Prvé tri sny pápeža Františka o Amazónii

Jeho štyri sny o Amazónii, čo tvoria obsah exhortácie, sú inšpiráciou pre Boží ľud na celej Zemi. Prvé tri sny sú o tom, ako ľudia v tomto takmer zabudnutom regióne sveta žijú a ako by mohli a mali žiť: sociálny, kultúrny a ekologický sen pápeža. Štvrtý, ktorému venovali médiá, ale i rozličné cirkevné kruhy najväčšiu pozornosť, a ktorý vzbudil očakávanie senzácie (ktorá sa napokon nekonala), sa už priamo týka ohlasovania Božieho slova v špecifickej amazonskej situácii: ekleziálny sen.

Prvý, sociálny sen pápeža vychádza z reflexie situácie, v ktorej sa táto špecifická a rôznorodá spoločnosť ľudí v amazonských pralesoch ocitla. Hovorí o nespravodlivostiach, kriminalite, divokom drancovaní regiónu, o prehlbovaní neskutočnej nerovnosti medzi úzkou skupinou bohatých, ktorí si môžu dovoliť všetko, a masou biednych, čo ledva prežívajú. Pápež dôrazne varuje, že na takéto bezprávie si nesmieme zvyknúť: „Naše sociálne svedomie nesmie otupieť.“ S ľútosťou spomína i na hriechy konkvisty a neváha prosiť o odpustenie.

Píše, že verejné inštitúcie sú neefektívne. Prakticky je vylúčené, aby sa jednoduchý človek v Amazónii domohol svojho práva. To vedie i k morálnemu rozkladu. Zároveň ako pozitívny prvok ale vyzdvihuje zmysel tohto ľudu pre komunitu, ktorý sa v našej individualistickej civilizácii vytráca. Sociálny sen Svätého otca sa završuje volaním po dialógu v spoločnosti. Po skutočnom dialógu, ktorého účastníkmi budú predovšetkým chudobní, marginalizovaní a vylúčení. Ich sa predovšetkým treba s veľkým rešpektom pýtať, čo pre nich znamená „dobrý život“. Tomu by sme i my, čo sme z iných končín sveta, mali držať palce.

Druhý, kultúrny Františkov sen začína varovaním, že tak, ako v prírode nachádzame potenciál, ktorý sa môže navždy stratiť, niečo podobné sa stáva aj s kultúrami, ktorých posolstvo má ešte znieť. Pápež tento svoj sen takisto uvádza reflexiou, a to duchovnej situácie, v akej sa národy Amazónie nachádzajú (je ich viac ako 110). Hovorí o unikátnom bohatstve kultúrneho dedičstva týchto národov, ktoré sa v izolovaných komunitách dedí z generácie na generáciu. Avšak masívne drancovanie pralesa vyháňa týchto ľudí z ich pôvodných sídel a oni na perifériách veľkých miest strácajú možnosť a schopnosť toto kultúrne dedičstvo uchovávať a odovzdávať.

Pápež apeluje na starostlivosť o duchovné korene. Konzumný spôsob života (už túžba po ňom) rozkladá a nivelizuje kultúrnu rozmanitosť, ktorá je dedičstvom všetkého ľudstva. Čeliť tomu možno len starostlivosťou o korene, lebo z nich pochádza sila, ktorá prináša rast, kvety a ovocie. To, čo sa odovzdávalo ústne, príbehy, zvyky, ich zmysel, treba zaznamenať a uchovať literárne. Pápež ako veľmi cenný kultúrny poklad Amazónie zdôrazňuje silný zmysel pre komunitu a vzťah s prírodou. A vyzýva k spoločenskému i kultúrnemu dialógu. Lebo i projekty, ktorými by svet alebo ktokoľvek zvonka chcel národom Amazónie pomôcť, posilniť ich kultúrnu identitu, zastaviť dezintegráciu rodín v dôsledku nútenej migrácie – to všetko sa nemôže orientovať podľa predstáv zvonka, ale efektívne, užitočné a dobré to bude iba vo svete symbolov a zvykov vlastných tejto ľudskej skupine. V ich konkrétnom prípade ide najmä o spolužitie s prírodným prostredím.

To pápeža doviedlo k jeho tretiemu, ekologickému snu. V amazonskom regióne je všetko prepojené, čokoľvek z toho zanikne, unikátny a harmonický celok prestane existovať. Les je bytie, voda je kráľovnou. Technokratická a konzumná paradigma, ktorá drancuje prírodu, narušuje toto prepojenie, túto harmóniu, a okráda ľudí, čo bývali jej súčasťou o ich dôstojnú existenciu. Dôrazne apeluje: „Ak nás Boh vyzýva, aby sme počúvali výkriky chudobných aj planéty Zeme, potom je pre nás volanie Amazónie k Stvoriteľovi podobné volaniu Božieho ľudu v Egypte. Je to výkrik otroctva a opustenosti úpenlivo prosiaci o slobodu.“

My sa často domnievame, že veci nie sú také vážne a planéta by mohla vydržať tak, ako už nejaký čas beží. A pokračujeme vo svojom spotrebnom životnom štýle. Pritom každý rok zmiznú tisíce druhov rastlín a živočíchov, ktoré nikdy nebudeme poznať, ktoré naše deti nikdy neuvidia, pretože sa navždy stratili. I kvôli nám. Na to nemáme právo, upozorňuje František. Naopak, mali by sme sa učiť od pôvodných obyvateľov Amazónie rozjímať o prírodnom prostredí, v ktorom žijeme, nielen ho analyzovať, a takto si vážiť vzácne tajomstvá, ktoré nás presahujú. Potom sa aj Amazónia stane pre nás niečím ako matkou. Pretože na svet sa nepozeráme zvonka, ale zvnútra, uvedomujúc si putá, ktorými nás Otec spojil so všetkými bytosťami. Konzumizmus, kultúra plytvania vyprázdňuje ľudské srdcia, a ženie nás do neustále rastúcej žiadostivosti kupovať, vlastniť a konzumovať. Čeliť tomu dokáže iba málo ľudí a narastajúca posadnutosť touto žiadostivosťou môže viesť iba k násiliu a k ničeniu.

V závere svojho tretieho sna František už začína hovoriť za cirkev, ktorá svojou duchovnou skúsenosťou, obnoveným zmyslom pre hodnotu stvorenia, svojim záujmom o spravodlivosť, svojou voľbou pre chudobných, svojou vzdelávacou tradíciou a svojou históriou, a tým ako sa dokázala stelesniť v toľkých rôznych kultúrach na celom svete za posledné dve tisícročia, chce prispieť k ochrane a rozvoju amazonského regiónu a ľudu.

Ešte pár slov k tým trom snom a celkovému konceptu. Keď sme minulý rok na stretnutí s priateľmi rozoberali exhortáciu Querida Amazonia, tak som trochu provokatívne na záver položil otázku, či to nie je od Svätého otca dobre myslené, ale naivné: zachovávať niečo, čo tak či tak vývoj prevalcuje. Pre tých, ktorých sa to týka, je to, samozrejme, bolestné, ale keby to naši dávni predkovia neboli absolvovali, tak by sme azda dodnes žili v jaskyniach. Alebo by sme boli ako druh celkom vyhynuli, neschopní čeliť dravej prírode.

V rozprave sme sa napokon zhodli, že Františkovi asi nejde nostalgicky len o jemu blízky kút zeme. Ide mu o čosi viac – o princíp, o poslanie cirkvi, a o to, ako majú Ježišovi učeníci ísť do sveta a hlásať jeho radostnú správu. Minulú nedeľu pápež Františke povedal niečo, čo musí mnohým tradicionalistom v cirkvi znieť ako nehoráznosť: Boží Syn, ktorý sa stal človekom, takým, akými sme aj my, okrem hriechu, neváhal prestúpiť Mojžišov zákon. František upozornil, že v evanjeliovej epizóde o uzdravení malomocného došlo dokonca k dvom priestupkom. Jeden Ježiš toleroval u chorého a druhého sa dopustil on. Keď šlo o Boží zámer uzdraviť človeka, neváhal sa ho dotknúť i napriek tomu, že to bolo zakázané. Dal svetu jasne najavo, že Boží plán je nad ľudský zákon.

Myslím si, že exhortácia o milovanej Amazónii je pripomenutím rovnakej hierarchie: Božie zámery sú viac ako tradícia a cirkevné predpisy. QA je podobenstvom, ktoré hľadá v pralesoch juhoamerickej veľrieky Boží ľud mimo pokojného prítmia chrámov – pre nás v neznámom, ale reálnom svete, kde ide o život, skutočný život ľudí, ktorí takisto potrebujú oslobodzujúcu silu Slova, čo sa stalo Telom.

Ako prorocky zaznela QA práve v čase, keď pandémia zatvorila brány kostolov po celom svete! Boj o dušu ľudstva prebieha mimo ich múrov. Amazónia je príklad. O tom bola synoda a o tom je aj list, ktorý ako exhortáciu z nej napísal Božiemu ľudu rímsky biskup František – ako výslovne píše – celému svetu.