Štrukturálna reforma katolíckej cirkvi

„A vy všetci ste bratia“ (podľa Mt 23,8)  

Nasledujúce úvahy majú po kritike terajších cirkevných štruktúr poukázať predovšetkým na pozitívnu alternatívu k súčasnému systému, ktorá sa necháva inšpirovať Bibliou. Pritom termínom „štruktúra“ sa nerozumie len spôsob rozhodovania a cirkevné úrady, ale – ako ich základ – aj „životná štruktúra“ veriaceho spoločenstva. Pri reforme, o ktorú sa usilujeme, nejde len o lepšiu realizáciu súčasnej náuky cirkvi a s ňou súvisiacich zákonov, ale aj o ich nevyhnutnú korektúru.  

I. Nevyhnutnosť štrukturálnej reformy

1. Indíciami pre nutnosť takejto štrukturálnej reformy katolíckej cirkvi sú napr. viaceré rímske menovania biskupov, pomocou ktorých sa majú presadiť niektoré želania pápeža (napr. ohľadom regulácie počatia či v konflikte s teológiou oslobodenia), ktoré však na diecéznej úrovni viedli k veľkým konfliktom a problémom; v ďalšom ide o jednostranne autoritárske odmietanie priania zrušiť povinný celibát, aby aj osoby žijúce v manželstve mohli prevziať kňazský úrad; okrem toho ide o odvolávanie sa na nejestvujúcu „spoločnú“ mienku všetkých biskupov ako odôvodnenie pre odmietanie kňazského svätenia žien, ako aj najnovšie spory o „Kňazské bratstvo Pia X.“. Všetky tieto konflikty sú v terajšom systéme neriešiteľné.  

2. Rozhodujúci dôvod pre nutnosť obnovy však spočíva v tom, že súčasné cirkevné štruktúry  sa nachádzajú v protiklade s kritériami Nového zákona podľa Mt 23,8n: „... ale vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš otec, ten nebeský.“ Cirkev, v ktorej vykonávajú nad laickým ľudom „svätú vládu“ vysvätení nositelia úradu na čele so „Svätým Otcom“, nie je cirkev Ježiša Krista. Kristus od svojich učeníkov a učeníčok očakával – a viedol ich k tomu – aby mali vlastné poznanie pravdy o jeho posolstve (Jn 7,17), chcel, aby mali bezprostredný vzťah k Bohu, k jeho a ich Otcovi, skrze ktorého sú spojení s ním a navzájom ako bratia a sestry (Jn 20,17). Ako „kňaz“ vo význame „prostredníka spásy“ je v Novom zákone označovaný len Ježiš Kristus samotný (Hebr 7), a potom veriaci ako celok (1 Petr 2,5.9; Zjv 1,6; 5,10; 20,6).  

  3. Aby mohli byť uskutočnené korektúry, musíme niečo vedieť o príčinách chybného vývoja, ktorý viedol k súčasnej situácii a ktorý sa následne legitimizoval príslušnými teologickými formuláciami. Tieto príčiny spočívajú predovšetkým v „anonymizácii“ cirkevných obcí (stali sa neosobnými pre množstvo ľudí), v ukončení katechumenátu dospelých (krsty detí bez vlastného rozhodnutia ako základu príslušnosti k cirkevnej obci), ako aj v nekritickom prevzatí spoločenských (patriarchálnych a feudálnych) štruktúr a filozofických (platónskych) náhľadov počas inkulturácie kresťanstva do pohanského sveta. Tieto faktory sa vzájomne posilňovali a viedli k hierarchickej štruktúre cirkvi, ktorá sa dogmaticky zafixovala (kňazi sa stali prostredníkmi spásy, zástupcami Krista a Boha).  

4. Hoci posledný koncil chcel dosiahnuť reformu a mal víziu cirkvi ako spoločenstva, z viacerých dôvodov sa mu nepodarilo presadiť obnovu v tomto zmysle: koncil neriskoval úvahy o nevyhnutnosti a možnosti určitej korektúry učenia cirkvi o jej vnútornej štruktúre; cirkev na koncile zostala aj z týchto príčin vo svojich rozhodovacích štruktúrach viazaná na dovtedy platný systém, pričom koncil nemal žiadnu konkrétnu predstavu o tom, kde a ako sa udiali chyby, ktoré viedli k chybnému vývoju a ako by sa cirkev mohla a mala preformovať podľa Nového zákona. Teraz na vysvetlenie:  

II. Určenie cieľa nevyhnutnej reformy

5. Bratské štruktúry rozhodovania predpokladajú bratské a sesterské spoločenstvo. To spočíva vo vzájomnom osobnom vzťahu a vyžaduje si, aby sa ľudia mali vzájomne radi a dôverovali si. Zodpovedá to Ježišovmu odkazu, ktorý zveril svojim učeníkom a učeníčkam pri poslednej večeri (Jn 13,35). Keď má byť cirkev sesterská a bratská, musí pozostávať z prehľadných obcí (70 až 100 dospelých ľudí), v ktorých môže byť vzájomná láska vychádzajúca z viery zásadne overovaná, iniciovaná, žitá, slávená a dosvedčovaná. Farnosti ako kňazmi zaopatrované zložky pastoračného pôsobenia nie sú takýmito prehľadnými obcami s láskou, s ktorou možno mať skúsenosť. Obnova cirkvi ako spoločenstva si teda vyžaduje jej rozčlenenie do základných komunít - obcí (na bázy), ktoré budú tvoriť základné bunky. Tieto spolu fungujú prostredníctvom prepájajúcich členov v grémiách, ktoré by rovnako nemali presahovať spomenutú veľkosť.  

6. Taká obecná cirkev si žiada dospelých kresťanov vo viere s vyjasnenou príslušnosťou. Keď totiž dospejú tí, čo boli pokrstení ako nemluvňatá a pobirmovaní ako deti, ešte nie sú dospelými vo viere. K tomu je nevyhnutná veku primeraná a dnes i kritická konfrontácia s vierou, v ktorej ľudia vyrástli, aby ju mohli prijať vo vlastnom osobnom rozhodnutí: akýsi dodatočný katechumenát v dorastaní do obce, ktorý môže viesť k dospelému obnoveniu svojho krstu.  

7. Aby sa mohli v cirkvi zaviesť bratské a sesterské štruktúry rozhodovania, žiaduca je revízia cirkevného učenia o jej hierarchickom členení, úrade kňaza, biskupa a pápeža, ktoré sa sformovalo na základe dodatočného teologického legitimizovania systému, čo sa rozvinul prispôsobovaním sa prostrediu. Vyžaduje si to zrieknuť sa nároku na neomylnosť cirkevnej dogmy. Ako musíme počítať s tým, že v Biblii sú časovo podmienené mylné elementy (výroky poplatné dobe), a teda že sú potrebné aj korektúry, podobne s tým musíme počítať aj v cirkevnej náuke.  

8. Reforma štruktúr a úradov, ktorá je nevyhnutná pre bratskú a sesterskú cirkev, musí sa realizovať podľa princípu jednomyseľnosti. Jednomyseľnosť je predovšetkým súhlas v zmýšľaní, ktorý umožňuje spoločné rozhodovanie vo vecných otázkach. K tomu je potrebné, aby všetci brali tak vážne toto rozhodovanie, akoby sa ich samých týkalo a museli zaň niesť zodpovednosť, a aby prišli k spoločnému riešeniu aj vtedy, ak ho nepokladajú všetci za najlepšie. Predpokladá to určitú dôveru, že také zjednotenie je možné. Úrad vedenia má v tomto procese úlohu, aby bol znamením a nástrojom jednomyseľnosti, čo si vyžaduje správaním podmienenú rovnocennosť vedúceho/ vedúcej s ostatnými členmi kolégia. Platí to aj pre pápeža v kolégiu biskupov. Úradné kňazstvo v rámci spoločného kňazstva všetkých veriacich nie je identické s týmto úradom vedenia (porov. predstavených v „laických rádoch“), aj keď je často vykonávané tou istou osobou, ale pozostáva v poslaní a plnej moci byť autentickým spojivom medzi obcami alebo jednotlivými obcami (biskupský úrad) a univerzálnou cirkvou, čím sú tieto do nej začlenené a tým aj napojené na Ježiša Krista. Týmto nositeľom úradu je vyhradené vedenie slávností, ktoré je celocirkevne relevantné.  

III. Požiadavky, ktoré si žiada takáto štrukturálna reforma

9. Takáto reforma životných a rozhodovacích štruktúr v biblickom duchu vo forme premeny z hierarchického systému na súrodeneckú vzájomnosť kladie veľké požiadavky nielen na súčasných „hierarchov“, ale na všetkých členov cirkvi. Nevyhnutné spory okolo takejto premeny vyvolajú krízu, ktorá pôjde ďalej ako kríza momentálna a bude porovnateľná len s konfliktom na počiatku cirkvi, keď išlo o otázku, či židovský zákon musí platiť aj pre pohanov; tento spor bol urovnaný na Apoštolskom koncile (Sk 15). Ako vtedy bude aj dnes záležať na tom, či sa všetci zúčastnení podrobia Božiemu nároku, aby sa dohodli a boli jednomyseľní.  

10. Od oboch strán sa pritom požaduje, aby skúmali svoje vlastné presvedčenia a vystavili sa aj otázkam iných – čo je pre „tradicionalistov“, ktorí musia svoje pohľady relativizovať, náročnejšie ako pre „reformátorov“. O to väčšmi sa od týchto reformátorov očakáva, aby nielen kritizovali terajšie štruktúry, ale ich aj lepšie uskutočňovali, aby sa tak všetci nechali presvedčiť cez „znamenia a divy, ktoré Boh ich prostredníctvom urobil medzi pohanmi“(Sk 15,12).  

Celý článok v nemčine na: http://www.uibk.ac.at/praktheol/wess/publ/wess-geschwister.pdf

Súbory na stiahnutie