Sila bezmocných

V mojom príspevku sa pokúsim na príklade románu Kateřiny Tučkovej Bílá Voda načrtnúť momenty, kde sa ešte živá voda pôvodného európskeho príbehu nestratila, kde sa udržiava viera vo svetlo, hoci s vedomím tmy, ktorá je však zbavená zotročenia a strachu.

Vo verejnom či spoločenskom prostredí, spojenom so slávou a mocou, sa ocitá žena viac v úzadí, mimo rozhodujúce štruktúry spoločnosti. Prirodzene, sú aj výnimky, ako napríklad Margaret Thatcherová, Angela Merkelová, Ursula von der Leyenová, no princíp i spôsoby výkonu moci v týchto prípadoch plne zodpovedajú mužským mocenským princípom boja, a nie hľadaniu porozumenia. V cirkevnom prostredí sú tiež ženy viac v úzadí a ich spolu-rozhodovacia úloha je skôr formálna než reálna. Napriek tomu pri pohľade do lavíc chrámov sú to práve ženy, ktoré tvoria väčšinu pri bohoslužbách počas bežných dní.

Ak sa v rámci práve prebiehajúcej synody riešia viaceré otázky týkajúce sa vnútorného života cirkevného spoločenstva, patrí k nim aj otázka postavenia žien. Z Dotazníka o synodálnej Cirkvi, ktorý zostavil Ivan Šimko, vyplýva, že na otázku: „Je postavenie ženy v Cirkvi primerané?“, odpovedalo 143 respondentov kladne, 126 záporne, pričom ďalšia desiatka odpovedí neurčito naznačovala nutnosť akejsi zmeny. V kontexte Patočkových Kacírskych esejí na úvod sformulujem niekoľko otázok: Nie je otázka postavenia žien v Cirkvi deformovaná zlou či skreslenou optikou vnímania života viery? Je spoločenstvo veriacich iba o inštitúcii alebo o reálnom spoločenstve viery? Neostal nakoniec takzvaný ženský princíp viac pri živote a viere v zajtrajšok, v život s jeho presahmi, v protiklade k racionálnemu, uzavretému pohľadu, ktorý rozdeľuje život na svet tu a tam, ľudí na veriacich a neveriacich na základe ich vierovyznania?

Román Bílá Voda je viacvrstvový román, nielen o osude jednotlivca na pozadí veľkých dejín, ale aj o sile viery a nádeje v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii. Dejová línia románu je vystavaná na príbehu hlavnej hrdinky Leny, ktorá prichádza do chátrajúceho kláštora na česko-poľskej hranici Bílá Voda. V snahe vyrovnať sa s ťažkým životným osudom uteká do ticha, mimo chaos doby, kde zároveň odkrýva príbeh rádových sestier upadajúci do zabudnutia. Čoraz hlbšie ponorenie sa do príbehu sestier, do ich poníženia a utrpenia, jej zároveň odkrýva súvislosť zmyslu utrpenia a ľudskej existencie.

Ideologická snaha vymazať z pamäti náboženskú prax a skúsenosť sa neštíti použiť akúkoľvek formu poníženia a diskreditácie, často za hranou ľudskosti, len aby zlikvidovala akékoľvek prejavy duchovného života. Do románu, ktorý je kombináciou reálnych udalostí (s čiastočnou fikciou autorky) sú zakomponované osudy skutočných postáv, dobové písomnosti, denná tlač, dopisy, nariadenia, archívne dokumenty a bezpečnostné hlásenia. Štruktúra románu tak pripomína puzzle, kde líniu príbehu dopĺňajú písomné dokumenty a prerozprávané príbehy sestier, ktoré to všetko prežili.

Román zachytáva skutočný život rádových sestier, ktoré boli v rámci tzv. „Akcie R“ umiestnené do pohraničného internačného kláštora so zámerom ich vymretia mimo zraku verejnosti. Autorka v snahe vyhnúť sa zneváženiu jednotlivých rehoľníc, ktoré boli znásilnené a zároveň pre udržanie kláštora sa pohybovali na hrane oficiálnych cirkevných predpisov, neuvádza konkrétne mená sestier, ale vytvára postavu sestry Evaristy, ktorá je v knihe členkou rádu „Anežkiných panien“. Z tohto dôvodu používa iba časť mien. V Bílej Vode boli internované rehoľnice z rôznych rádov a aby ani v tomto prípade nedošlo k zneužitiu či zneváženiu ani jedného z nich, vytvára autorka v románe fiktívny rád „Anežkine panny“. Čiastočne sa dá identifikovať na základe dobových faktov kontroverzný minister zdravotníctva ČSR, katolícky kňaz Jozef Plojhar, ktorý má v knihe meno Leopold. Do postavy biskupa Rudolfa Havraja sa autorka pokúsila vtesnať viacerých kňazov kolaborujúcich so štátom a ním riadenej a kontrolovanej organizácie Pacem in Terris, pričom najväčšou inšpiráciou boli olomoucký biskup Jozef Vrana a česko-tešínsky ordinár Antonín Veselý.

Z hľadiska reálií treba spomenúť aj skutočnosť, že autorka preniesla pre dokreslenie atmosféry doby príbeh pútnického Kostola Panny Márie Pomocnice na vrchu Mariahilfe do Bílej Vody. Vzorom knižnej postavy tajného biskupa Daniela Félixa bol spiritus agens moravskej podzemnej cirkvi biskup Félix Maria Davídek. Autorke sa podarilo vyvarovať jednostrannému pohľadu, no niektoré postavy sú kvôli lepšiemu porozumeniu doby trochu schematické, bez hlbšej psychológie. Autorke nešlo o vynášanie súdov či vyzdvihovanie hrdinov, ale o zachytenie autentickej doby, ktorá bola poznačená kompromismi, ideológiou i snahou o zachovanie vlastného svedomia.

To, že dejiny, príbeh ľudstva i človeka sú prepojené a vzájomne previazané, že doba dobrá či zlá je výslednicou rozhodnutí a skutkov ľudí, potvrdzuje aj spôsob písania románu, ktorý je napriek striedaniu línií a času čitateľný, kapitoly na seba plynulo nadväzujú. Posledné slová kapitoly sú často prvými slovami nadchádzajúcej kapitoly, aj keď v inom časovom období. Podstata ľudského života sa nemení napriek meniacemu sa času či spoločenskému usporiadaniu. Viera v život a jeho pokračovanie, napriek rôznosti prejavov, dominuje v živote človeka a je hybným momentom jeho príbehu, podobne ako v románe.

Večnou je však iba tá viera, ktorá rešpektuje limity a konečnosť nositeľa života. Tým je zaručená možnosť rozprávania, ktoré sa nekončí. Prekonáva zdanlivú nezmyselnosť okamihu a otvára inú než len individuálnu perspektívu. Perspektíva, z ktorej ako jednotlivci posudzujeme nami žitú dobu, je vždy nedostatočná, prináša skôr sklamanie a neuznanie. Ak nemáme ustrnúť na mieste hľadaním vinníkov alebo systémových či spoločenských chýb, je na prekonanie prekážok, bolesti a nedorozumení dôležité porozumieť toku života, ktorého sme súčasťou. Cieľom jednotlivca nie je prepísať celý román existencie, ani spasiť či zachrániť svet, ale vnášať doň stopy lásky, dôvery a viery v pokračovanie nedisponovateľného daru života. 

Román potvrdzuje, že napriek bezmocnosti, presile, napriek zdanlivej nemožnosti ísť ďalej i napriek krehkosti človeka je práve človek nositeľom viery života. Paradoxne je táto viera zachránená nie bojom, ale láskou a odpúšťaním. Táto viera nestojí a nepadá na kvalite oficiálnej inštitúcie – tá je v románe pre rehoľné sestry zdiskreditovaná –, ale na vnútornom presvedčení, ktoré pramení práve z prijatia a dotyku s vlastnou fyzickou konečnosťou. Porozumením svojej nenahraditeľnej úlohe v príbehu nekončiaceho sa života je tak dotyk s konečnosťou a bolesťou skôr upevňujúcim ako deštruktívnym prvkom. Táto viera neopovrhuje fyzickým životom, naopak život prijíma ako priestor realizácie lásky, prijíma to, čo deň prináša, pričom každej hodine vtláča hodnotu i zmysel.

Je preto signifikantné, že i v tej najťažšej a napohľad nezmyselnej situácii sú ženy tými, ktoré stoja viac na strane života a sú jeho nositeľkami, a to často aj tam, kde silní a mocní už rezignovali. Paradoxný je obraz oficiálnych predstaviteľov cirkvi, ktorí na jednej strane hľadajú kompromis, pričom mnohí z nich vstupujú do Pacem in Terris s dobrými úmyslami (aby mohli pracovať a neboli zbavení štátneho súhlasu), ale na druhej strane sú tí, ktorí boli z kláštorov odvlečení a majú k dispozícii jediný kompromis, ktorý neprijímajú – a to vzdať sa viery či spolupracovať s mocou.

Ak napriek omylom, zlyhaniam a uzavretiam života predstaviteľmi štátu i cirkvi nás dodnes viera sprevádza, možno za to vďačiť okrem neuchopiteľnej energie ducha i ženám, ktoré v sebe nesú intuíciu života, ktorý sme v mene moci a pýchy uzavreli do slov, dogiem či zákonov. Tak ako v praktickom živote postavenom na moci a zisku udržiavajú mimo záberov kamier svoj cit a ľudskosť práve ženy, tak cit a intuíciu viery udržiavajú a upevňujú v Cirkvi často viac ženy a matky než štruktúry, ktoré sú skôr mužskou záležitosťou. Namieste je preto kacírska otázka, či práve vďaka tomu, že sa ženy nestali súčasťou uzavretých štruktúr, nie sú mnohé z nich naďalej vnútorne biele ako nesčerená voda nádeje a viery? Je úlohou Cirkvi dokazovať pravosť svojej viery pred svetom alebo skôr svetu slúžiť svojou vierou?

Autorka románu nenásilne, ale nástojčivo na príbehu kláštora a sestier otvára otázku postavenia žien v spoločnosti i Cirkvi. Lena je symbolom vzbury nielen proti zabezpečenému životu v blahobyte, ktorý je väčšinou na úkor kompromisov, ale aj proti moci, ktorá násilie, nenávisť a diskreditáciu považuje za legitímny spôsob presadzovania údajného pokoja, mieru či lepších podmienok pre život. Blúdenie, zlyhanie, vzdor i bolesť naznačujú, že autorka neponúka lacné či naivné východiská, naopak, naznačuje naše generačné prepojenie, pre ktoré je rozprávanie príbehu viery dôležité. Iba v takomto rozprávaní, iba v takomto porozumení sa nestáva človek číslom či epizódou dejín, ale jeho miesto v živote i vo svete je nezastupiteľné. Prázdne miesta sa nezapĺňajú čarovnou formulkou Božia vôľa, ale ostávajú prázdne, aby do tohto vyprázdneného priestoru mohlo vstúpiť to, čomu sme vo svojej netrpezlivosti urýchlene dávali rôzne pomenovania.

Na príbehu každého z nás sa vyjavujú známky zmyslu a dôležitosti často až z perspektívy, ktorá je širšia ako priestor a čas, v ktorom podliehame unáhleným súdom. Iba viera v zajtrajšok v zmysle pokračovania života, a tým aj nezameniteľnej úlohy v ňom vytvára priestor pre dôveru, hľadanie spriaznených duší, pre spojenie a spoluprácu vo svete, ktorý sa v mene dobrých i zlých ideí delí a v ktorom sa bojuje o moc a územia.

Biela voda je pitnou vodou, osviežením v dobách neistoty a rezignácie, je dôkazom reality, ktorej sme súčasťou, príbehom, z ktorého vyrastáme, tokom, ktorý nami preteká a o jeho pitnosti pre iných rozhoduje každý z nás.

Ak sa  nám po tridsiatich rokoch v otvorenejšom spoločenskom prostredí nepodarilo porozumieť stavu súčasnej slovenskej, v tomto prípade hlavne hierarchickej štruktúry, tak K. Tučková dokázala vystihnúť nielen atmosféru doby pred a po roku 1989, ale predovšetkým vplyvy a dôsledky kompromisov s dobou. Nesúdi, nehodnotí z pohľadu dobra či zla, ale rozpráva príbeh z pohľadu plynutia života samotných aktérov, ako aj ich okolia. Román je dokumentom doby, ktorej dôsledky nesieme stále so sebou i v sebe. Naše posudzovanie spoločnosti a doby vychádza často zo subjektívneho, časovo ohraničeného videnia sveta, a K. Tučková prináša príbeh, ktorého parciálne časti tvorili naše postoje a skutky. Potvrdzuje naivitu obdobia po roku 1989, ktorá sa spoliehala na slobodné či demokratické procesy a inštitúcie, no nezohľadňovala hlbšiu spoločenskú, mentálnu i štrukturálnu krízu inštitúcií, ktoré mali byť zárukou spoločenských zmien, ako aj intelektuálnej a duchovnej kvality. Politické, spoločenské i cirkevné inštitúcie vo svojej pôvodnej podstate nie sú totiž o upevňovaní moci, ale o službe ľuďom. Keby sme sa nespreneverili tomuto najpodstatnejšiemu rozmeru služby, tak by otázka postavenia žien či mužov bola bezpredmetná. Podcenila sa skutočnosť, že za 40 rokov ideologického tlaku sa podarilo v štruktúrach súdnictva, školstva i cirkvi eliminovať vzdelanie, prirodzený vývoj a diskreditovať autority opierajúce sa o hierarchické postavenie.

Časť autorít, ktoré sa v totalite osvedčili a morálne nezlyhali, boli v začiatkoch spoločenských zmien najskôr vyzdvihnuté, no časom, v otvorenom spoločenskom priestore, ktorý sa sústreďoval viac na presadenie individuálnych predstáv, zostali ako jedinci, ako výčitka, nie ako opora pre budúcnosť. Keďže v dobe totality nemali a nemohli mať mnohí z nich ambície povýšenia, po roku 1989 bez skúseností a s úprimnou snahou zostať pracovať tam, kde obstáli, sa čoraz viac dostávali mimo spoločenský vplyv. Štruktúra takzvanej paralelnej či tajnej cirkvi bola pre oficiálnych predstaviteľov viac na príťaž ako prirodzenou súčasťou pre ďalší rozvoj. Tí, ktorí v školách, na súdoch i biskupských stolcoch zostali, sa snažili udržiavať skôr formálnu než reálnu moc a vzhľadom na úroveň vzdelania i kompromisy v čiernobielej dobe, ktoré mali do roku 1989 k dispozícii, v čoraz otvorenejšom priestore bránili viac „status quo“ ako dialóg, pretože v mnohých témach už neboli „na tepe doby“. Tak sa, žiaľ, nepodarilo kontinuálne nadviazať na skúsenosť z totality a ponúknuť podstatu prežitia, vieru, pre otvorenú spoločnosť.

Ak sa na záver opäť vrátim k Patočkovým Kacírskym esejam, ktoré odkrývajú, že ľudské bytie sa nedá redukovať na vedomie a jeho štruktúry, ale naznačujú, že k bytiu dospejeme len prekročením vedomia a upriamenia na seba smerom k iným a k tomu, čo nás presahuje, tak potom je zjavné, že nie moc, nie štruktúry, ani takzvané individuálne práva, nie boj a súperenie, ale niečo oveľa dôležitejšie, čo dáva zmysel napriek fyzickej konečnosti, umožňuje pokračovať v príbehu lásky, ktorej sme súčasťou: „Kto tomu rozumie, schvaľuje seba i nepriateľa, žije zároveň v celku i častiach“ (Patočka 2002, s. 131).

Použitá literatúra

PATOČKA, Jan, 2002. Péče o duši III. Eds. Ivan Chvatík a Pavel Kouba. Praha: Oikoymenh.

ŠIMKO, Ivan a kol., 2023. To, čo sme nemali kde povedať. Dotazník o synodálnej Cirkvi. Bratislava.

TUČKOVÁ, Kateřina. 2022. Bílá Voda. Brno: Host.