Od pevnej k tekutej modernosti

Poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman (+2017) je známy svojimi tézami o prechode západnej spoločnosti z pevnej do tzv. tekutej modernosti. Samotná modernosť sa v západnej spoločnosti datuje od čias masívneho rozvoja priemyslu v priebehu 19. stor. Podobu modernosti, ktorou sa spoločnosť vyznačovala asi do polovice 20. stor., Bauman označuje ako pevnú. Tým myslí, že spoločnosť sa vyznačovala pevnými a prehľadnými väzbami medzi jej jednotlivými členmi. Dôraz sa kládol na trvácne veci, bola to doba veľkých fabrík, do ktorých mladý pracovník nastúpil a z tej istej fabriky odchádzal aj na dôchodok. Táto doba vytvorila formalizované spoločenské elity, ktoré riadili spoločnosť a ich pozícia bola ostatnými členmi uznávaná. Pevná modernosť vychádzala z predstavy jasne štruktúrovanej spoločnosti, v ktorej má každý svoje miesto a priestor. Bauman upozornil, že spoločnosť pevnej modernosti prestala existovať. Nahradila ju spoločnosť tekutej modernosti. V tej je jedinou istotou zmena. Ľudia za svoj život vystriedajú viacero pracovných miest i profesií. Dôležité sú pritom dva aspekty:

Prvou je zmena vnímania elít – tie nie sú dané formalizovanými znakmi (funkciou), ale musia stáť na vlastnom príbehu. Niekomu dôverujeme, lebo nám on a jeho príbeh imponuje, nie preto, že bol inštalovaný do nejakej funkcie.

Druhý aspekt súvisí s prácou. V pevnej modernosti je práca otázkou etickou (pracujeme, lebo je to naša povinnosť). V tekutej modernosti je práca vecou estetickou (v popredí je uspokojenie, zmysel a zážitok).

Situácia cirkvi a tekutá modernosť

Pápež František opakovane poukazuje na klerikalizmus ako koreň problémov (zla) v cirkvi. Ku klerikalizmu sa odmietavo postavil už II. vatikánsky koncil. Odvtedy sa zmenila pozícia kňazov voči tzv. laikom. Kňaz sa nevníma (nemal by sa vnímať) ako nadradený nad laika, má naďalej svoje špecifické úlohy v cirkvi, ale nemá prevahu moci či dôstojnosti. Skončila aj predstava o inej ako dobrovoľnej poslušnosti v cirkvi. To zasa predpokladá vlastné rozhodnutie a takému rozhodnutiu predchádza vlastné porozumenie. Jednoducho povedané, pre nejaké rozhodnutie, nejaký názor treba človeka získať, nie je možné si ho podriadiť či zastrašiť formálnou autoritou. V politike to istý čas môžu skúšať politici, ktorí majú právne a ekonomické donucovacie páky; v cirkvi to však platí už len na ľudí, čo sú si sebou neistí, nehľadajú pomoc, ale direktívne riadenie, a bránia sa otázkam.

Zmenená situácia nie je cestou do svojvôle, katolícka cirkev bude mať naďalej kňazov a biskupov, ale ich autorita sa nemôže zakladať len na formálnej poslušnosti danej funkciou. Ak si ich ľudia nevážia alebo nevnímajú ich potrebnosť, jednoducho odídu z ich dosahu. Aby si ich vážili a pokladali za autoritu, ich pozícia musí byť podoprená príbehom, schopnosťami, skutočnosťou duchovnosťou.

Novším podnetom k prekonaniu klerikalizmu sa stal problém zneužívania v cirkvi, ktorý je úzko spojený s poňatím moci. Ide o zneužívanie sexuálne, zneužívanie svedomia a celkovo zneužitie moci. Vo svete vychádza množstvo literatúry (aj s cirkevným požehnaním) venujúcej sa tejto problematike. V slovenskej cirkvi sa zdá, že zneužívanie moci sa ešte stále nevidí alebo ospravedlňuje. Môžeme si len želať, aby mlčanie o sexuálnom zneužívaní bolo svedectvom toho, že sa v slovenskej cirkvi nevyskytuje (alebo celkom minimálne). Jestvujú však oprávnené obavy, že podobne ako iné miestne cirkvi nebude od nepríjemných odhalení ušetrená ani slovenská cirkev. Keďže zneužívanie svedomia deje sa najmä v osobných rozhovoroch, napríklad pri sv. spovedi alebo počas súkromného poradenstva, správy o tejto forme zneužívania málo preniknú na verejnosť. Nie je však možné popierať, že sa nedeje. Prejavuje sa všade tam, kde človek nie je kňazom vo svojich problémoch a vo svojom trápení chápavo a súcitne sprevádzaný – aby postúpil aspoň o krôčik vpred k túženému ideálu –, ale je úzkoprso kontrolovaný a následne obviňovaný pomocou predstavy o čierno-bielom fungovaní morálky.

O klerikálnom zneužití moci možno hovoriť aj tam, kde ide o akékoľvek personálne a majetkové rozhodnutie, ktoré si biskup alebo kňaz osobujú urobiť bez vážnej porady s členmi svojho biskupstva alebo farnosti, teda len na základe vlastných predstáv a záujmov, ktoré môžu byť vedené dobrým úmyslom alebo aj nie. K tejto forme zneužívania patria aj udelenia kňazského svätenia mužom, ktorí pre svoju ľudskú nedostatočnosť nedostali odobrenie od svojich farností alebo od predstavených v kňazskom seminári, a napriek tomu boli vysvätení. Medzi prípady zneužívania moci patria aj nedomyslené až ubližujúce prekladania kňazov bez ohľadu na ich schopnosti a na potreby dotknutých farností či naopak posúvanie iných na vplyvné miesta na základe osobnej priazne a zákulisných vzťahov. Všetko sa v týchto prípadoch deje mimo živého spoločenstva cirkvi, len v rámci úradu!

Niekedy to hraničí priam s rúhaním, keď sa očividne svojvoľné, účelovo mocenské rozhodnutie kňaza či biskupa vysvetlí tým, že on môže, lebo má „svätý“ úrad. V tejto logike aj veľkňazi mohli Ježiša odsúdiť na smrť. Neblahá skúsenosť so zneužívaním však nič nemení na skúsenosti viery, že cez niektorých ľudí s príslušnou charizmou a jej potvrdením v cirkvi – teda nie svojvoľne nárokovanou charizmou – prejavuje sa a koná Boh medzi nami. Cirkev je dnes mimoriadne ohrozená zatváraním si očí pred zneužívaním, čo vedie k tomu, že sa prestáva rozlišovať medzi skutočnou a falošnou autoritou a spoločnosť (sekulárna i cirkevná) napokon odmietne akúkoľvek cirkevnú autoritu. Osobitne je pre cirkev nebezpečná situácia v postkomunistickej strednej Európe, ktorá je jedným z mála regiónov sveta, kde sa o zneužívaní v cirkvi a súvisiacom probléme klerikalizmu temer vôbec nehovorí a zneužívanie sa nerieši. 

Cirkev vo svete si uvedomuje, že také poňatie cirkevného úradu, ktoré sústreďuje výkonnú, zákonodarnú a súdnu moc do rúk jedného človeka, vedie ľahko k zneužívaniu moci a ak sa niečo vôbec vyšetruje, deje sa to v tajnosti a vyhýba sa akejkoľvek kontrole. Požiadavka Jána Pavla II., aby cirkev bola „domom zo skla“, nebola nikdy naplnená. Aj preto pápež František jednoznačne viní klerikalizmus ako jednu z hlavných príčin zneužívania a ako prekážku, ktorá bráni účinnému výkonu poslania cirkvi v dnešnom svete.

Ako pripomína v článku "Klerikalizmus a kríza formalizovaných elít" Michal Černý, filozof a informačný vedec (link v poznámke), cirkev je, samozrejme, celkovo pod vplyvom tekutej modernosti, v ktorej sa skepticky nazerá na všetky formalizované elity. Celá spoločnosť, nielen cirkev, nachádza sa na rozhraní medzi dvomi modernosťami a cirkev to musí reflektovať.

Dôsledky pre cirkev

Český kňaz, teológ a historik Tomáš Petráček hovorieva o tzv. identitárnom kresťanstve, ktoré je uväznené v pevnej modernosti – vo svete, ktorý sa nemení a kde platia formálne autority. Im sa preukazuje obradná úcta a (až) slepá poslušnosť bez potreby niečo vysvetľovať a zdieľať dôvody. Ak však bolo v minulosti pre kresťanstvo niečo typické, tak to bola schopnosť vstúpiť do dialógu s kultúrou a meniť ju, a tiež sa kvôli evanjeliu tejto kultúre vhodne prispôsobovať. Ježišova starosť o chudobných čiže tých, čo sú najviac postihnutí a stratení, sa dá pokladať aj za snahu žiť „tu a teraz“, teda reagovať na aktuálne výzvy, možnosti a potreby, a neschovávať sa v umelom svete tzv. tradičných hodnôt.

M. Černý poukazuje na kritiku nových vedných odborov (spomína napr. gender studies alebo happiness studies), ktorá prichádza z niektorých kruhov cirkvi. Túto kritiku prirovnáva snahe sporiť sa o to, či je Zem stredobodom vesmíru. Pripomína, že ľudia z cirkvi v týchto otázkach často vystupujú proti spomenutým vedným disciplínam len na základe príspevkov v novinách a iných médiách: „Neúcta k vedám, ktoré vznikajú, je ukážkou straty kritického myslenia, ale zvlášť problémom fixácie na niečo pevné, čo tu dnes už nie je, ani byť nemôže.“

V situácii tekutej modernosti to majú kňazi a biskupi náročné, keďže sú stále aj formalizovanými autoritami, ale súčasne sa musia stať autoritami prirodzenými. Tí, ktorí zakladajú svoju autoritu na samotnom ustanovení do úradu (na svätení) napriek viere vo svätosť svojho poslania zákonite prestávajú rozumieť svetu, strácajú silu a ochotu aktualizovať svoje poslanie a často končia ako uzavretí úradníci a byrokrati. V takej situácii sa netreba diviť, ak sa autoritami stanú tí, za ktorými je opravdivý životný príbeh a ich práca.

Samozrejme, prirodzenú autoritu si netreba pliesť s tzv. celebritou, teda autoritou na základe vonkajšieho očarenia a často len umelo vytvoreného efektu. V situácii tekutej modernosti sa nájdu aj v cirkvi ľudia, ktorí sa vydali touto cestou. Také typy sa nájdu medzi tzv. progresívnymi i tzv. konzervatívnymi kresťanmi. Medzi vodcom a zvodcom môže byť tenká hranica. Práve preto nám musí záležať na cirkvi, tej všeobecnej a spoločnej, ktorá sa neprispôsobuje náladám doby, ale nestane sa ani priestorom realizácie klerikálov a karieristov.

M. Černý akcentuje pre osobnosti cirkvi také kvality, ako je kontakt s človekom v jeho situácii a schopnosť podeliť sa o prežitú skúsenosť. Podnes pretrvávajúci model formácie budúcich kňazov a neskorší spôsob ich života však značne obmedzuje až znemožňuje, aby sa kňaz stal človekom, ktorý je hodnotovo, ľudsky a mentálne blízky súčasným ľuďom. Preto ako jednu z reforiem, ktoré prinesie doba, vidí M. Černý nutnosť prelínania kňazskej profesie s ďalšími profesiami, ako aj so životnými situáciami. K tomu patrí v dnešnom svete strata mnohých istôt, nutnosť presadiť sa mimo svojej profesionálnej sféry, skúsenosť s finančnou neistotou (strata zamestnania), ale na druhej strane aj väčšia schopnosť porozumieť dnešnému svetu: „Kombinácia kňazskej služby a práce môže mať v mnohých prípadoch terapeutický rozmer.“ Možno si pripomenúť skúsenosť s existenciou tzv. skrytej alebo tajnej cirkvi z čias komunistického Československa, keď o prežitie a dobré meno cirkvi sa v mnohom ohľade zaslúžili kňazi, rehoľníci a laici, ktorí kombinovali angažmán v cirkvi s aktivitou v civilnom zamestnaní i životom v rodine.

Plávanie uprostred neistoty

Sociológ Z. Bauman nehodnotil, ktorá spoločnosť je lepšia – či spoločnosť pevná alebo tekutá, len konštatuje, že spoločnosť pevnej modernosti prestala (aspoň v západnom kultúrnom okruhu) jestvovať. Možno niekto nesúhlasí, ale každý by Baumanovu tézu mal brať vážne a aspoň sa s ňou konfrontovať.

Ak nám ide o hodnoty, či už nimi myslíme témy, poznatky, normy, vysvetlenia alebo aj ľudí, musíme sa pýtať, ako vznikajú, ako sa spoznávajú a tiež ako sa potvrdzujú. Emocionálny výber politických lídrov a mediálnych celebrít pomocou reklamy, propagandy a veľkých financií nemôže byť vzorom pre cirkev. Tým vzorom však nemôže byť ani klerikálne, od spoločenstva cirkvi izolované, často zákulisné uplatňovanie moci. Ak sa prizrieme bližšie niektorým momentom v cirkvi, azda si priznáme, že mnohokrát sa autorita uplatnila donucovaním a nie presviedčaním. Krajšie povedané: potrebujeme presviedčať tak, že sa dotkneme rozumu i srdca.

Zaiste, pravdu majú aj tí, čo pripomínajú, že ľudia hľadajú istoty, nielen zmeny. V realite dneška tie istoty budeme musieť nachádzať uprostred zmien, teda v tekutosti, podobne ako plavec na mori. Pred viac ako sto rokmi francúzsky spisovateľ Paul Claudel v jednej svojej dráme použil obraz stroskotanca, ktorý sa pevne drží dreva na rozbúrenom mori, a jeho situáciu prirovnal situácii veriaceho kresťana. Kresťan sa drží istoty kríža (teda Ježiša Krista), tá istota však nie je v tom, že by bol kríž pevne usadený v nejakom bode nášho časopriestoru. Pomocou neho a vďaka nemu plávame búrkami času. Nielen dnes, bolo to tak aj v minulosti. Pri tejto ceste či plavbe potrebujeme elity (nie elitárov), osobnosti, ktoré si získajú autoritu na základe svojho životného príbehu, svojej práce či služby pre ostatných. V tejto autorite sa zároveň budú musieť nechať vždy nanovo potvrdzovať, keďže sa žije v tekutej dobe.

Platí to nielen pre ľudí cirkvi, ale aj pre hodnoty Slova a činu (sviatostí). Dišpenz od povinnej účasti na nedeľnej sv. omši v čase pandémie asi čakajú už len príslušníci doby, ktorá pomaly prestáva aj na Slovensku existovať. Ako sa však majú zariadiť tí, ktorí od bohoslužieb cirkvi čakajú nevyhnutné stretnutie s Bohom a bratmi/sestrami vo viere a hľadaní, ktorí túžia zažiť aktuálne omilostenie a obohatenie?

Poznámka:

K textu a diskusii ma podnietil článok Michala Černého, RNDr., nar. 1987. Je univerzitný asistent, filozof výchovy a informácie, kozmológ, informačný vedec, pedagóg, didaktik, historik, publicista, autor viac ako 20 kníh a stoviek recenzovaných článkov. Pôsobí v Kabinete informačných štúdií a knihovníctva na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Ako publicista sa venuje aj otázkam súčasného katolicizmu. Viac: https://www.muni.cz/lide/268947-michal-cerny/zivotopis 

Text M. Černého: Klerikalismus a krize formalizovaných elit;  http://www.christnet.eu/clanky/6452/klerikalismus_a_krize_formalizovanych_elit.url