Ľudová zbožnosť v Latinskej Amerike - paralely so slovenskou skúsenosťou

V článkoch 122-126 exhortácie EG poukazuje pápež František na dôležitú evanjelizačnú silu ľudovej zbožnosti, pričom v čl. 126 povzbudzuje: „V ľudovej zbožnosti – keďže je plodom inkulturovaného evanjelia – ukrýva sa aj aktívna evanjelizačná sila, ktorú neslobodno podceňovať: znamenalo by to nevšímať si dielo Ducha Svätého. Sme povolaní ľudovú zbožnosť povzbudzovať a podporovať, aby sa ešte prehĺbil proces inkulturácie, ktorý je nikdy nekončiacou sa skutočnosťou. Prejavy ľudovej zbožnosti nás môžu veľa naučiť; a pre toho, kto ich dokáže čítať, predstavujú locus teologicus, ktorému treba venovať pozornosť predovšetkým vtedy, keď premýšľame nad novou evanjelizáciou.“

Niektorí európski katolíci obviňujú pápeža „z druhého konca sveta“ (ako J. Bergoglio označil sám seba po zvolení), že do tradičného katolíckeho európskeho prostredia prináša juhoamerické výstrelky a novoty. Je to však veľké nepochopenie. František poukazuje na niečo, čo nie je iba fenoménom katolicizmu Latinskej Ameriky, ale na skutočnosť, ktorú v Európe a aj na Slovensku veľmi dobre poznáme. Po prečítaní textu americkej profesorky Jennifer Scheper Hughes som dokonca našiel niekoľko podobností medzi ľudovou zbožnosťou na Slovensku a v krajinách Latinskej Ameriky.  

Slovenský katolicizmus bol vždy pokladaný za veľmi tradičný a zvykový. Ani v čase najväčších komunistických perzekúcií pred r. 1989 nedokázali vtedajší mocní siahnuť na niektoré náboženské tradície, či úplne kontrolovať niektoré aktivity (napr. púte), organizované oficiálnymi predstaviteľmi alebo podporované podzemnou tajnou cirkvou. Niektoré z týchto aktivít dokonca menili dejiny!

Za zmienku stojí masová státisícová účasť ľudí zo Slovenska na púti vo Velehrade v r. 1985, spojená s vypískaním oficiálnych predstaviteľov štátu. Tiež každoročné júlové pešie „turistické výlety“ do Levoče a podobne. Zrejme nikto nepochybuje o tom, že ľudová zbožnosť v našej krajine bola tiež jedným z významných dôvodov, prečo cieľ komunistických ideológov – do konca 20. storočia zlikvidovať náboženstvo v Československu a zrušiť katolícku cirkev – sa ukázal ako žalostne naivný a neúspešný.

Čo sa teda myslí pod pojmom ľudová zbožnosť či ľudový katolicizmus? Autorka článku Súčasný Ľudový Katolicizmus v Latinskej Amerike, profesorka Kalifornskej univerzity, teologička a historička Jennifer Scheper Hughes, definuje tieto pojmy ako súbor viery a náboženských aktivít, ktoré sú základom pre dennú náboženskú prax obyčajných katolíckych laikov. Súčasťou ľudovej zbožnosti sú napr. lokálne zvyklosti katolíckych spoločenstiev, ktoré sa týkajú kultu Ježiša, Márie a ďalších svätých, pravidelné slávnosti, procesie, pobožnosti a púte do rôznych mariánskych svätýň. Dôležitým znakom ľudovej zbožnosti je, že ide o hnutie „zdola“. Tieto aktivity, hoci sú tolerované či podporované oficiálnou hierarchiou, zvyčajne nie sú dôsledkom jej iniciatívy. Snahou oficiálnej hierarchie je skôr nestratiť kontrolu.

Ľudová zbožnosť v Latinskej Amerike oproti tej na Slovensku má svoje špecifiká, ktoré vyplývajú z iného historického kontextu. Kresťanstvo do Južnej Ameriky priniesli začiatkom novoveku španielski či portugalskí dobyvatelia aj so svojimi zvyklosťami. Misionárom sa množstvo pôvodných indiánskych zvykov nepodarilo úplne zlikvidovať, mnohé z nich sa adaptovali a pretransformovali na kresťanské podmienky (napr. v oblasti Ánd indiánska Pachamama dostala nové meno Panna Mária, matka hôr). Zbožnosť ľudových más je spojená s mnohými devocionáliami, ako sú obrázky svätých, zapaľovanie sviečok a kadidiel na rôznych miestach, agnušteky a medailóniky, pričom tieto predmety samotné sú nositeľmi duchovnej sily a požehnania. Devocionálna zbožnosť zachádza až tak ďaleko, že obrázky Ježiša, Márie či iných svätých bežne nájdeme v obchodoch na obaloch potravín či iných výrobkov dennej spotreby.

Na Slovensku obkolesenom rozličnými kultúrami, ktoré bolo stáročia súčasťou mnohonárodnostných entít, je kresťanstvo už od raného stredoveku premiešavané s rôznorodými tradíciami (latinskou i gréckou, germánskou, slovanskou, maďarskou, tureckou, rómskou). Súčasťou našej dnešnej kultúry sú tiež zvyky a tradície, ktorých pôvod je ešte predkresťanský (pohanský) a ktoré podobne ako v Latinskej Amerike dostali v priebehu času kresťanskú náplň (napr. naše veľkonočné tradície, jánske ohne, sv. Lucia a strigy, slávenie dušičiek a tekvice a pod.). K niektorým pohanským zvykom sa časť spoločnosti vracia v súvise s postupujúcou ateizáciou, iné sú už len súčasťou folklóru.

Podľa J. Sch. Hughes v dejinách latinskoamerického katolicizmu dochádzalo k častým konfliktom nositeľov masovej zbožnosti so štátnymi autoritami, ale aj s cirkevnou hierarchiou: „Viera, zbožnosť a nádej katolíckych más sa často vnímali ako nepredvídateľné, nebezpečné a dokonca podvratné, odporujúce nielen magistériu cirkvi, ale aj štátu“ (s. 488, ods.1). Častokrát sa ľudová zbožnosť más stala i politickým nástrojom v boji za základné práva a slobody. Napr. patrónkou boja za nezávislosť Mexika sa stala Guadalupská Panna Mária, ktorú hlavný vodca vojny za nezávislosť Miguel Hidalgo (1753-1811) zobrazoval na svojich zástavách a propagačných materiáloch.

Ak porovnávame latinskoamerický ľudový katolicizmus s naším slovenským, vidíme, že v mnohých krajinách Južnej Ameriky ešte aj v 2. polovici 20. stor. rôzne formy ľudovej zbožnosti významne presahovali do politickej sféry. J. Sch. Hughes uvádza niekoľko príkladov: Po biskupskej konferencie krajín Latinskej Ameriky (CELAM) v kolumbijskom Medelline v r. 1968 sa v týchto krajinách od začiatku 70. rokov 20. stor. vyvinula špecifická forma teológie – teológia oslobodenia, ktorá našla silnú odozvu v ľudových masách, pričom sa stotožnila s tamojšou náboženskou zbožnosťou a praxou. V skutočnosti „teológia oslobodenia samotná môže byť považovaná za kultúrne a historicky špecifické vyjadrenie ľudového katolicizmu“ (J. Sch. Hughes, s. 489, ods. 1).

Iným príkladom je život a mučeníctvo Sv. Oscara Romera, biskupa zo San Salvadoru, ktorý striktne a nebojácne vystupoval proti skorumpovanej vláde a zneužívaniu armády na kruté prenasledovanie politických oponentov. Dodnes si tohto svätca mnohí uctievajú nielen ako mučeníka viery, ale predovšetkým ako pripomienku na ďalšie desaťtisíce mŕtvych a nezvestných Salvádorčanov z obdobia 80. rokov minulého storočia.

Nedá sa povedať, že by na Slovensku neboli ľudia s podobnými príbehmi. Žiaľ, možno aj tým, že päťmiliónové Slovensko je v porovnaní s takými krajinami ako Mexiko, Argentína či Brazília iba trpaslíkom, ich osudy sa z nášho povedomia rýchlo vytrácajú. Kto z mladej generácie pozná mená ako Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Andrej Dermek, Anton Srholec či nedávno blahorečený Janko Havlík? A mnohých ďalších...

Na záver ešte jeden postreh: Zatiaľ čo juhoamerická teológia oslobodenia, vychádzajúca zo zbožnosti ľudových más, v praxi pomáhala v oslobodzovacích a demokratizačných procesoch (pričom bola často kritizovaná z ovplyvnenia marxistickou ideológiou), profesorka Hughes vo svojom článku uvádza príklady, že prejavy ľudovej zbožnosti sa vždy snažili využiť najmä konzervatívne strany a hnutia. Asi sa dá konštatovať, že aj fenomén ľudovej zbožnosti možno využiť (zneužiť) na rozličné ciele, ale ak je táto zbožnosť zdravá a úprimná, prináša dobré ovocie pre súkromný i spoločenský život.

V posledných rokoch sa na Slovensku ukazuje, že tie najtradičnejšie formy ľudovej zbožnosti, hoci sú ešte stále pomerne masové, strácajú na príťažlivosti. V minulosti boli hojne navštevované bohoslužby, ktoré boli spojené s niečím zvláštnym, ako je udeľovanie popolca, svätoblažejské požehnanie či požehnanie „trojkráľovej“ vody. Mladších ľudí viac priťahujú pobožnosti pochádzajúce z praktík charizmatických hnutí (rôzne chvály, adorácie), ktoré však často majú tendenciu svoju zbožnosť uzatvárať pred ostatnými.

Pre budúcnosť zostáva na zamyslenie, čo z tradície ľudovej zbožnosti podporovať a rozvíjať v nových kultúrnych a spoločenských podmienkach. Kritériom by mala byť prítomnosť „aktívnej evanjelizačnej sily“, o ktorej v EG hovorí pápež František. Takej sily, ktorá sa nebude prejavovať len v rámci skupinky nadšencov na ich súkromných aktivitách, ale bude mať schopnosť osloviť a evanjeliovo premieňať prostredia súčasnej sekularizovanej kultúry.