Hľadanie (sa) cirkvi

Na toto nové rozdávanie kariet treba byť pripravený. Ako je pripravené kresťanstvo a cirkev? Kedysi niekto cirkev nazval „globálnym hráčom“ na svetovej scéne. Asi áno, aj keď nie v bežnom politickom zmysle. V mojom texte nazvanom Hľadanie budúcnosti som (http://www.teoforum.sk/index.php?id=2&view_more=1924) spomenul tri možnosti alebo trendy, ako sa v súčasnosti môže prejavovať náboženstvo, zvlášť kresťanstvo, alebo ešte užšie: Katolícka cirkev.

1. Ponuka náboženstva ako relaxu.

2. Návrat k minulosti s jeho hľadaním vinníkov, moralizovaním a magickým chápaním.

3. Radosť evanjelia.

Tieto možnosti sa praktizujú už dávnejšie v rôznych formách a zároveň nemusia byť od seba presne odlíšené. Pojem „radosť evanjelia“ stal sa mottom pontifikátu pápeža Františka, je pomenovaním jeho programu pre cirkev v 21. stor. Na Slovensku sme tento pojem použili už dvakrát pri vydaní kníh, v ktorých sme sa snažili analyzovať situáciu a priblížiť Františkov program pre slovenské pomery. Na rozdiel od relaxačného náboženstva, ktoré ponúka príjemné, najmä súkromné prežívanie viery, ale obchádza problémy, a na rozdiel od tradicionalistického prístupu, ktorý kladie dôraz na nemeniteľnosť vysvetlení, definícií a štruktúr, náboženstvo ako „radosť evanjelia“ sa zameriava na jadro evanjelia, ktorým je milosrdenstvo pre chudobných, hriešnych a mimo stojacich (pohanov), pričom sa prezentuje ako hostina (slávenie spoločenstva).

Pre lepšiu predstavu, o čom je reč, k tej relaxačnej ponuke istým spôsobom patria aj súčasné virtuálne omše bez účasti ľudu. V normálnych pomeroch sú tou relaxačnou ponukou náboženské aktivity, ktoré uspokojujú emočné, sociálne a kultúrne potreby cirkevných ľudí, ale nekladú nároky na racionálne pochopenie v rámci aktuálneho diskurzu, ani sa nepýtajú na schopnosť premieňať spoločnosť.

Tradicionalisti sa svojím pohľadom na život podobajú farizejom, ktorých dobre poznáme z textov evanjelií. Dnes na Slovensku napríklad riešia, prečo sa od nich chce, aby eucharistiu prijímali do rúk. Majú sklon k magickému a moralistickému chápaniu viery. Dobro a zlo rozlišujú podľa kritérií a poznatkov z minulosti, nejde im o záchranu človeka, ale o záchranu ich vlastných predstáv o morálke.

Náboženstvo ako „radosť evanjelia“ sa prioritne nezameriava na napomínanie hriešnikov, ale na odovzdanie skúsenosti s radosťou milosti, pochopenia (ľudského i intelektuálneho), snaží sa prichádzať s ponukou zmyslu existencie ako daru, za ktorý sa patrí ďakovať a posúvať ho ďalej. Takúto skúsenosť nie je možné ponúkať mimo jazyka a obrazov kultúry, v ktorej žijeme, mimo problémov sveta, v ktorých sa nachádzame, bez porozumenia prameňom vlastnej viery (bez pochopenia Biblie a teológie na úrovni doby), ako aj bez otvorenosti, v ktorej sa ide ponad vlastnú rodinu a cirkev. Pápež František s odkazom na Ježišovo konanie pripomína, že cirkev má napomáhať identitu a domov zvlášť tých, ktorým dnešný svet (nielen choroba) ich hodnotu, úctu, česť a domov odopiera.

Ak sa na pozadí súčasnej krízy pýtame, či sme ako kresťania správne odhadli znamenia čias a či sme učinili správne rozhodnutia, nejde len o zabezpečenie cirkevnej „prevádzky“ v kostoloch. Podľa klasickej formulácie o úlohe cirkvi, ktorá sa nachádza v prvých vetách konštitúcie II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium, cirkev je znamením a prostriedkom spojenia s Bohom a zároveň znamením a prostriedkom zjednocovania ľudstva. Úloha cirkvi nie je teda úloha prežiť v dejinách. Na pozadí súčasnej krízy dobre vidieť, že cirkev sa často vníma ako nadstavba, ako kultúrna inštitúcia porovnateľná s divadlami a kinami. Aspoň vo svojej pozícii na verejnosti. Je to v súlade s novovekou predstavou, že náboženstvo je súkromná vec. Súčasná kríza ukázala, že spoločnosť v tzv. civilizovaných krajinách je priveľmi individualistická. Ak sa dnes povie: „zostaňte doma“, tým doma sa myslí malý priestor, v ktorom navzájom komunikuje len zopár ľudí, alebo kde jednotlivec môže komunikovať nanajvýš sám so sebou.

V minulosti v časoch vonkajšieho ohrozenia, či to bolo cez vojnu alebo v období prenasledovania alebo v prípade ľudí z tzv. vylúčeného prostredia, okrem oficiálnych štruktúr vznikali v spoločnosti aj alternatívne zóny či bunky spolupráce. Počas socializmu jestvovala nielen cirkev v kostoloch, ale aj cirkev žitá v tisícoch tajných či polotajných komunít, ktoré si zabezpečovali bohoslužby, vzdelávanie, katechézu, sociálnu pomoc i politickú prácu.

Aká alternatívna sieť vznikla počas corona-krízy? Iba virtuálne komunikácie ako je naša video/ audio/ beseda? Keď sme na 5. veľkonočnú nedeľu čítali zo Skutkov apoštolov (Sk 6,1-7), ako prvotná cirkev riešila svoje problémy ustanovením novej služby v cirkvi, nemáme aj my dnes hľadať medzi nami nových diakonov alebo lídrov, ktorí budú prepájať ľudí a slúžiť im sociálne, liturgicky, kazateľsky, poradenstvom a možno aj politicky? Niekedy z nejakého dôvodu môžeme zatvoriť budovy (teda aj kostoly), ale nemožno prijať, aby bola zatvorená cirkev, aby boli zatvorené naše spoločenstvá a farnosti. Súčasná kríza nám jasne ukázala, že nielen občianska spoločnosť, ale aj cirkev žije priveľmi individualisticky, že to, čo nazývame svoj domov, je chápané priúzko. Skúsenosť s krízou potvrdzuje dôležitosť širších spoločných vzťahov a väzieb.

Miesto cirkvi v súčasnej spoločnosti vidím aj cez službu vytvárania takýchto väzieb, funkčných komunít, a to vďaka inšpirácii „radosťou evanjelia“.