Ekumenický modlitbový večer

Téma dnešného modlitbového večera je: Skutkami lásky prekonávajme nenávisť a lož. Medzi kresťanskými cirkvami sa za ostatné desaťročia určité zblíženie podarilo, vznikli však nové fronty vo vnútri jednotlivých cirkví a veľmi nepríjemné nepriateľstvá naprieč celou spoločnosťou. Výzvu konať skutky lásky poznáme, aj ju uznávame, ale často sa nám ju nedarí preniesť do života.

Na dnešný večer sme vybrali dva biblické texty, ktoré nám môžu pomôcť, aby sme Ježišovej výzve lepšie porozumeli. Jeho slová o láske voči nepriateľom z 5. kap. Matúšovho evanjelia sú dobre známe, ale ťažko povedať, nakoľko ich berieme vážne (Mt 5,43-48). Lásku totiž najčastejšie chápeme ako citový, potešujúci vzťah. Možno preto si lásku k nepriateľom nevieme ani predstaviť. Ježiš však nehovorí, že sa máme z tých, čo nás neznášajú, tešiť. Hovorí, že nepriateľov máme milovať. To znamená chcieť im dobre, v našom slovníku povedané – chcieť, aby boli spasení, aby sa zmenili, aby prestali robiť zle a konali pokánie. Prekonávanie nenávisti a lži skutkami lásky začína vtedy – alebo dostáva aspoň šancu – ak sa voči svojim nepriateľom prestaneme tvrdo vymedzovať a nebudeme im odplácať zlým za zlé. Náš „nepriateľ“ (odcudzený príbuzný, politický oponent alebo inoverec) sa možno aj tak nezmení, ale prikladanie polienok na oheň nenávisti sa spomalí a možno raz ten oheň celkom vyhasne.

Rád by som dnes upozornil na slová apoštola Petra, ktoré sme čítali z 3. kap. jeho prvého listu (1 Pt 3,8-16). Apoštol kresťanov napomína, aby boli jednomyseľní, súcitní, bratsky milujúci, milosrdní a pokorní. Nemajú sa odplácať zlým za zlé, ale majú žehnať, žičiť Božie dobro aj nepriateľom: „Veď kto chce milovať život a vidieť dobré dni, nech zdržiava svoj jazyk od zlého a svoje pery od úlisnej reči.“ K svojim odporúčaniam apoštol pripája výzvu: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“

Zaujal ma apoštolov dôraz na zdôvodnenie nádeje. Zvyknutí sme skôr zdôvodňovať svoje presvedčenia, názory a vyznania. Apoštol však pripomína zdôvodniť nádej, z ktorej žijeme. Keď som pred asi 30 rokmi otvoril knihu fundamentálnej teológie od Heinricha Friesa, hneď na úvod som sa dočítal, čo je témou fundamentálnej alebo apologetickej teológie, teda obhajoby viery. Podľa Friesa je to práve myšlienka z listu apoštola Petra: „Buďte pripravení zdôvodniť svoju nádej.“ Fries dodáva: „Nádej je synonymom viery, je budúcou podobou viery.“ (H. Fries, Fundamentaltheologie, 13.)

Predstavme si, čo asi apoštol Peter alebo spoluautori toho textu tým zdôvodnením nádeje mysleli. Kresťana žili na konci 1. stor. n. l. v situácii, keď ich odmietali židovské náboženské obce a pohania ich opakovane prenasledovali. V tejto situácii apoštol vyzýva neodplácať sa zlým za zlé. A v tejto súvislosti dodáva to odporúčanie na odôvodnenie nádeje. Tým hovorí: Ukážme, prečo sa nepomstíme, prečo ani neutekáme do izolácie. Ukážme, z akej nádeje, z akých pohnútok rozmýšľame a konáme.

Pápež František v ostatných mesiacoch opakovane spomína pojem nádeje. Hovorieva, že v niečo dúfať nie je prejavom neodôvodneného optimizmu. Nádej označuje za Boží dar i úlohu a vysvetľuje, že to, čo už bolo dané a je zdrojom nádeje, je ponuka večnej Božej lásky. Znie to nábožne, ale v kresťanstve napokon ide o dozretie ku skúsenosti s touto láskou, bez ktorej sa kresťanská viera stáva len zbierkou poučiek. Áno, nádej v zásade pochádza zo zažitej pozitívnej skúsenosti. Zo skúsenosti, že neodplácať zlým za zlé má zmysel i silu, že svet, v ktorom žijeme svoje súkromné i verejné existencie, nie je v prvom rade peklo, ani boxerský ring, ani slzavé údolie, ani jaskyňa tieňov. Je to Boží dar, ponuka, výzva i úloha, ktorá je žiteľná.

Pred pár dňami vyšla po slovensky Františkova autobiografia pod titulom: Nádej. Na jednom mieste spomína argentínskeho spisovateľa Jorgeho Luisa Borgesa: „Veľmi som si Borgesa vážil a ctil si ho, bol som zasiahnutý tým, ako vážne prežíval svoj život. Bol agnostik, ale každý večer odriekaval Otčenáš, lebo to sľúbil svojej  matke. Len duchovný človek mohol napísať slová, ako sú tieto: Ábel a Kain sa stretli po smrti. Šli po púšti a poznali sa už z diaľky, pretože boli obaja veľmi vysokí. Bratia sa posadili na zem, zapálili oheň a jedli. Mlčali ako unavení ľudia, keď sa deň schýli. Na oblohe sa objavilo niekoľko hviezd, ktoré ešte nedostali svoje meno. Vo svetle plameňov si Kain všimol stopy zanechané kameňom na Ábelovom čele, upustil chlieb, ktorý sa chystal dať do úst, a požiadal, aby mu bol jeho zločin odpustený. Ábel odpovedal: Zabil si ty mňa alebo ja teba? Už si to nepamätám, sme tu spolu ako kedysi. – Teraz viem, že si mi naozaj odpustil, povedal Kain, lebo zabudnúť znamená odpustiť. Aj ja sa pokúsim zabudnúť...“ (Pápež František, Nádej. Autobiografia, Ikar, Bratislava 2025, 119.)

Nenávisť a lož môžeme prekonať skutkami lásky, ak dúfame, že je to možné, ak si to naozaj želáme na základe pozitívnych skúseností, ktoré máme zažité, ktoré máme uložené v sebe. Takáto nádej je vlastne aj túžba, chcenie. Hovorievam, že splní sa nám to, po čom úprimne túžime. Veľmi si prajem, aby to bola aj túžba po prekonaní zloby celkom nenaivnými, uskutočniteľnými skutkami lásky.