Poznámky k textu: Záverečná syntéza z konzultácií synodálneho procesu na Slovensku

KBS zverejnila dňa 15. 8. 2022 text zverečnej syntézy z jednotlivých referátov, ktoré prišli z diecéz, farností, prípadne z ďalších spoločenstiev na Slovensku (https://www.synoda.sk/downloads/Synteza-synodalneho-procesu.pdf, diecézne správy: Syntéza | Synoda 2021 - 2023).

V úvode záverečnej správy sa spomína, že sa synoda propagovala cez kňazov a rekolekcie (b. 4). V skutočnosti sa ani na pravidelných každomesačných stretnutiach kňazov (na kňazských rekolekciách) o synode temer nehovorilo. O synodálnej cirkvi sa v mojom dekanáte nekonala ani jedna prednáška. Vlastne, jeden raz predsa, a to keď neprišiel poverený prednášateľ, tak miestny farár narýchlo pozval na rekolekciu členku svojej farnosti, ktorá bola aj členkou synodálneho výboru za Bratislavskú arcidiecézu. Ona v krátkosti predstavila program a metódy synody o synodálnej cirkvi. Viac-menej to vyznelo tak, že sa máme stretávať, byť aktívni, žiť v spoločenstve.

Položil som jej otázku, nakoľko zodpovedné osoby za synodálny proces berú vážne poznámku, ktorá sa nachádza v Prípravnom dokumente hneď v prvom bode: „Cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od cirkvi tretieho tisícročia. Táto cesta zapadá do línie aggiornamenta cirkvi navrhnutého Druhým vatikánskym koncilom...“

Na Slovensku som za celé desaťročia nepočul na úradných kňazských stretnutiach hovoriť o II. vatikánskom koncile (II. VK) a už vôbec nie o aggiornamente, údernom hesle z čias tohto koncilu Pojem sa pred 60 rokmi začal používať na označenie toho, čo má cirkev robiť: giorno znamená dnes; aggiornamento označuje snahu byť dnešný, súčasný, nie včerajší. Pápež Ján XXIII. a vtedajší biskupi a teológovia nehovorili o aggiornamente preto, aby sa cirkev prispôsobila dobe v zmysle módnosti, ale preto, aby sme ukončili obdobie po-konštantínovskej a po-tridentskej cirkvi.

Konštantínovským obdobím cirkvi sa myslí veľmi dlhé obdobie od 4. stor. po Kr. až po 20. stor., počas ktorého cirkev a kresťanstvo boli masívne podporované štátom, politickou mocou, prípadne bolo katolícke/kresťanské náboženstvo vo viacerých krajinách priamo štátnym náboženstvom. Úzke spojenie s vládnucou mocou prinieslo cirkvi veľkú politickú a ekonomickú podporu, zároveň toto spojenectvo spôsobilo rozdelenie cirkvi na klerikov a laikov, čím sa vytvorilo priam triedne rozdelenie na vládnucich a poddaných podľa vzoru feudálnej spoločnosti.

II. VK sa konal aj preto, aby si cirkev povedala, ako ďalej v zmenenej situácii, keď vo väčšine krajín, v ktorých bola cirkev kedysi štátom podporovaná, sa spoločnosti sekularizovali, štát sa legislatívne od cirkvi oddelil, a niekde sa štáty postavili voči cirkvi vyslovene nepriateľsky.

Tridentským obdobím cirkvi sa myslí obdobie od začiatku reformácie a od čias konania koncilu v Tridente, ktorý si dal za úlohu odpovedať na reformáciu (1545-1563), pričom toto obdobie bolo charakteristické vzájomnou konfrontáciou jednotlivých kresťanských vyznaní (cirkví) a obrannou mentalitou katolíkov voči nekatolíckym kresťanom a voči modernej dobe celkove. V 20. stor. sa čoraz viac stalo zrejmým, že ani mentálne, ani prakticky nemôže katolícka cirkev pokračovať v zmýšľaní a spôsoboch, ktoré sa zaužívali v dobe po-konštantínovskej a po-tridentskej.

Vedomie o potrebných zmenách však narazilo na obavy a nepochopenie istej časti členov cirkvi, naviac sa do cirkevného vedenia dostali ľudia, ktorí viaceré dôležité uzávery II. VK začali spochybňovať alebo meniť ich význam. Tento odvrat od koncilu nastal zvlášť od konca 70. rokov 20. storočia. Následkom bola mimoriadna centralizácia a klerikalizácia cirkvi, aká nebola známa azda ani pred II. VK. „Boží ľud“, ústredný pojem konštitúcie Lumen gentium – čo bol jeden z hlavných dokumentov II. VK – sa temer úplne vytratil z myslenia a vyjadrovania cirkvi, a namiesto neho sa zdôrazňoval hierarchický princíp. Nik v katolíckej cirkvi nemieni rušiť sviatosť kňazstva, kňazský úrad, alebo – ako sa od koncilu zaužívalo hovoriť – „služobné kňazstvo“ s jeho charizmou, ale na druhej strane jeho aktuálna podoba sa stala sama o sebe najväčšou prekážkou pri hlásaní evanjelia. To nie je názor kritikov cirkvi, ale samotného pápeža Františka, ktorý opakovane upozorňuje, že klerikalizmus je najväčšie zlo. Preto aggiornamento, preto cirkev ako Boží ľud, preto kňazstvo ako súčasť tohto ľudu, nie ako úrad nad ľudom, a preto synodalita.