Pápež František a kapitalizmus

Návrat starého kapitalizmu

Obdobie zápasu s ateistickým komunizmom je však už dávnejšie preč a po krátkej eufórii z jeho pádu prišlo postupne aj k vytriezveniu či realistickejšiemu hodnoteniu situácie vo svete. Bývalé socialistické krajiny prešli zo štátom riadenej ekonomiky na ekonomiku trhovú, súčasne sa podujali na privatizáciu temer všetkých výrobných podnikov, energetických a telekomunikačných sietí, ako aj služieb vo verejnom záujme (zdravotníctvo, sociálny sektor atď.), čo bolo sprevádzané obrovskou korupciou a nárastom oligarchických štruktúr v spoločnosti. Tento vývoj ovplyvnil aj nástup nových technológií a následná ekonomická globalizácia (nárast moci nadnárodných korporácií). Čoraz viac sa jedným z najvážnejších svetových problémov začala javiť klimatická kríza, pričom práve tie štáty, ktoré sú vďaka svojej ekonomickej sile za túto krízu najviac zodpovedné, odmietali sa zúčastňovať na jej riešení (prípadne len veľmi chabo). Sprievodnými znakmi týchto trendov sa stala narastajúca nerovnosť medzi bohatými a chudobnými vo svete a rastúci počet bezperspektívneho obyvateľstva, s čím v neposlednom rade súvisia aj stále hroziace migračné vlny.

Po rozpade socialistickej alternatívy usporiadania spoločnosti (aspoň v jej praktizovanej podobe v krajinách pod dohľadom bývalého ZSSR) začali sa ukazovať čoraz viditeľnejšie i systémové chyby spoločenského usporiadania, ktoré nazývame kapitalizmus. Viacerí autori pripomínajú, že v súčasnosti prežívame návrat ku kapitalizmu v jeho surovej podobe, ako sa rozvinul v priebehu 19. stor., a pri spätnom pohľade začína sa chápať, prečo ako reakcia naň vznikli socialistické a komunistické hnutia. Súčasný kapitalizmus, samozrejme, nesie aj iné črty, ako mal vo svojom ranom štádiu – používame iné technológie, mnohé výroby sa preniesli do „lacných“ krajín, masy závislých zamestnancov pri súčasnom výkone práce nedokážu sa účinne organizovať v odboroch a podobne.

Pozícia kresťanov v novom kapitalizme

Počas ostatných desaťročí sa niektoré skupiny z kresťanských cirkví stali spojencami aktérov tzv. neokonzervatívnej revolúcie. Neokonzervatívny program priniesol snahu o odbúranie sociálneho štátu (úloha štátu v podmienkach slobodného trhu sa celkovo spochybnila), podporila sa čo najširšia privatizácia a daňové zvýhodnenie najbohatších vrstiev. Sprievodným javom bola aj podpora politických i vojenských prevratov vo viacerých krajinách. Kresťania na výmenu od „neokons“ dostali sľuby, že pravicové vlády budú podporovať tzv. tradičné rodinné hodnoty a brzdiť pokusy o legislatívnu liberalizáciu v tejto oblasti.

V katolíckej cirkvi bývalého Tretieho sveta sa však za ostatné dekády napriek všetkým prekážkam čoraz viac dostávala do popredia téma chudobných. Hoci počas pontifikátov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. boli menovaní za biskupov muži s konzervatívnou povesťou, nemuselo to znamenať, že išlo o ľudí, ktorí by neboli kritickí voči kapitalizmu v jeho reálnej podobe. Po zvolení Jorgeho Bergoglia za pápeža Františka sa témy tzv. periférie stali natrvalo ústrednými témami svetovej cirkvi a prestalo byť tabu spochybňovanie „dogmy“ kapitalizmu. Opcia cirkvi za chudobných sa nechce chápať len ako občasná charita a sprevádza ju požiadavka o zmenu systému. Toto chápanie dá sa jasne doložiť posolstvom evanjelia, pričom oporu nachádza aj v textoch pápežov predchádzajúceho obdobia, zvlášť u Jána XXIII. a Pavla VI., ako aj vo viacerých uzneseniach biskupských konferencií Latinskej Ameriky, Afriky a Ázie.

Postoj pápeža Františka voči kapitalizmu

Pápež František od počiatku svojho pontifikátu hovorí o chudobnej cirkvi pre chudobných a jeho životný štýl i jeho gestá sú blízke chudobným. Systematicky podporuje ľudí v núdzi, či sú to bezdomovci, väzni, migranti, obyvatelia favel a slumov alebo domorodé obyvateľstvo Amazónie. Poukazuje na vylúčenie miliónov ľudí z užívania dobier Zeme. Ako príčinu biedy nevidí len zlyhania jednotlivcov, ale obviňuje systém, ktorý v súčasnosti vládne vo svete. Kapitalizmus vidí ako systém, v ktorom je všetko podriadené ekonomike. František hovorí: „V centre systému sú peniaze, nie človek, a ľudia sú redukovaní na nástroje sociálno-ekonomického systému.“ Tento systém sa neobáva nazývať „ekonomikou vylučovania a nerovnosti“. Známy je jeho tvrdý výrok: „Táto ekonomika zabíja.“ Názor propagátorov súčasného kapitalizmu, že ekonomický rast podporený voľným trhom sám od seba produkuje väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti, označuje za naivnú dôverčivosť a účelovú obhajobu súčasných mocenských elít.

Za svoje otvorené postoje musel František od počiatku čeliť ostrým útokom. Hneď po vydaní exhortácie Evangelii gaudium ho americké konzervatívne kruhy označili za marxistu. Vysmievajú sa mu, že ekonomike nerozumie alebo je priveľmi v zajatí skúseností z Južnej Ameriky, kde „pravý blahodarný“ kapitalizmus nepoznajú. K tejto kritike sa často pripájajú ľudia z vnútra cirkvi, ktorí pestujú tradicionalistické a tvrdo konzervatívne zmýšľanie, pričom v mocenských elitách bohatých štátov nachádzajú vďačných spojencov. Zdá sa, že čítajú nejaké iné evanjelium a Ježišov postoj voči  boháčom a farizejom im nič nehovorí. Andrea Tornielli a Giacomo Galeazzi, autori knihy s názvom Pápež František: Táto ekonomika zabíja (Fortuna libri, Bratislava 2015), hneď v úvode pripomínajú, že dnešní kritici Františka nechcú vidieť, ako sú jeho názory v úplnom súlade s najstaršou tradíciou cirkvi a postojmi jeho predchodcov, pričom citujú sv. Jána Zlatoústeho a encykliku Quadragesimo anno pápeža Pia XI. z r. 1931.

Niektorí súčasní ekonómovia nahliadajú ekonomickú vedu len ako sféru matematiky a hovoria, že morálku netreba ťahať do ekonomiky. Ako sa vyjadril Dominique Wolton v knihe rozhovorov s pápežom Františkom (Papež František. O společnosti a politice (B&P, Brno 2018, 138), v ekonomike samozrejme morálka je. Bez morálky je však súčasný liberálny kapitalizmus, k čomu prispel nástup globalizácie a pád komunizmu (strata súpera).

Zmena štruktúr i zmena srdca

Čo s tým? Nie je to len o hriechoch jednotlivcov, ide o systém. Pápež František na návšteve Bolívie 9. júla 2015 v meste Santa Cruz de la Sierra, kde sa konalo Druhé svetové stretnutie tzv. ľudových hnutí, povedal: „Chceme zmenu, naozajstnú zmenu, zmenu štruktúr... Akonáhle sa kapitál stane modlou a riadi všetky rozhodnutia ľudských bytostí, akonáhle žiadostivosť po peniazoch ovláda celý sociálno-ekonomický systém, to ničí spoločnosť, zavrhuje človeka, robí z neho otroka, ničí bratstvo a ohrozuje i náš spoločný dom, našu sestru a matku Zem.“

František zároveň pripomenul, že samotné vonkajšie zmeny či opatrenia nestačia, ak ich nesprevádza zmena zmýšľania a srdca. Pritom si pápež (cirkev) vôbec nenamýšľa, že má recept na riešenie problémov. Nájdenie účinných receptov je napokon oblasť tých, ktorí sú priamo činní v politike a ekonomike. František za seba povedal, že vidí tri úlohy. 1. Postaviť ekonomiku do služby ľudí čiže povedať NIE ekonomike vylúčenia a nespravodlivosti, v ktorej vládnu peniaze namiesto toho, aby slúžili. 2. Zjednotiť národy na ceste pokoja a spravodlivosti čiže rešpektovať ich kultúru, jazyk, tradície a odmietnuť anonymnú moc modly peňazí. 3. Ochrániť matku Zem, keď spoločný dom je drancovaný, devastovaný a beztrestne ponižovaný. Konať treba okamžite... Účastníkom stretnutia v Bolívii pápež pripomenul, že budúcnosť ľudstva je z veľkej časti v ich rukách, v schopnosti národov sa organizovať a presadzovať tvorivé alternatívy pri každodennom hľadaní „troch P“: práca, príbytok, pôda (O společnosti a politice, 71-73).

O rok neskôr, 5. novembra 2016, sa podobné stretnutie konalo vo Vatikáne. František opäť odsúdil globálnu hospodársku diktatúru a upozornil, že každá tyrania padne, ak nebude môcť využívať náš strach. Povzbudil, aby sa ľudia nebáli vstupovať do veľkej politiky, do diskusií o zmene, ale dali si pozor na dve riziká: dať sa zaškatuľkovať a skorumpovať: „Kým sa budete držať v priehradke sociálna politika, kým nespochybníte ekonomickú politiku alebo politiku s veľkým P, budú vás tolerovať. Ale keď pozdvihnete hlas a ukážete moci celostnejšiu koncepciu, potom už tolerovaní nebudete...“ (O společnosti a politice, 74-76)

Záver

V bývalej komunistickej Európe má kapitalizmus bez prívlastkov stále dosť prívržencov. Starší si pamätajú nefunkčnosť a diktát predchádzajúceho systému a za súčasnými problémami vidia len skorumpovaných jednotlivcov, nie chybu systému. O to viac je potrebné štúdium textov pápeža Františka (Evangelii gaudium, Laudato si, Fratelli tutti, Querida Amazonia a mnohé ďalšie). Napokon, nejde len o jeho názor, ale o dlhodobú stratégiu cirkvi vychádzajúcu priamo z evanjelia. Cirkev nechce a nemôže priamo riadiť sféru politiky a ekonomiky. Bez jej evanjeliového prístupu však v dnešnom svete nezostane veľa tých, ktorí sa zastanú človeka a prírody zoči-voči zničujúcej moci súčasných bôžikov a modiel.