Synodalita a výročia koncilu

Vďaka Bohu s jasnou výzvou na obnovu cirkvi prišiel v roku 2013 pápež František. Po niekoľkých rokoch predstavil tézu o zmene cirkvi z klerikálnej na cirkev synodálnu. Mnohí ľudia na Slovensku i vo svete nechápu, o čo ide, pretože sme po dlhé desaťročia tápali v akejsi hmle ohľadom podstatných otázok, ktoré sa nás týkajú.

Novinár Marco Politi, jeden z najlepších znalcov Vatikánu, cituje v úvode svojej knihy o pomeroch v cirkvi súčasného generála Spoločnosti Ježišovej P. Artura Sosu: „V cirkvi zúri politický boj. Myslím, že je to zápas o víziu cirkvi, ako si ju vysníval koncil... je to zápas o moc.“ V zásade ide o zápas medzi víziou bratskej, synodálnej cirkvi a tvrdým jadrom klerikalizmu, ktorý po stáročia poznačoval štruktúru a ideológiu katolicizmu. „Útoky“, ako sa ďalej vyslovil P. Sosa, „nesmerujú len proti Františkovi, vedia, že on svoje názory nezmení, vedia, že on už nie je najmladší a že jeho pontifikát teda nebude najdlhší v dejinách.“ Cieľom je najbližšie konkláve. Opozícii ide o to, aby zabránili voľbe nejakého Františka II. (M. Politi, Das Franziskus-Komplott, Der einsame Papst und sein Kampf um die Kirche, Herder,  Freiburg im Br. 2020, 10.)

Ak dnes chceme porozumieť, o čo ide v synodálnom procese, musíme sa vrátiť ku koncilu. Pre mnohých je koncil zabudnutá záležitosť. Predstavujú si ho ako akýsi stranícky zjazd, ako formálne zhromaždenie, kde sa reční a odhlasujú sa nejaké programové tézy. Cirkevné koncily majú aj takúto stránku, ale na konciloch ide vždy aj o duchovnú a intelektuálnu prácu. A samozrejme, vzájomné počúvanie a rozhodovanie. Kým na koncile sa podľa možností zúčastňujú všetci biskupi sveta, na synodách sa donedávna schádzali len niektorí biskupi ako zástupcovia jednotlivých krajín. František sa chce na synodách vrátiť k modelu, ktorý bol funkčný v prvom kresťanskom tisícročí, keď synody boli otvorené aj pre kňazov a laikov. Vyzerá to ako novinka, ale na II. VK bolo koncilovým účastníkom jasné, že stredoveký feudálny svet s dominanciou kléru skončil a že klerikalizmus musí skončiť aj v cirkvi.

Preto, ako napísal v r. 2003 na 40. výročie II. vatikánskeho koncilu P. O' Malley SJ, koncil preferoval spoluprácu a partnerstvo a cirkev poňal ako „Boží ľud. Preto cirkev na II. VK začala hovoriť o svojej činnosti ako službe a odmietla byť akousi vrchnou dozorkyňou ľudí. Preto sa koncil rozišiel so statickým obrazom náuky, disciplíny a štýlu. Namiesto vylučovania začal koncil presadzovať začleňovanie. Namiesto vyhlásení o tom, kto k cirkvi pre svoje omyly a hriechy nepatrí, koncil hovorí o ľuďoch ako o „sestrách a bratoch”, hovorí to o všetkých, čo chcú pracovať za lepší svet, pričom nemyslí iba na ľudí vo vnútri katolíckej cirkvi. Napokon, namiesto pasívnej účasti v cirkvi koncil zdôraznil aktívnu účasť, angažovanosť, počnúc liturgiou (https://www.christnet.eu/clanky/6739/styl_druheho_vatikanskeho_koncilu.url).

Dá sa povedať, že na II. VK na rozdiel od iných koncilov išlo o samotnú cirkev, o to, ako sa má správať, aká má byť, aby mohla oslovovať dnešný svet a svet mohol spoznať, že ľudia cirkvi sú naozaj Kristovými učeníkmi, žijúcimi z evanjelia. Preto išlo o samotnú podobu cirkvi, lebo medzičasom sa dávnejšie svet zmenil, a to zásadne. Koncil chcel preto vedome ukončiť epochu cirkvi po cisárovi Konštantínovi a po Tridentskom koncile. Cirkev sa tým však nerozchádzala so svojou minulosťou, ale so „zajatím“ v minulosti.

Pred 10 rokmi som napísal, že najvážnejšie napätia v dnešnej cirkvi nie sú medzi tými, čo zostali a čo odišli, ale medzi tými, čo zostali, ale rozdelili sa na tzv. konzervatívnych a tzv. progresívnych. Až po nástup pápeža Františka trval nevyvážený vzťah medzi vedením cirkvi a bázou, učiteľským úradom a ľudom cirkvi. Čo sa na koncile pochopilo a schválilo, sa ďalej nerozvíjalo alebo sa aplikovalo len veľmi čiastočne. Pojem Božieho ľudu sa potichu vytratil a opäť sa do popredia dostalo klerikálne chápanie cirkvi.

Nejde o to, že nemáme mať medzi sebou konzervatívnejších alebo progresívnejších ľudí. Úrad v cirkvi, hierarchia, však nemá byť súčasťou jednej skupiny, ale má slúžiť prepájaniu a komunikácii medzi všetkými. Zaiste, nielen politicky, ale aj duchovne, lebo v cirkvi ide aj o rozlišovanie duchov či hlasov z Ducha Svätého. Cirkev nie je súborom nezáväzne prepojených individualistov, preto potrebujeme aj úrad, jeho charizmu, ale vedenie cirkvi nemôže zastupovať iba jednu stranu v cirkvi, ale má slúžiť dialógu a láske, a tým rozlišovaniu duchov.

Súčasný proces synodality má pomôcť zdravému prúdeniu v elipse katolicity, ku ktorej v 19. stor. prirovnal katolícku cirkev John Henry Newman. Jedným ohniskom tej elipsy je učiteľský úrad cirkvi (pápež a biskupi), ktorý sa stará o dohodu a spoločné stanoviská, druhým ohniskom je osobná viera a svedomie jednotlivca. Medzi nimi má prebiehať, ako hovorí Newman, zdravé napätie, teda život viery v cirkvi. Sloboda a poslušnosť napokon nie sú alternatívy, ale podmienky života cirkvi.

P. S.

Pri rozhovore, o čom by mala byť praktická podoba synodálneho procesu, zazneli tieto podnety:

·       Starší účastníci spomenuli, že pred rokom 1990 nemali skúsenosť klerikálnej cirkvi. Rehoľníci, ktorí sa napr. okolo r. 1968 vrátili z väzenia alebo robotníckych profesií, nemali klerikálne tendencie. Časť aj oficiálnej cirkvi bola v 60. a 70. rokoch ovplyvnená koncilom.

·       Zdá sa, že klerikalizmus sa vracia akoby vo vlnách. Na Slovensku po r. 1990 tomu napomohla aj situácia vo Vatikáne, kde vtedy panovali veľké obavy z pokoncilového vývoja, viacerí profesori teológie boli napomínaní a celkovo bol spochybňovaný i zahmlievaný odkaz koncilu.

·       Aktívni členovia cirkvi spred r. 1990 spomenuli, že z tzv. tajnej cirkvi mali zážitok, že „kňazi sú jednými z nás“.

·       V súčasnosti je žiadúce, že kresťania na základnej úrovni sa budú zaujímať o problémy každodenného (občianskeho) života. Riešením aj pre kresťanov je občianske angažovanie sa. Nie zameniť cirkevné angažovanie za občianske, ale z viery a evanjelia sa angažovať. Dnes je to veľmi oddelené (stretnutia ľudí s náboženskými záujmami za zatvorenými dverami), nie je to prepojené s realitou.

·       Biskupi po r. 1990 nevytvorili štruktúry, kde by sa radili s kňazmi a laikmi, kde by spoločne premýšľali, hovorili a podávali podnety, na základe ktorých by potom napr. biskupi hovorili s občianskymi predstaviteľmi až po vládu. Ak to, čo biskupi hovoria voči sekulárnej spoločnosti, nemajú prežité medzi ľuďmi a nimi podporené, nemôžu mať ich vyjadrenia váhu pred vládou a médiami. Nemajú to odsúhlasené s Božím ľudom, nepýtajú sa na názor ani farárov, nieto ešte obyčajných ľudí.

·       Cirkev sa nechala vytlačiť zo sveta, stala sa z nej „mimovládka“, ale II. vat. koncil pripomenul, že má iné poznanie i poslanie. 

·       V rámci synodálneho procesu treba iniciovať, aby stretnutia ľudí, čo sa zapojili do prvej fázy, neprestali, ale vznikli z nich „ohniská“ synodálnej cirkvi vo farnostiach a v ďalších priestoroch života.