Synodalita prenasledovanej cirkvi a román „Bílá voda“

Tí, čo sa o tému vyslovene zaujímajú, môžu nájsť na internete niekoľko informácií. Napr. na stránke TK KBS z 12. 4. 2023 nájdeme odkaz na sedem kontinentálnych synodálnych zhromaždení (tal., angl., špan.): https://www.synod2023.org/, a tiež informáciu, že sa pracuje na tzv. Instrumentum Laboris, teda na pracovnom dokumente pre prvé zasadnutie XVI. riadneho valného zhromaždenia Synody biskupov (4.-29. 10. 2023). Na slovenskej oficiálnej linke www.synoda.sk v rubrike Syntéza je odkaz na: https://www.synoda.sk/downloads/Praha_zaverecna_sprava.pdf Tam nájdeme v slovenskom preklade záverečnú správu po európskom kontinentálnom synodálnom stretnutí Prahe.

Aj keď sa téme v tejto fáze synodálneho procesu venujú predovšetkým poverení odborníci, bolo by proti zmyslu celého procesu, ak by sme upadli do predstavy, že nateraz už stačí len čakať na hotový výsledok. Istú inšpiráciu nám môže dať referát Pavla Tomašoviča o knihe Kateřiny Tučkovej Bílá voda. Autorka je v Čechách známa spisovateľka. Témou jej diela je prenasledovanie cirkvi v bývalom Československu – zvlášť rehoľných sestier. Jedným z miest, kde boli rehoľnice väznené z celej bývalej republiky, je obec Bílá voda v okrese Jeseník. Autorka venovala príprave románu asi 10 rokov, pričom si poctivo naštudovala historické reálie. V románe spomína aj netradičné riešenia, ktoré v čase bývalého režimu rozvinula tzv. tajná alebo skrytá cirkev. Vo viacerých prípadoch išlo o riešenia, ktoré sa počas prebiehajúcej synody o synodalite objavujú ako súčasné reformné návrhy prichádzajúce z miestnych cirkví celého sveta.

Za pozoruhodné možno označiť, že autorka – hoci sa údajne k cirkvi sama nehlási – venovala práci na knihe dlhé roky, a tiež, že sekulárna verejnosť prijala túto knihu s pozornosťou a záujmom. Dielo môžeme pokladať aj za hlas z tých oblastí spoločnosti, na ktoré upozorňuje pápež František ako na hlas tých ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov priamo k cirkvi nehlásia, ale ich hlas z „periférie“ je pre cirkev veľmi dôležitý. Tieto hlasy poukazujú na to, čo sami často nevidíme alebo nie sme schopní vidieť, keďže sme vďaka svojim náboženským tradíciám vo svojich názoroch nielen istení, ale do nich aj uzavretí.

Ako píše Michal Černý z FF MU v Brne vo svojom komentári ku knihe K. Tučkovej (https://www.christnet.eu/clanky/6819/co_nam_chybi_z_koinotes.url), autorke sa podarilo ukázať, že model cirkevnej organizácie na našom území, ktorý pochádza ešte z čias bývalej monarchie, sa definitívne vyčerpal. Model farností a biskupstiev vo svojom pyramidálnom usporiadaní sa stal neudržateľný. Spôsob života kňazov (farárov), ktorí na Slovensku do polovice 20. stor. žili ako tzv. „lepší“ ľudia so zamestnancami a služobníctvom, sa postupne zmenil na život v sociálnej a často i duchovnej izolácii. Na základe viacerých kultúrno-spoločenských zmien veľké množstvo ľudí sa z aktívneho života cirkvi vytratilo a z cirkvi sa stal namiesto najvplyvnejšej komunity v krajine len najväčší správca kultúrnych pamiatok. Toto konštatovanie platí v Čechách i na Slovensku.

K. Tučková vo svojej knihe ukazuje inú podobu cirkvi – takej, ktorá je otvoreným a tvorivým prostredím, schopná reagovať na aktuálne potreby a výzvy. Jej kniha je románom, nie je historickou správou, ale súčasne verne odzrkadľuje podobu cirkvi, ktorá (aspoň v niektorých oblastiach a komunitách) skutočne vznikla a autenticky fungovala. Počas niekoľko desaťročí trvajúceho prenasledovania bola cirkev štátnymi orgánmi síce marginalizovaná, pod silným tlakom si však rozvinula alternatívne spôsoby existencie, ktoré jej pomohli nielen prežiť, ale aj významne zasiahnuť do spoločenských udalostí. Dnes pápežom Františkom pripomínaná kategória Božieho ľudu sa v podmienkach prenasledovania dostala u nás už vtedy do popredia. Biskupi a kňazi (mnohí pred štátnymi úradmi tajne vysvätení) mali naďalej svoju dôležitú úlohu v cirkvi, ale oslobodení od všetkých mocenských atribútov nepotláčali charizmy a úlohy ostatných členov cirkvi. Delenie cirkvi na základe právnych kompetencií ustúpilo do úzadia a do popredia vystúpila schopnosť dávať svedectvo viery. K. Tučková vo svojom románe si zvlášť všíma, ako sa to prejavilo vo vzťahu k ženám v cirkvi.

Po ukončení prvej etapy synody a vytvorení celosvetovej syntézy, ako aj kontinentálnych syntéz, sa ukazuje, že práve miesto a úloha žien v cirkvi sa pokladá na všetkých kontinentoch za prvoradú úlohu, ktorá čaká na riešenie. Katolíci na celom svete sa pýtajú, ako dostanú laici vrátane žien možnosť ovplyvňovať rozhodovania v cirkvi, pričom vo viacerých krajinách sveta má značnú podporu aj účasť žien na niektorom stupni svätenia. Celkovo sa javí ako nevyhnutné, aby sa nanovo vyjasnila rola kňaza v katolíckej cirkvi a jej podoba, a to v právnom, štrukturálnom i spirituálnom rozmere.

Záverečný dokument z európskeho kontinentálneho zhromaždenia (5.-12. 2. 2023 v Prahe) v čl. 46 uvádza: „V príspevkoch prakticky všetkých delegácií sa venuje priestor téme účasti a úlohy žien v Cirkvi. Mnohé ženy sa podelili o svoju bolesť z odmietania ich spoluúčasti na živote Cirkvi a hovorili o pocitoch vylúčenia a diskriminácie.“ Ako sa ďalej pripomína, viaceré delegácie zdôraznili potrebu venovať väčšiu pozornosť úlohe žien v živote cirkvi, ktorú majú na základe sviatosti krstu, a požadovali posilnenie úlohy žien a ich spoluúčasti na všetkých úrovniach života cirkvi, zohľadniac ich charizmy a talenty.

Pre tých, čo majú záujem, podkladov a materiálov k téme synody pribúda. Kniha K. Tučkovej pripomenula skúsenosti, ktoré sú svedectvom o cirkvi z čias, keď režim nedovolil slobodne fungovať cirkvi oficiálnej, ale paradoxne napomohol zrod cirkvi otvorenej, kreatívnej i synodálnej. Dnes je na nás, aby sme posúdili, čo z výziev súčasnosti a zo svedectiev minulosti dokážeme teoreticky premyslieť i prakticky uskutočňovať.

Záujemcovia o tému nájdu ďalšie informácie aj v rozhovore s odborníčkou na tzv. tajnú alebo skrytú cirkev v bývalom ČSSR, s Evou Vybíralovou: https://www.christnet.eu/clank/6817/skryta_cirkev_a_knezska_sveceni_v_romanu_bila_voda_k_roli_zen_v_cirkvi.url