Prorok v globálnom chaose. K 10. kapitole knihy: Marco Politi, Komplot proti Františkovi

Marco Politi píše: Pre pápeža slovo „chudobný“ nie je abstraktný pojem. Jestvuje len konkrétny muž či žena so svojou tvárou a konkrétnym životným príbehom. Preto napríklad zriadil za kolonádou na Námestí sv. Petra sprchy a útulňu pre rímskych bezdomovcov. Asi sa mu nepodarí úplne odstrániť tento problém. Ale stará sa, aby boli aspoň čistí, nasýtení a neostali opustení. Majú tam aj kaderníctvo, a niekedy ich sprevádza po Sixtínskej kaplnke ako zahraničnú delegáciu.

Pápež má potrebu stretnúť človeka z tváre do tváre – bezdomovca či utečenca. Veriacich vyzýva, aby sa každému, komu dajú almužnu, pozreli aj rovno do očí. Priamy kontakt s ľuďmi praktizoval pápež ešte v Buenos Aires, kde pranieroval rasizmus, nepriateľstvo voči cudzincom a vyzýval k poctivému životu bez klamstiev, krádeže a podvodov, čo mnohí praktizovali, a pri tom spokojne posielali deti do kostola a do školy.

V Ríme narazil na hlbšie problémy sveta. Po mnohých rokoch mnohostranných snáh sa svet začal trieštiť, a to čo Vatikán podporoval, iní začali ignorovať. František má pred sebou svet, v ktorom sa rozdiely v príjmoch, vlastníctve a bohatstve začali náramne zväčšovať. Nespokojnosť a frustrácie sa ako otrava šíria svetom. V roku 2018 vo Francúzsku prepukli demonštrácie tzv. „žltých viest“. Všetko začalo zdražovaním pohonných látok. Ľudia z chudobnejších oblastí sú odkázaní na pohyb autom. Odrazu im na to chýbali peniaze. Prezident Macron vyhlásil, že to chápe, a prisľúbil pomoc. Vyžiadalo si to ale na uliciach veľa násilia, zničených budov, vyrabovaných obchodov, zapálených áut, stovky zatknutých a ranených...

Pápež od začiatku pontifikátu hovoril o nebezpečenstve nerovností, ktoré na tejto planéte existujú. Ak je sociálny a hospodársky systém od koreňov nespravodlivý, spôsobuje nerovnosti a vyvoláva násilné reakcie. Pri svojej kritike sa pápež opiera o fakty, ktoré si dal preskúmať napríklad ľuďmi z Pápežskej akadémie sociálnych vied. Neblahým znamením je vytrácanie sa strednej vrstvy v krajinách EÚ a USA. Tam, kde sa to deje, je ohrozená participatívna demokracia. Pápež vyzýva média, aby nemlčali, a všade, kde narazia na nespravodlivosť, aby to pomenovali a nazvali nespravodlivosťou.

V roku 2018 vydáva František apoštolský list Gaudete et exultate (Radujte sa a jasajte) o povolaní k svätosti v súčasnom svete, kde sa venuje tzv. „svätým od susedov“. Sociálne angažovanie má pre neho dve dimenzie – náboženskú a geopolitickú. Tým vyrušuje konzervatívne kresťanské krídlo, pre ktoré je všetko svetské málo sväté a nedôveruje mu. Pápež povie, že život nenarodeného dieťaťa je zaiste svätým a treba ho chrániť, ale rovnako svätým je pre neho aj život narodený, ktorý neumrel, ale trpí chudobou a nespravodlivosťou. Človeka treba chrániť aj pred opustenosťou, odsúvaním na perifériu, vystavovaním eutanázii a rôznymi ďalšími formami novodobého otroctva a pseudokultúry vyhadzovania (ľudia braní ako odpad).

Pápež tvrdo kritizuje veriacich, ktorí zdôrazňujú témy bioetiky a problém migrácie bagatelizujú. Prepájanie sociálnej angažovanosti a náboženskej viery mnohých irituje. Ignorovať problémy a utrpenie ľudí je pre Františka neprijateľné, a to aj za cenu, že si pohnevá ortodoxných katolíkov, ktorí ho podozrievajú z liberalizmu, komunizmu a viacerých heréz. Pápež sa radšej drží múdrych a osvedčených ekonómov a odborníkov, ktorí hovoria to isté ako on, napríklad, že vo svete panuje vláda zbojníckej ekonomiky, ktorá na prvé miesto kladie bezhraničnú chamtivosť namiesto etiky a morálky. Preto bez zaváhania tvrdí, že človek nemôže byť veriacim a zároveň ignorovať nespravodlivosti vo svete.

U pápeža sa nejedná o náhodné vzplanutie alebo len o jeho pocity. Na svojej strane má viacero svetových ekonómov, ako je napríklad Jeffrey Sachs z USA. Aj podľa neho treba po novom prepísať súčasné pravidlá svetovej ekonomiky. Nestačí sa zaoberať len samotnou ekonomikou, ale aj základnými otázkami – aké sú dôvody a zmysel produkcie bohatstva, či sú procesy ekonomiky v súlade s ľudskou dôstojnosťou alebo nie...

Od roku 2013 sa František angažuje za humánnu ekonomiku a hospodárstvo a patrí k lídrom medzinárodného formátu, ktorí kladú ekonomike fundamentálne otázky. Nejde o žiadne hypotézy či prázdne teoretizovanie. V Indii za posledné desaťročia státisíce poľnohospodárov kvôli dlžobám spáchali samovraždu. Mnohí migranti žijú ako otroci a sezónni robotníci žijú celosvetovo často v neľudských podmienkach. Len v samotnom Ríme žije 10 000 bezdomovcov v nedôstojných podmienkach.

Hospodárstvo ktoré máme, je len pre bohatých. Svet ale potrebuje hospodárstvo pre všetkých. To dnešné potrebujeme zmeniť a zajtrajšiemu dať dušu. 26 najbohatších osôb nemôže vyvážiť tri a pol miliardy mužov a žien. 1% ľudí vo svete vlastní toľko bohatstva ako ostatných 99%. Ak by to 1% multimiliardárov platilo len o 0,5% viac daní, mohlo by 100 miliónov ľudí na svete viesť bezstarostný život. Pápež opakuje výzvu, že „doterajšie hospodárenie zabíja“. František sa opakovane vracia k myšlienke, že človek si nemôže pred nespravodlivosťou zatvárať oči. To, čo tu máme, nie je nezvrátiteľný osud. Je to na ľuďoch, je to na kresťanoch, aby spolu s miliónmi ďalších ľudí vo svete „mierovou a láskavou asertivitou“ povedali NIE takejto nespravodlivosti.

Aj medzinárodné organizácie sú si vedomé toho, že pápežove tvrdenia a výzvy spočívajú na faktoch. Nespravodlivosti a nerovnosti v ekonomike predstavujú nebezpečenstvo pre sociálnu a politickú stabilitu vo svete. Pripomína to napríklad OSN, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ale aj jednotlivé krajiny ako Nemecko, Dánsko či Švédsko. Nespravodlivosti a nerovnosť neohrozujú len súčasnosť, ale môžu pochovať aj trvalo udržateľný vývoj a pokrok spoločnosti. Pri jednom stretnutí ľudových hnutí z južných oblastí sveta pripomenul pápež tri zásady:

1. Právo na pôdu – myslel na milióny sedliakov, ktorých pôda živí, ale všeobecne aj na rešpektovanie prírody.

2. Právo na strechu nad hlavou – pre jednotlivcov a rodiny, ale aj právo na urbanizáciu primeranú dôstojnosti človeka.

3. Právo na prácu, ktorá zahŕňa aj primeranú odmenu a sociálne istoty, napr. dostatočný dôchodok.

Model, za ktorý sa pápež angažuje, je podobný, aký sa pod menom „sociálne trhové hospodárenie“ formoval v Európe po Druhej svetovej vojne. Na mnohé problémy pápeža upozorňujú obyvatelia rôznych krajín pri jeho návštevách. Preto vyzýva, že nevyhnutná je nielen kozmetická zmena tu a tam, ale „zmena štruktúr“, systému, ktorý je naďalej neprijateľný.

Túto myšlienku opakuje pápež aj v encyklike „Laudato si“ z roku 2015, na ktorej spolupracoval aj teológ oslobodenia Leonardo Boff. Text nazývajú aj „zelená“ encyklika. Pápež v nej nesleduje len nové svetové trendy, ale poukazuje na súvislosti, napríklad na ničenie prírody a spoločenský úpadok, na ničenie prírodných bohatstiev a svetový hlad, stratu základných životných potrieb, choroby a nútenú migráciu. Obracia sa ku všetkým obyvateľom zeme a vyzýva k starostlivosti o „náš spoločný dom“. Podľa Politiho našla encyklika vo svete silný ohlas. Tiež preto, lebo pápež nevychádza z kresťanského učenia, aby moralizoval, ale opierajúc sa o analýzy odborníkov sa pýta, k čomu sme všetci (kresťania aj ostatní) vyzvaní a povolaní vzhľadom na situáciu sveta.

František vo svojich tvrdeniach stavia na sociálnom učení svojich predchodcov:

1. Benedikt XVI. v roku 2011 nazval ekologické hnutia „volaním po čerstvom vzduchu“. Pripomenul, že treba načúvať reči prírody a zodpovedne jej odpovedať.

2. Ján Pavol II. bol pevne presvedčený, že zem je darom od Boha „pre všetkých ľudí a nik z toho daru nie je vylúčený“.

3. František tvrdí, že každé ekologické angažovanie sa vždy musí zmeniť aj na sociálne, lebo k diskusii o ekológii patri aj diskusia o spravodlivosti. „Sťažnosti chudobných treba rovnako počúvať, ako sťažnosti zeme.“

Pápež sa stále snaží vidieť problémy v súvislostiach. Vedome spája otázky politické s ekonomickými a náboženskými. Pri pohľade na vykorisťovanie ľudí a ničenie prírody v Amazónii sa nedá umlčať a znechutiť ani protiakciami politikov, ktorí s ním nesúhlasia. Svojich vízií a predstáv sa nevzdáva. V máji 2018 po prvýkrát v histórii spojil vo Vatikáne na jednom sympóziu Kongregáciu pre vieru s Dikastériom pre globálny rozvoj človeka. V záverečnom dokumente sa píše, že „hospodárstvo, aby dobre fungovalo, potrebuje antropologickú a etickú základňu, ktorú si ale samo dať nemôže a ani ju nie je schopné samo vytvoriť“. Inými slovami, pravovernosť (nad ktorou bdie Kongregácia pre náuku viery) sa netýka len učenia viery, ale veriaceho zaväzuje aj k pravovernému konaniu v ekonomickom a finančnom sektore. Aj v hospodárskom a finančnom svete je nutné garantovať pre každého ľudskú dôstojnosť a všeobecné dobro.