Apoštoli lásky

„Pod týmto nápisom sú mená štyroch ingenbohlských sestier, ktoré obetovali svoje mladé životy v službe chorým na týfus. Potom nasledujú v dlhom rade mená ďalších sestier, ktoré odvtedy – po nezištnej službe chorým a pútnikom vo večnom meste – zomreli smrťou lásky ako zástupkyne Kristovej lásky.“

Takto začína životopis zakladateľa inštitútu Milosrdných sestier Svätého kríža SCSC, kapucína, pátra Teodózia Florentíniho. Z jeho životopisu je známe, že „apoštol lásky“ počas svojho života zodral niekoľko párov topánok. Bol aj na Slovensku.

Keď som ako emigrant z Československa 19. septembra 1968 s cieľom stať sa jezuitom, prišiel do Generálneho domu sestier vo švajčiarskom Ingenbohle, privítala ma generálna predstavená Matka Edelfrieda Haag a ešte v ten istý deň mi v malom kláštornom múzeu ukázala jeden pár z nich. Prešli roky mojej formácie. V nedeľu, 1. júna 1975, som v ich kláštornom kostole prijal sviatosť kňazstva. Primície som slávil v pondelok večer v krypte s niekoľkými sestrami inštitútu. Prítomná bola ako jediná zo Slovenska moja teta sr. Dobroslava Masárová SCSC, ktorá ma od narodenia modlitbou a usmerňovaním na životnej ceste viedla ku kňazstvu. Keď som sa vrátil do Innsbrucku, v jezuitskom kolégiu na dlhej, tmavej chodbe ma stretol spolubrat, môj profesor dogmatickej teológie, priateľ až do jeho smrti v roku 1984, páter Karl Rahner SJ. Za rukáv ma ťahal do kaplnky, kľakol si predo mnou a prosil ma, aby som mu dal novokňazské požehnanie, „za ktoré sa oplatí zodrať pár podrážok“. „Ja ho mám tu zdarma,“ dodal. Dal som mu požehnanie, pomohol vstať, pozrel na mňa a povedal: „Timotej, tvoja viera, ako viera tvojho ľudu, je naivná, ale pravdivá“. Ja jemu na to: „A ktorá viera nie je naivná?“ Chytil ma za pažu a išli sme do reštaurácie na Kaiserschmarren, trhanec sa to volá u nás – strašne ho miloval, len potreboval spoločnosť. Veľký teológ 20. storočia a úžasne veľký človek.

Keď sme v curišskej komunite 27. apríla 2016 v kaplnke nášho domu s univerzitnými študentmi slávili spomienku na Petra Kanizia, uvažoval som aj o tom, koľko párov topánok zodral na cestách môj spolubrat. Jedna z hlavných postáv katolíckej reformy v súvislosti s Tridentským koncilom, ktorý sa konal v rokoch 1545-1563 v talianskom  meste Trident, jezuita, páter Peter Kanizius SJ, sa narodil v roku 1521 v Nijmegen, vo východnom Holandsku. Zomrel v roku 1597 vo švajčiarskom Freiburgu (Fribourg). Blahorečený bol v r. 1854, svätorečený v r. 1925, keď bol vyhlásený aj za učiteľa cirkvi. V rámci katolíckej cirkvi sa jeho pamiatka slávi 21. decembra. My, jezuiti, jeho spomienku slávime 27. apríla.

Keď som v úvode ku svätej omši (Messbuch für die Eigenfeste der Gesellschaft Jesu, Deutsche Ausgabe, Frankfurt 1991) čítal miesta, kde všade bol a pôsobil, uvedomil som si, že na všetkých týchto miestach počas môjho doterajšieho života v Spoločnosti Ježišovej som bol aj ja. Kanizius bol do Spoločnosti Ježišovej prijatý sv. Ignácom Loyolským (1491-1556), zakladateľom rehole, ako jej ôsmy člen. Študoval a pôsobil v Kolíne nad Rýnom, Ingolstadte, Viedni, odkiaľ do Bratislavy poslal prvých jezuitov. Možno Bratislavu aj navštívil. Bol v Prahe, Augsburgu, Innsbrucku, Hall in Tirol, Mníchove a Ríme, kde zložil slávnostné sľuby. Zomrel vo švajčiarskom Freiburgu a pochovaný je v tamojšom kolégiu, ktoré založil. Bol som tam často. Moje prvé stretnutie s ním bolo na jeseň 1968, keď som ako utečenec z Československa požiadal vo Švajčiarsku o vstup do Spoločnosti Ježišovej. Už ako kandidát, so švajčiarskym jezuitom, ktorý mňa a ďalších troch skúšal zo spôsobilosti pre rehoľný život,  stál som pri jeho hrobe.

48 rokov som členom švajčiarskej provincie. Jezuitskú formáciu som absolvoval v nemecky hovoriacej oblasti: v Západnom Berlíne (vtedy obkolesenom múrom), Mníchove, Innsbrucku, a napokon v Ríme, kde som podobne ako Kanizius aj ja, tri dni po atentáte na Sv. Jána Pavla II., 16. mája 1981, na spomienku sv. Andreja Bobolu SJ v kaplnke generálnej kúrie – vtedy ako riaditeľ slovenského programu Vatikánskeho rozhlasu, kde som slúžil v rokoch 1975-1983 – zložil posledné slávnostné sľuby, aj sľub poslušnosti voči pápežovi, ktorý majú len jezuiti. Na Slovensku som kázal Duchovné cvičenia svätého Ignáca a pracoval v pastorácii až po roku 1989. Švajčiarska provincia v rámci zlučovania provincií, aj vzhľadom k stále menšiemu počtu jej členov, bude v budúcnosti spojená s ďalšími stredoeurópskymi provinciami do jednej. Božia prozreteľnosť ma ku koncu môjho života vedie z Curichu do Bratislavy, keďže som sa k 1. septembru 2016 rozhodol, že zo švajčiarskej provincie sa dám prepísať do slovenskej. V nej, dúfam, budem žiť a pôsobiť, kým sa naplnia slová Písma, napísané svätým Pavlom z väzenia jeho milovanému Timotejovi, čítané v omši v deň spomienky na sv. Petra Kanizia: „Dobrý boj som dobojoval“ (2 Tim 4,7).

V zmysle iskier svätého Ignáca: „Bohu dôverovať tak, akoby úspech nezávisel odo mňa, ale od Boha. Ruku k dielu priložiť tak, ako by som všetko chcel urobiť ja. Lebo, bez  Boha nemôžem urobiť nič, aj keby som chcel, on bezo mňa nič nechce, aj keby mohol. Spojený s Bohom všetko môžem.“ Či cesta, ktorú som si zvolil, je správna, a či bojujem dobrý boj, ako o sebe z väzenia napísal Pavol, o tom, svätá Tereza Avilská hovorí, že „sa rozhodne až na konci“.