Politická relevancia teológie

Autor: Július Marián Prachár; spracované podľa: Heiner Geißler, in: Einmischungen, I. Gabriel/Ch. Schnabel/P. M. Zulehner, Schwabenverlag 2001, 92-104. Autor pôvodného textu bol právnik a filozof, minister za CDU v SRN, zomrel v r. 2017.

Za ostatné desaťročia sa udiali veľké zmeny v „etike základov hospodárstva“, ktoré sa týkajú celého sveta a v histórii sa až tak často neopakujú. K týmto zmenám predovšetkým patria:

1. Zmiznutie Sovietskeho zväzu z mapy sveta, pričom išlo nielen o zmenu, ale revolučný prevrat od jedného spoločenského poriadku k inému, zasiahlo to celý svet a prispelo k novým migračným pohybom.

2. Pokračovala druhá priemyselná revolúcia, čo radikálne zmenilo pracovný a hospodársky svet. Začalo sa to pred 250 rokmi vynálezom parného stroja (1765: James Watt, škótsky fyzik) a pokračovalo zavedením elektrifikácie do výrobných procesov, čím na jednej strane začal rapídne narastať hrubý zisk priemyselným krajinám a na druhej začali ubúdať pracovné miesta.

3. Urýchlilo sa získavanie nových poznatkov tak, že každých 5 rokov sa zdvojnásobujú. Inovačné cykly (nové moderné výrobky) sa skrátili zo 14 na 7 rokov. Pri technických výrobkoch sú stále kratšie, napr. pri mobiloch stačí len polroka, aby bol model zastaralý. Každé 3 minúty sa vo svete objavia nové poznatky v zdravotníctve, každých 5 minút nové chemické vzorce. Za 10 rokov je ľudstvo schopné dopracovať sa k väčšiemu množstvu nových informácií ako za 2 tisíc rokov od čias Aristotela (+322 pred Kr.). V dátových bankách internetu to znamená napr. 22 miliárd novinových strán denne a 25 miliónov digitálnych kníh a k tomu informácie a obrazové informácie z 15 tisíc televíznych kanálov.

To je nový svet v ktorom žijeme. Za novou celosvetovou ekonomikou stojí otázka, ako ju zvládnuť, aby na ňu negatívne nedoplácal stále väčší počet obyvateľstva – ako jej dať ľudskú tvár.

Jestvujú dve protikladné filozofie: anglo-americká filozofia čistého trhu a filozofia sociálneho hospodárstva – sociálnej ekonomiky, ktorú prijala väčšina demokratických štátov EÚ a ktorá má korene a základy v sociálnej náuke katolíckej cirkvi a v evanjelickej sociálnej etike. Táto spočíva na etickom základe vyjadrenom ekonomicky ako „blahobyt pre všetkých“ a nie „dvoj-tretinová spoločnosť“. Zásadou tejto filozofie je podľa možnosti udržať všetkých na „jednej lodi“ a jej charakteristikou je poznanie tzv. „usporiadanej hospodárskej súťaže“ a nie neusporiadanej – bez poriadku.

Bez „poriadku“ vznikajú rýchlo svetové monopoly, popri ktorých malé podniky nemajú šance prežiť. Je otázne, ako ten poriadok majú politika a štáty dosiahnuť, akými zákonmi, daňami, občianskymi právami.... Dôležité je ale povedať, že takýto „poriadok“ je možný a jestvuje.

Autor poukazuje na totálny neporiadok a rozmach globálnej ekonomiky bez etického a morálneho usporiadania – bez poriadku. V momente, keď sa ekonomika stáva globálnou, odtrhla sa od etických zásad a poriadku jednotlivých krajín a prijala kultúru tulákov – emancipovala sa. Absolútnym kritériom a hodnotou sa stali napr. ceny na burzách a ceny akcií nových technologických gigantov – internetových portálov. Zakiaľ napr. v EÚ za posledných 20 rokov hodnota hrubej národnej produkcie stúpla o 180 – až 200 %, ceny akcií stúpli o vyše 1000% bez toho, aby za nimi existovala nejaká reálna ekonomická hodnota.

Dôsledkom je, že je na Zemi približne 225 jednotlivcov, ktorí vlastnia cca bilión dolárov. Jednotlivci ako Bill Gates alebo Georg Soros vlastnia miliardy dolárov. Problémom nie je ich samotné bohatstvo, hoci ho má jeden zaslúžene a druhý len špekuláciami. Problémom je jedna miliarda ľudí na Zemi, ktorí majú denne k dispozícii menej ako jedno euro, žiadnu čistú pitnú vodu a žiadne zdravotnícke služby. Treba o tom hovoriť, nie kvôli závisti ani výške bohatstva, ale kvôli „pravému a správnemu poriadku“.

Zatiaľ vo svetovom hospodárstve nevládne poriadok, ale chaos. Kapitál v USA a EÚ narastá, na iných miestach Zeme ale ľudia strácajú svoje príjmy a majetok. Narastá rozdiel medzi severom a juhom. Na južnej pologuli bude žiť asi 70% obyvateľstva Zeme. Mladí a hladní, ktorí vďaka internetu vedia, kde sa žije lepšie. V mnohých islamských krajinách sú ľahkou korisťou fundamentalistov a islamistov mladí ľudia vo veku 15 až 28 rokov, ktorí tvoria 80% tamojšieho obyvateľstva a sú bez ekonomickej perspektívy.

Pre súčasný hospodársky poriadok je najvyšším kritériom „kapitál“ podľa hesla: „Jóbové správy z trhu práce sú víťazoslávne informácie pre Wall Street.“ Inými slovami, čím viac sa ušetrí na pracovných miestach, tým rýchlejšie stúpajú ceny na akciových kurzoch. Ak potom príde ku krachu akcií, dôsledkom je vždy ešte väčšie zníženie pracovných miest. Táto naakumulovaná perverzita v neprospech ľudí je charakteristikou súčasného kapitalizmu s možnými nebezpečnými dôsledkami.

Autor to ilustruje udalosťami z nedávnej minulosti.

Nachádzame sa v situácii, podobnej prechodu z feudalizmu, z agrárnej spoločnosti k priemyselnej revolúcii. Obnovili sa staré sociálne otázky o vykorisťovaní robotníkov, nočnej práci žien a detskej práci. Katolícka cirkev sa snažila tieto otázky zodpovedať encyklikou Leva XIII. Rerum novarum v r. 1890, čo bolo s meškaním 42 rokov po „encyklike“, ktorú v roku 1848 napísali Karl Marx a Friedrich Engels – tzv. Komunistický manifest. Z fľaše vypustili ducha, ktorý strašil a úspešne vyvádzal celých 140 rokov a ešte stále existuje. A to len preto, lebo zodpovední mocní fabrikanti a politici, ale aj biskupi cirkvi nevenovali pozornosť a nerozumeli sociálnym otázkam.

Dnes sa nachádzame v podobnom dramatickom vývoji, pri prechode národných ekonomík na globálnu úroveň. Mali by sme byť poučení chybami minulosti. Ekonomika potrebuje globálny etický poriadok, usporiadanie, medzinárodné sociálne hospodárstvo. Akciové špekulácie a samotný kapitál nestačia. Žijeme v časoch, keď žiadostivosť po peniazoch začína požierať mozgy ľudí. Ale známy „tanec okolo zlatého teľaťa“ už raz dopadol veľmi zle. Dlhodobé trhové hospodárenie bez „poriadku“ zničí samo seba. Zákon silnejšieho, nie lepšieho, nemá dlhé trvanie.

Na spoznanie toho, že je táto situácia nesprávna a zlá, netreba hneď argumentovať evanjeliom, stačí k tomu aj obyčajný zdravý rozum. Aj najväčší producent automobilov by nemal nič zo svojho kapitálu, keby nebolo ľudí, ktorí si môžu autá kúpiť. Napätie medzi kapitálom a pracovnými miestami tak ostáva stále aktuálne.

Komunizmus sa pokúsil toto napätie vyriešiť tak, že kapitál eliminoval a kapitalistov zlikvidoval. Na tomto riešení aj stroskotal. Dnes stojíme pred nebezpečenstvom, že kapitalizmus eliminuje prácu a zlikviduje ľudí na pracovných miestach. Kapitalizmus je v omyle rovnako, ako bol komunizmus. Jeden i druhý systém degradoval človeka na objekt.

Aristoteles povedal, že „politika nie je nič iné, ako snaha umožniť ľuďom usporiadané spolunažívanie“. Snaha o zodpovedanie otázky, ktorý poriadok je ten najsprávnejší, vyvolával krízy, spory a vojny, ktoré stáli životy miliónov ľudí. Z dejín by sa dali formulovať niektoré kritéria pre správnu orientáciu potrebného „poriadku“.

K. Marx vraj povedal, že „človek mať pravé spoločenské zmýšľanie a musí patriť k správnej spoločenskej triede“. Nacisti vychádzali zo správnej rasy, nacionalisti z príslušnosti k správnemu národu, fundamentalisti zo správneho náboženstva.

Keď mali za posledné storočie ľudia smolu, že patrili k nesprávnej triede, rase, národu či náboženstvu, boli likvidovaní, pálení alebo vyhodení do vzduchu. Falošné obrazy o človeku boli príčinou najhorších zločinov proti ľudstvu a najhorších politických omylov. Preto treba zodpovedať ako prvú otázku, ktorý je ten správny „obraz o človeku“? Asi to nebudú obrazy odvodené od pohlavia, farby pleti a národnosti.

Ak máme hľadať pravý obraz človeka, tak nie od jeho spoločenského zaradenia, ale podľa toho, kto je človek, ako zmýšľa a žije. Od jeho osobnej dôstojnosti, nezávisle na tom či je mladý alebo starší, žena či muž. Je to jednoduchý obraz o človeku, ale s nesmiernymi politickými dôsledkami. Ak je totiž dôstojnosť človeka nedotknuteľná, tak je akákoľvek diskriminácia, na akomkoľvek základe a definícii, nedovolená. Je jedno, či je niekto zdravý, chudobný, Slovan, Žid a pod.

To je aj jadro kresťanského obrazu človeka, prijatého aj humánnou post-osvieteneckou spoločnosťou v EÚ. Tomuto obrazu človeka zodpovedá presvedčenie, že človek je sociálnou bytosťou, ktorá nemôže existovať sama. Aj ten najmocnejší podnikateľ a najväčší milionár neprišiel na svet sám a prežiť mohol len preto, lebo mu to iní umožnili. Ak je človek sociálnou bytosťou, má aj sociálne povinnosti a záväzky. Podľa takéhoto obrazu človeka sa musí orientovať aj dnešná politika. Tento humánny obraz človeka je zároveň kresťanským obrazom, vykryštalizovaným z výpovedí evanjelia. Preto je treba aj správne zodpovedať otázku, či má mať evanjelium aj citeľný vplyv na spoločnosť, na organizáciu a poriadok spoločnosti na Zemi.

„Odpolitizovanie“ evanjelia a kresťanstva sa opiera o tzv. „učenie o dvoch kráľovstvách“, pričom sa odvoláva na výpoveď Ježiša: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ V aramejčine veta znie inak: „Moje kráľovstvo má nebeský pôvod, má Božské korene.“ To je aj dôvod, prečo sa tak radikálne postavili proti nemu Rimania a s nimi spojení saduceji. Evanjelium má od začiatku aj politickú dimenziu. Ježiš sa celý život zaujímal o slabých, chorých a vmiešaval sa do problémov ľudí. Bol „advokátom“ slabých. Zakladal „nový poriadok“, ktorý vychádza z jeho posolstva lásky. Jediného, najdôležitejšieho posolstva evanjelia, ktorým je láska k Bohu a blížnemu. Všetko ostatné sa má diať v rámci tohto postoja.

Na tejto základni politickej dimenzie evanjelia sa má tak cirkev, ako aj politické strany snažiť o usporiadanie konkrétneho sveta, aj vzhľadom na jeho súčasný ekonomický vývoj. Môže si pritom dovoliť – tak ako evanjelium – byť aj „proti-svetom“ voči súčasnému svetu s jeho veľkými rozdielnosťami, nespravodlivosťami a zlami. Ten, kto dnes vytláča na okraj a diskriminuje milióny ľudí, bude raz musieť za to zaplatiť politickú daň. Ak opäť premeškáme vniesť do hospodárenia vo svete správny poriadok, tak budúca sociálna revolúcia sa nezastaví pred hranicami USA ani EÚ.

Preto nutne potrebujeme medzinárodné globálne sociálno-trhové hospodárstvo, ktoré sa bude angažovať za minimálny sociálny štandard pre všetkých. A za také politické rozhodnutia, ktoré odstránia chaos a umožnia nielen rozmnožovanie kapitálu, ale aj jeho spravodlivé užívanie, pričom sa nedovolia realizovať sociálne pomýlené rozhodnutia, akými sú napr. fúzie veľkých hospodárskych gigantov. Každou takou fúziou, spojením veľkých firiem, sa zvyšujú finančné zisky, ale znižuje sa počet pracovných miest. Robia to niekde napr. banky, ktoré priznávajú, že aj tak majú ročne miliardové zisky. Aby získali ešte 2-3% navyše, sú ochotné sa spojiť, čím zrušia stovky bankových filiálok a desiatky tisíce pracovných miest, pričom desiatky tisíc rodín pošlú do oblasti biedy a chudoby zo dňa na deň. Ekonomická politika, ktorá nemá nič spoločné s humanizmom, kresťanstvom, a pri ktorej kresťania a cirkvi nemôžu mlčať.

Potrebujeme celosvetový hospodársky poriadok, ako aj celosvetový mierový poriadok v oblasti politiky. Tieto ciele treba chcieť a ich aj presadzovať. H. Geißler končí anekdotou o bohatom akcionárovi, ktorý zbohatol vďaka fúziám. Podporoval cirkev, dával veľa peňazí aj na kostol a farnosť. Keď zomrel, ocitol sa pred nebeskou bránou. Brána sa otvorila a v nej sa zjavil čert. Za ním bolo vidieť dym a plamene. Človek protestuje: „Prepáčte, ale ja mám ísť do neba.“ Čert nato: „Len ďalej, spravili sme fúziu.“

Politická relevancia teológie

Vyjadrenia nemeckých biskupov a teológov po synode

Pozícia žien v cirkvi a ich podiel na vedení a rozhodovaní

Postavenie žien a obava zo synodality

Záverečný dokument 2. zhromaždenia synody o synodalite

Záver synody o synodalite. Čakanie na implementáciu

Postavenie žien v katolíckej cirkvi

Synodálne správy o ženách

Komentár k téme: Cirkev a ženy

Cirkev a ženy

Zmena epochy