali zapísať do katechumenátu, ale pokrstiť sa chceli dať až na smrteľnej posteli, aby nemuseli plniť vysoké požiadavky kresťanstva. K tomu sa ešte pridala prakticky všeobecne uplatňovaná prax detských krstov, ktorá bola odobrená aj Augustínovým učením o dedičnom hriechu; keďže podľa tohto učenia musia byť deti uchránené prostredníctvom krstu pred peklom, ak by predčasne zomreli. Všeobecne začali z týchto dôvodov chýbať ľudia dospelí vo viere, ktorí by boli schopní sami prevziať zodpovednosť za život v cirkevných obciach. Cirkev sa odteraz mohla oprieť len o ľudí, ktorí uprostred anonymnej cirkevnej masy po zodpovedajúcej príprave (noviciát a obdobie overenia sľubov) vytvárali spoločenstvá na základe osobného rozhodnutia (skladali sľuby) alebo sa pripravovali v kňazskom seminári ako v „náhradnej obci“, aby potom mohli prevziať pri kňazskej vysviacke zodpovednosť ako „pastieri“. Títo ľudia začali sa pokladať, a tak je to vlastne podnes, za pravých učeníkov a učeníčky Ježišove. Veľká masa pokrstených zostávala len v akomsi stave kandidátov krstu (katechumenov), teda ľudí nezrelých vo viere, a tak musela byť opatrovaná a usmerňovaná klérom. Cirkev v takomto stave však nedorástla výzvam spoločnosti, ktorá je voči náboženstvu kritická a svetonázorovo pluralistická. Na tom by nič nezmenil ani väčší počet úradných kňazov. Toto veľké zneistenie – viac ako povinný celibát – je asi dôvodom, prečo i tí, ktorí si uvedomujú vážnosť situácie, nie sú v tejto situácii ochotní stať sa kňazmi v cirkvi.

c) Nekritické prevzatie spoločenských pomerov a duchovných náhľadov

Ďalším dôvodom, prečo cirkev zaostala za normatívnym biblickým obrazom súrodeneckého spoločenstva, v ktorom podľa usmernenia Ježiša, „pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hber 12,2), je jedine Boh nazývaný „otcom“ v patriarchálnom zmysle tohto slova, bola inkulturácia kresťanstva do pohanského sveta. Táto sa nevyhnutne spájala i s nebezpečenstvom prispôsobenia sa spoločnosti, čomu cirkev v niektorých dôležitých oblastiach i podľahla. Čiastočne sa dá pochopiť, že čoraz väčšie spoločenstvo sa po svojich charizmatických začiatkoch potrebovalo inštitucionalizovať; pritom jestvovalo veľké pokušenie, aby sa prevzali jestvujúce svetské štruktúry namiesto toho, aby cirkev rozvinula svoje vlastné, ktoré by zodpovedali biblickému vzoru o cirkvi bratov a sestier. Tak prišlo podľa Jürgena Werbicka k významnej preorientácii na iný sociálno-kultúrny rámec vzťahov, pričom ide naďalej o skutočnosť obce a jej teologické spracovanie. Grécko-rímska veličina poriadku ‚oikos’ [domácnosť, dom; por. 1 Tim 3,15], ktorá sa začala uplatňovať aj ako schéma usporiadania cirkevnej obce, je priam kontrastnou veličinou k charizmaticky slobodnému, rovnocenne - ‚kolegiálnemu’ spojeniu domácich obcí; táto spočíva na prirodzenej, ’prirodzeno-právnej’ spolupatričnosti obyvateľov domu do prísne hierarchicky usporiadaného zväzku, ktorému dominuje ‚hlava rodiny’.“ Tomuto prevzatiu patriarchálneho poriadku do cirkevných obcí zodpovedalo v univerzálnej cirkvi napasovanie štruktúr na štátny a feudálny poriadok, čím sa cirkev stala štátnou cirkvou a pripodobnila sa štátu. Prišlo k „paralelnému budovaniu ríšskej správy a úradnej cirkevnej štruktúry.“ Toto úzke spojenie medzi cirkevnou a štátnou mocou viedlo k donucovacím opatreniam v otázkach viery a nezodpovedalo slobode Nového zákona.

V tomto procese inkulturácie nebola cirkev dostatočne kritická, a tak prevzala mnohé idey, ktoré neladia s Novým zákonom. K tomu sa pridala náboženská predstava, že kňazov potrebujeme ako prostredníkov spásy, ktorí stoja medzi Bohom a veriacimi ako poverenci Boží a prinášajú ich obety Bohu, aby ho uzmierili. Tomu zodpovedá aj poňatie vykúpenia Ježišovou smrťou, ktorý bol obetovaný na uzmierenie za naše hriechy. Ďalej cirkev prostredníctvom svojich filozoficky vzdelaných teológov prevzala špecifickú grécko-platónsku náuku, že človek je následkom svojich previnení zakliaty za trest do tohto pozemsko-materiálneho sveta, ale určený je vlastne na to, aby bol zbožštený, a tak oslobodený od svojej konečnosti. Atanáz, ktorý platí za otca ortodoxie, to vyjadruje vetou, ktorá sa stala klasickou: „Boh sa stal človekom, aby sme sa stali bohmi“. V tomto duchu sa slovami cirkevného učiteľa Gregora Naziánskeho v Katechizme katolíckej cirkvi píše: „Kňaz... je zbožštený a má zbožšťovať“ (Čl. 1589). O to sa opiera aj náuka, že cirkev má účasť na božskej neomylnosti Ježiša Krista a stadiaľto sa odvodzuje, že je v pápežovi a biskupoch neomylná. Na tomto základe je zmena platnej cirkevnej náuky nemysliteľná.

d) Legitimizovanie takto vzniknutých hierarchických štruktúr prostredníctvom neomylných náuk

Tak vďaka chybnému vývoju cirkvi a nekritickému preberaniu cudzieho myšlienkového bohatstva prišlo k vytváraniu hierarchických štruktúr a ich legitimizovaniu prostredníctvom neomylnej náuky. Poverenia, ktoré Ježiš Kristus podľa Biblie dáva všetkým učeníkom a učeníčkam (napr. Mt 18,18: „Všetko, čo zviažete na zemi...“; Lk 10,16: „Kto vás počúva, mňa počúva...“; Jn 15,14: „Ste moji priatelia...“; Jn 20,21: „Ako mňa poslal otec, tak ja posielam vás...“; 2 Kor 5,20: „Sme teda Kristovými vyslancami...“), sú tak interpretované, akoby boli určené len pre nositeľov kňazského úradu. Zo „starších“ a „dozorcov“ sa stali duchovní otcovia, ktorí majú pásť stádo v mene Božom. To platí aj o Druhom Vatikáne, kde sa napísalo: „Kristus Pán ustanovil vo svojej cirkvi na vedenie a stály vzrast Božieho ľudu rozličné služby, určené pre dobro celého Tela. Lebo vysluhovatelia, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci... boli spasení...“ (Lumen gentium, Čl. 18). Namiesto toho, aby si boli veriaci navzájom a pre svoje okolie pastiermi a v tomto zmysle i kňazmi, dívame sa na nich ako na ovce, ktoré treba pásť úradnými kňazmi. Táto hierarchická pyramída kulminuje nad všetkými pastiermi a veriacimi v najvyššom pastierovi – pápežovi: „Rímsky pápež má totiž mocou svojho úradu námestníka Kristovho a Pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a všeobecnú právomoc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať“ (Lumen gentium, Čl. 22). Táto plná moc pápeža sa slávnostne vyhlásila oboma pápežskými dogmami – o neomylnosti a jurisdikčnom primáte už na Prvom vatikánskom koncile. Katolícka cirkev tým fakticky dogmatizovala, a tým legitimizovala poriadok, ktorý sa v dejinách vyvinul.

Schematicky to vyzerá takto:

Cirkev ako rovnoprávna komunita len na daných úrovniach, nie univerzálne. Súdržnosť cez hierarchické vedenie namiesto vedenia Kristovho resp. Božieho. Rovnocennosť úradného kňazstva a interného úradu vedenia (mimo laických rádov). Úradní kňazi, biskupi a pápež reprezentujú Krista resp. Boha.

4. Prečo sa poslednému koncilu nemohla podariť nevyhnutná reforma cirkevných štruktúr

a) Platí za nemysliteľné, aby sa revidovali platné učenia cirkvi o jej štruktúrach

Tým sme pomenovali už ten prvý a najdôležitejší dôvod, prečo sa II. vatikánskemu koncilu nemohlo podariť, aby sa štruktúry cirkvi obnovili podľa kritérií Nového zákona. Už v otváracom prejave vysvetlil pápež Ján XXIII., že síce možno zmeniť „spôsob vyjadrovania“ cirkevnej náuky, nie však jej obsah. Kým koncil predsa len uskutočnil obsahové zmeny ohľadom náboženskej slobody a v niektorých otázkach vo vzťahu k iným vyznaniam a náboženstvám, hoci sa to nepriznalo, nikto neriskoval čo len pomyslieť na zmeny cirkevných štruktúr. A tak sa koncil naďalej pevne držal hierarchického poriadku.

b) Už preto zostal koncil pripútaný na jestvujúce štruktúry rozhodovania

Platí to aj o koncile samotnom. Toto najvyššie zhromaždenie cirkvi bolo zvolané pápežom, ktorý aj určil, o čom sa smie diskutovať, pričom mohol hocikedy cez usmernenia „z najvyšších miest“ zasiahnuť, rovnako on musel aj všetky uzávery odobriť. Taký koncil má v skutočnosti len poradnú funkciu, nie je protiváhou k pápežskému primátu. Preto sa musel držať rozhodovacích štruktúr platných pre koncil, v rámci hraníc vopred mu určených. Sám koncil si ani nepoložil otázku, či je správne reformy jednoducho veriacim naordinovať „zhora“, ale vychádzal úplne samozrejme z hierarchického postavenia biskupov nad „cirkevným ľudom“ bez nevyhnutnej diskusie s farnosťami v miestnych cirkvách. Z týchto dôvodov chýbala aj nevyhnutná otvorenosť pre otázky, ktoré hýbu veriacimi „laikmi“.

c) Žiadne konkrétne predstavy o nejakej súrodeneckej štruktúre cirkvi podľa Biblie

Konečne koncil síce mal vágnu víziu o cirkvi ako „komunite“, ktorá vzbudila i zodpovedajúce očakávania, ale žiadne konkrétne predstavy, ako by sa mala veľká súrodenecká cirkev členiť do štruktúr a aké úlohy by v nej mali mať úrady. Dokonca sa hovorí o cirkvi ako o „hierarchickom spoločenstve“. Preto sa nemohlo vážne premýšľať o tom, aké kroky by boli nutné, aby sa dospelo k zodpovedajúcej obnove cirkvi. O to viac sa musíme venovať otázke, v čom by mohla pozostávať alternatíva k súčasným štruktúram a ako by sa mohla realizovať.

II. Stanovenie cieľa pre nevyhnutné štrukturálne reformy

5. Súrodenecké (bázové) obce veriacich ako základná jednotka cirkvi (Jn 13,35n)

Súrodenecké štruktúry rozhodovania predpokladajú súrodenecké štruktúry života. Vychádzajúc z tejto tézy, musíme mať na zreteli zvlášť nevyhnutnú reformu životných štruktúr cirkvi. Bratstvo a sesterstvo si žiada osobné vzťahy na prehľadnej úrovni. Ježišov odkaz znie: „Ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci: ak budete mať lásku jedni k druhým“ (Jn 13,35). To si od kresťanov žiada, aby sa stretávali jeden s druhým vo vzájomnej láske a dôverovali si. Inak sa nemôžu ľudia spoľahnúť na záväznú rovnosť, ale sa spoľahnú len na vyjednanie jednotlivých dohôd, čo neumožňuje nijaké trvalé spolunažívanie a spolupôsobenie. Hlbšie formy lásky – manželstvo, priateľstvo, bratstvo – sú možné len v obojstrannom vzťahu, v jednote zmýšľania a štruktúry (čo nemá znieť ako „reciprocita“ na spôsob obchodu). Súrodenecká cirkev musí teda pozostávať zo súrodeneckých obcí, v ktorých pozná každý každého po mene (podľa 3 Jn 15). Tieto obce tvoria bázovú či základnú jednotku cirkvi, v ktorej sú principiálne všetci súrodencami, čo je však fakticky možné len prostredníctvom členenia. Aj preto, že sa to zanedbalo, stalo sa z ľudu cirkvi anonymné stádo. Cirkevná obec v zmysle Nového zákona (por. Sk 2,44–47) by sa mohla definovať ako prehľadné spoločenstvo dospelých kresťanov vo viere, ktoré je zabudované do univerzálnej cirkvi, a tým spojené s Kristom na základe vzájomne zaväzujúcej, ale principiálne univerzálnej veriacej personálne-relacionálnej lásky.

Pretože sa v takej obci ľudia navzájom poznajú po mene a majú sa milovať, je tým vopred daná aj hranica veľkosti tohto spoločenstva. Azda počet 70 či 72 Ježišových učeníkov, ktorý poznáme z Biblie (Lk 10,1.17), vychádza už z takých skúseností. V jednej viedenskej farnosti, v ktorej sa pokúsili stať sa súrodeneckým spoločenstvom v zmysle Nového zákona prostredníctvom vytvárania obcí, prišli na nasledujúce poznanie: Obec sa musí rozdeliť, ak si už nevšíma, že niekto chýba – keď on alebo ona nikomu nechýba. Chýbať môže v prípade tej veľkosti od 70 do 100 dospelých, vždy podľa početnosti stretaní. Ale aj taká obec sa ešte musí členiť do menších okruhov, ktoré sa stretávajú po domoch. Zástupcovia týchto okruhov tvoria prepájajúci kruh, vedúci tím obce. Vzájomná personálna láska medzi veriacimi, ktorí si nevyberali jeden druhého, môže sa potom stať prednostným priestorom skúsenosti Božej lásky, ktorou je umožnená a nesená. Také obce samy o sebe sú sviatosťou, základnou sviatosťou pre jednotlivé sviatosti, ktoré sa bez tohto pozadia stanú nedôveryhodnými a upadnú na úroveň obyčajných ceremónií.

Karl Rahner píše vo svojej knihe „Strukturwandel der Kirche als Aufgabe und Chance“ (Štrukturálna zmena cirkvi ako úloha a šanca): „Cirkev budúcnosti bude cirkvou, ktorá sa bude vytvárať zdola cez bázové obce slobodnej iniciatívy a asociácie... Prirodzene nemôžeme a nesmieme tu a hneď len tak zrušiť naše farnosti, ktoré máme rovnomerne rozšírené po krajine temer v štýle policajných okrskov... Ale farnosti v zmysle administratívnych obvodov úradnej cirkvi, ktoré spravujú ľudia zhora, nie sú bázové obce, ktoré musí cirkev v budúcnosti vybudovať zdola.“ Toto podľa Rahnera nevylučuje, „že taká zajtra nevyhnutná bázová obec vznikne vo veľmi mnohých prípadoch, azda aj vo väčšine, prostredníctvom živého rozvoja doterajších farností“. Ale to „všetko spočíva na základnom poznaní, že konkrétne a živé kresťanstvo dnes a predovšetkým zajtra... musí byť do budúcna nesené svedectvom a životom pravej kresťanskej obce, ktorá konkrétne svojím životom predstavuje, čo je kresťanstvom skutočne zamýšľané“.

Reformu cirkvi prostredníctvom budovania bázových obcí nemôže nariadiť zhora nejaký koncil, koncil k tomu môže len povzbudiť a podporiť to. Porozumenie biskupov pre taký krok však môže vzniknúť len tak, keď získajú oni sami zodpovedajúce skúsenosti so životom v obciach. Tiež väčšie jednotky cirkvi – diecézne, národné a kontinentálne, ako aj univerzálna cirkev – môžu túto súrodeneckú štruktúru uskutočniť len potom, keď budú vedené grémiami pozostávajúcimi z osôb, ktoré získali samy základnú skúsenosť s obcou a naučili sa dospievať k spoločným rozhodnutiam. Okrem toho nesmú tieto grémiá tiež prekračovať vyššie spomenutú veľkosť, v ktorej sú ešte možné osobné kontakty medzi všetkými zúčastnenými.

Druhú časť článku si môžete prečítať tu