Zápas o koncil

V rámci Teologického fóra (TF) sme sa dohodli, že v najbližšom období chceme väčšiu pozornosť venovať dedičstvu II. vatikánskeho koncilu (II. VK). Zaiste sa nedá povedať, že doteraz sme si tento koncil nevšímali – napokon, témy a osobnosti, ktorým sme sa po celé roky venovali, patria k dedičstvu tohto koncilu – ale v ostatnom čase pre väčší alebo nový dôraz voči II. VK pribudli ďalšie dôvody.

1.   Za najdôležitejší pokladám dôvod cirkevno-politický čiže to, čo nazývam „zápasom o cirkev prostredníctvom zápasu o koncil“.

2.   Zaujímavý je dôvod kalendárny – 50 rokov od otvorenia koncilu (r. 1962).

3.   Povšimnutiahodný je aj osobný dôvod; moja generácia, ktorá patrí medzi „koncilové deti“, sa začína presúvať medzi „koncilových dôchodcov“, a patrí sa niečo urobiť, aby aj II. VK neodišiel na dôchodok.

4.   TF má aj vlastný dôvod. Na koncil sa odvolávame v našich stanovách: „Poslaním TF je vytvárať priestor pre teologickú prácu v horizonte II. vatikánskeho koncilu a perspektív tretieho tisícročia.“[1]

5.   II. VK by mal zaujímať aj mladšie generácie. Bez ohľadu na cirkevný, teologický a osobný postoj k nemu, tento koncil je takou udalosťou, ktorá v novších dejinách katolíckej cirkvi tvorí celkom osobitný prelomový medzník.

I. Koncil ako osobitný medzník

Predpokladám, že treba bližšie vysvetliť názor, že všetko dôležité, čo sa v súčasnosti v katolíckej cirkvi odohráva, súvisí so zápasom o výklad koncilu – teda, či bude odkaz koncilu ďalej rozvíjaný a aktualizovaný, alebo naopak, zdeformovaný či dokonca úplne zablokovaný a uložený do archívu.  

Názor, že všetko dôležité, čo sa v katolíckej cirkvi aj v 21. st. odohráva, súvisí so zápasom o II. VK, je prirodzene úzko spojený s tým, čo koncil vlastne bol a čo znamenal (pre priaznivcov i odporcov jeho vyhlásení). V cirkvi sa zaiste všeličo deje; cirkev má svoj život pastoračný, teologický a liturgický, má množstvo inštitúcií s rôznymi úlohami a právomocami; cirkev sa usiluje presadiť svoje posolstvo (náuku) vo svete; jej predstavitelia sa vyjadrujú k rôznym témam (sú to témy vnútrocirkevné, medzi ktorými treba rozlišovať témy dogmatické, morálne, liturgické, disciplinárne atď., tiež témy politické, sociálno-ekonomické, kultúrne atď.) a netreba podceniť, že cirkev má aj svoj rozmer celkom neúradný, zato zásadný, čím myslím cirkev ako aktivity miliónov ľudí, ktorí tú cirkev tvoria zdola svojím svedectvom viery, svojím duchovným životom, svojimi názormi a svojou službou blížnym.

Toto všetko však nemožno vidieť len ako jednotlivé oblasti života cirkvi, ktoré si žijú svojím vlastným dynamizmom alebo upadajú svojou vlastnou strnulosťou. Toto všetko sa v cirkvi žije, deje sa a funguje v rámci určitej dlhodobej skúsenosti, formulovaného i praktizovaného (seba)poznania či reflexie seba a sveta. Niekto síce to rozhodujúce môže v cirkvi vidieť ako dôsledok vyhlásení Učiteľského úradu cirkvi (UÚC), všetkých tých úradných posolstiev, encyklík, dekrétov jednotlivých kongregácií či monít, ktoré vydávajú rôzne inštancie cirkvi, a zasa niekto iný to rozhodujúce môže vidieť viac na názoroch a praxi ľudí, ktorí v cirkvi žijú a za tú cirkev sa sami pokladajú. Predsa, chcem zdôrazniť, že toto všetko sa v ostatných desaťročiach deje v rámci určitej dlhodobej skúsenosti a toho (seba)poznania, ktoré sformuloval a zástupne za dlhodobú skúsenosť ľudí tvoriacich cirkev aj vyslovil II. VK.

Ak II. VK označujem za osobitný prelomový medzník, myslím tým teda skutočnosť, že tento koncil zosumarizoval všetko to, čo sa deje s cirkvou a v cirkvi za dlhé časové obdobie, ktoré nazývame poreformačné i novoveké so zvláštnym dôrazom na vzťah k dnešku (preto heslo: aggiornamento), pričom dneškom sa nemyslí nejaký jednotlivý dátum ani desaťročie, ale celá epocha poreformačná (potridentská[2]) a novoveká (prípadne uvedomenie si tohto zlomu medzi epochou tridentskou a potridentskou). Odôvodnený je aj názor, že tým dneškom sa myslí ešte niečo zásadnejšie ako potridentské obdobie, a to ukončenie epochy pokonštantínovskej[3].

Takže v súčasnosti už nemožno vidieť dianie v cirkvi len cez optiku jednotlivých vyhlásení a aktivít, ale predovšetkým cez koncil ako silný výraz vnímania, pomenovania a zhrnutia celej problematiky, do ktorej sa dostal svet v novoveku a cirkev ako súčasť tohto sveta, a zároveň aj ako vytýčenie cesty ďalej. Kardinál Karl Lehmann raz prirovnal koncilové texty nie k jasne určenej ceste, ale k cestným zvodidlám, vymedzujúcim cestu. Cesta sa tvorí... Týmto sa II. VK významne líši od iných koncilov, na ktorých išlo o presné dogmatické či disciplinárne rozhodnutia, kým na II. VK išlo o celkovú pozíciu cirkvi vo svete a pre svet. Nie oproti svetu! Ján XXIII. myslel výslovne pri príprave koncilu na celé ľudstvo, a nebral to úzko misionársky; išlo mu aj o zodpovednosť cirkvi za mier a spravodlivosť vo svete.

II. Zápas o koncil

Ak uznávame II. VK ako osobitný dejinný medzník, je to však naozaj tak, že stále prebieha zápas o jeho dedičstvo, o jeho výklad a aplikáciu? V čom sa tento zápas prejavuje?

Tento zápas, samozrejme, prebieha na rôznych úrovniach a v rôznych oblastiach. Zápas o koncil začal hneď po jeho slávnostnom ukončení, o čo sa postarala konzervatívna kuriálna menšina už počas koncilu rôznymi obštrukciami, ktoré svoju úlohu mali naplniť zvlášť v neskoršom období. Korektný O. H. Pesch vo svojej knihe o II. vatikánskom koncile[4] spomína množstvo taktických ťahov tejto konzervatívnej skupiny. Napr. pri schvaľovaní konštitúcie o cirkvi najproblematickejšou sa stala kapitola o hierarchickej štruktúre cirkvi (LG, III. kap.). Za text bolo asi 2400 hlasov, proti 300. Namiesto toho, aby sa táto relatívne malá opozičná skupina podrobila, prišli kuriálni biskupi akože od pápeža Pavla VI. s tzv. predbežnou poznámkou (Nota praevia explicata), podľa ktorej sa mala celá konštitúcia vykladať. Jej obsahom bola výhrada, že text sa nesmie vykladať ako ohrozenie pápežského primátu (v skutočnosti kúrie). Takýchto obštrukcií bolo veľa, viaceré sa následne prejavili na nejasnosti koncilových textov.

Samotný Pavol VI. vo viacerých bodoch udržal proreformnú koncilovú líniu, v iných bodoch však podľahol vplyvu konzervatívnej menšiny. Mimoriadne nešťastnú odozvu vyvolali jeho encykliky o celibáte[5] a regulácii počatia[6], a to zvlášť preto, že v jednom i druhom prípade napriek dohodám na koncile pri týchto dôležitých témach pápež konal bez porady s biskupmi vo svete. Postupne ešte za jeho pontifikátu sa tak už začiatkom sedemdesiatych rokov 20. st. konštatoval silný ústup od koncilu, a aj umiernený Karl Rahner v tej dobe hovoril o „Winterzeit“(zozimení v cirkvi).

Čo sa týka samotných sporných bodov, spomenul som napr. koncilom chcený rozchod s konštantínovskou cirkvou čiže cirkvou usilujúcou sa o politickú moc.[7] Táto tzv. konštantínovská cirkev bola mocenská, paternalistická, centralistická a hierarchická, ale pokonštantínovská cirkev mala byť v duchu Nového zákona bratsko-sesterská, spoločensko-kritická, mala byť spoločenstvom spoločenstiev, a mala byť pastoračno-liečivá. Cirkev nemala byť pyramidálna „societas perfecta“, ale komúnio, prasviatosť a putujúci Boží ľud. Uprednostnená spiritualita cirkvi nemala byť už spiritualitou niekoľkých rehoľníkov a kléru, ale spiritualitou pre všedný deň, prípadne spiritualitou tzv. svetských skutočností. Liturgia mala byť liturgiou, kde sa Boh prežíva ako prichádzajúci cez konanie veriaceho ľudu, nielen cez samotnú prítomnosť vysväteného služobníka, ktorý koná nezávisle na spoločenstve. Teológia mala byť chcene pluralistická, nie uniformná... Takto by sme mohli pokračovať vo vymenúvaní ďalších sporných oblastí, ktoré sa v ostaných desaťročiach riešili v cirkvi temer vždy v prospech konzervatívnej menšiny.

Všetky tieto dilemy (čomu sa dá prednosť) prinášajú ďalekosiahle dôsledky pre náuku, liturgiu a prax, a kým na jednej strane voľba medzi nimi vzbudí nadšenie, na druhej vyvolá obavy a strach z ďalšieho vývoja. Tak sa postupne v cirkvi vykryštalizovali dve skupiny, ktoré žurnalisticky nazývame progresívna a konzervatívna. Obe sa odvolávajú na II. VK, pričom tá konzervatívna musí pri svojej argumentácii vynaložiť omnoho väčšiu námahu, aby z jednotlivých textov koncilu „vydolovala“ svoje pravdy. Ak by konzervatívci zostali pri korigovaní možno niekedy unáhleného progresívneho nadšenia, plnili by tým svoju povinnosť na báze poctivého konzervativizmu, avšak v snahe mocensky brániť veľkej progresívnej väčšine konať v duchu koncilu a rozvíjať ho, vyvolávajú v cirkvi stále väčšie znechutenie. Zápas o koncil sa, žiaľ, od počiatku viedol aj mocensky; niektoré témy sa jednoducho odobrali z diskusie svetového episkopátu (a katolíckej verejnosti) a rozhodlo sa o nich mocensky, aj keď len dočasne. To sú témy, ako regulácia počatia, celibát, kňazstvo žien, mnohé ďalšie teologické otázky, samotná sloboda teológie v cirkvi a pod.). Opakovane mocensky sa zasahovalo proti pluralite teológie alebo proti uplatneniu skúseností miestnych cirkví.

Ako je to možné? Treba si uvedomiť, že vyhlásenia koncilu nemali podobu dogmatizovaných definícii, ktoré sa striktne pokúšajú oddeliť jeden názor od druhého[8], ale konštitúcií, dekrétov a deklarácií, ktoré kerygmaticky prednášajú cirkevné učenie. Už tým je umožnená určitá voľnosť výkladu predkladaných textov, k čomu sa pridali „kukučie vajcia“ kompromisných alternatívnych textov, ktoré sa dostali do dokumentov ako ústretový ústupok proreformnej väčšiny voči protireformnej menšine. A tak ten, kto nepozná alebo nechce poznať históriu vzniku koncilových textov, kto nepozná okolnosti vzniku týchto textov (alebo ich zamlčiava) a nepristupuje k nim hermeneuticky, nemá ani šancu na ich správne porozumenie.[9] V zápase o koncilové dedičstvo je inak užitočné rozlišovať medzi tými, čo výslovne odmietajú koncil, a tými, ktorí len v obavách poukazujú na niektoré údajné či skutočné problémové body koncilu v snahe ich precizovať a vylepšiť.

Kam patria jednotliví aktéri sporov je niekedy ťažko rozlíšiť. Sú napr. pápeži počnúc od Pavla VI. cez Jána Pavla II. až po Benedikta XVI. mužmi koncilu alebo naopak patria k protireformným silám? Na základe faktov dá sa dosvedčiť, čomu títo vysokí predstavitelia cirkvi otvorili dvere v cirkvi a kde ich zatvorili. Celkove však musíme sledovať postupný odklon od koncilu. Kým Pavol VI. bol koncilu najbližšie nielen časovo, ale aj mentálne, kým Ján Pavol I., zdá sa, stihol za jeden mesiac svojho pontifikátu vyľakať vatikánsku kúriu a otázne zomrel, odkaz Jána Pavla II. je dvojznačný. Najlepšie to vystihol Hans Küng: V zahraničnej politike Ján Pavol II. obstál veľmi dobre, ale vo vnútrocirkevnej politike uplatňoval politiku strachu pred možným vývojom a cirkev prísne centralizoval. Benedikt XVI. vyznieva najkonzervatívnejší, tiché očakávanie, že bývalý „pancierový kardinál“ bude manažérom pre všetky prúdy cirkvi a nebude podporovať len konzervatívcov, sa nenaplnilo.[10]

Pozície jednotlivých vplyvných ľudí sa dajú iste vysvetliť, súčasné presadenie sa konzervatívnej menšiny v cirkvi je však predovšetkým dôsledkom umnej stratégie, ktorú zvolila vatikánska kúria trpezlivým odstraňovaním progresivistov z vedenia cirkevných úradov, vedenia reholí a univerzitných teologických profesúr a menovaním oportunistov, prípadne spacifikovaných bývalých progresivistov. Kúria si akoby dávala pozor, žeby sa nemohlo zopakovať to, čo sa udialo na koncile, keď vatikánskych byrokratov prehlasoval svetový episkopát. Dnes takýto episkopát hovoriaci hlasom Božieho ľudu buď neexistuje alebo je umlčaný, alebo tápa ohľadom svojho postavenia v cirkvi.

III. TF a koncil

O čom by sme mali v súvislosti s koncilom hovoriť na TF? Keďže v časovom horizonte našich ľudských životov nejestvuje pre kresťana, katolíka a teológa porovnateľne významná udalosť (vrátane je zdokumentovania), ktorá by vystihovala našu súčasnú (zároveň dlhodobú) situáciu, koncil zostáva východiskom nášho uvažovania a praxe. Samozrejme, nepôjde nám predovšetkým o historický prístup ku koncilu, ale o skúmanie ducha, zámeru koncilu, s čím potom súvisia pravidlá interpretácie koncilových textov a následných udalostí. Toto by mala byť naša prvá „domáca“ úloha: Poukázať na ducha koncilu a na pravidlá interpretácie jeho textov (azda na jednotlivých kľúčových témach).

Pritom malá poznámka: Celkom na začiatku, pri rozhodovaní, o čom koncil vôbec má byť, zohrali zaujímavú úlohu dve knihy, ktoré ovplyvnili Jána XXIII. Jedna bola od arcibiskupa z Paderbornu, Lorenza Jaegera: „Ekumenický koncil, cirkev a kresťanstvo“; druhá od Hansa Künga: „Koncil a znovuzjednotenie. Obnova ako volanie k jednote“[11]. Vtedy len 32-ročný H. Küng tu ponúkol témy, ktoré mali slúžiť obnove cirkvi: Prijatie reformácie ako „náboženskej“ udalosti; intenzívnejšie vyzdvihnutie Biblie a jej používania v teológii a liturgii; priblíženie liturgie ľudu, zavedenie reči ľudu do liturgie, ako aj zdôraznenie „všeobecného“ kňazstva všetkých pokrstených; dialóg cirkvi s inými kultúrami; oslobodenie pápežstva od politických väzieb; reforma rímskej kúrie a zrušenie indexu zakázaných kníh.[12] Nepomýlime sa, ak aj v takto vytýčených témach budeme hľadať pôvodný zámer koncilu.

Aby sme dokázali interpretovať a aktualizovať z pozície dneška koncilové texty, predpokladá to, že sa budeme venovať kľúčovým textom koncilu, ako je učenie koncilu o cirkvi, o vzťahu katolíckej cirkvi k iným kresťanským cirkvám a k svetu, tiež náuka koncilu o Božom zjavení, o náboženskej slobode a podstate „novej“ liturgie. Iste, treba nejako reagovať aj na možnosť, že v odkaze II. VK cirkev nebude chcieť pokračovať, že sa všetko uloží do archívu a že koncil zostane „zabrzdený v skoku“, ako sa vyjadril biskup Helmuth Krätzl (sekretár kardinála F. Königa na II. VK). Následne, v takom prípade, by bolo potrebné vymedziť vlastný postoj, spočítať sily a určiť stratégiu odporu (ako radí H. Küng vo svojej ostatnej knihe[13]).

Tiež je dôležité zohľadniť vývoj vo svete za ostatných 50 rokov (prejavenie sa tzv. postmoderny) a zapracovať ho do koncilového odkazu. Hodnotenie si žiada aj dopad koncilu na tzv. nové alebo alternatívne hnutia v cirkvi, ktoré dnes „tvrdia muziku“ v cirkvi. Pritom si treba všimnúť rozdiel medzi hnutiami tzv. novej evanjelizácie a reformnými hnutiami. V rámci TF by sme si mali spoločne zvážiť, ako chce TF odkaz II. VK v nasledujúcich rokoch prezentovať na verejnosti, ako zatiahneme verejnosť do tém koncilu, ako chceme spolupracovať s proreformnými hnutiami a teológmi vo svete a aké by mohli byť teoretické i praktické výstupy.