Identita cirkvi

Nástojčivo sa dnes hovorí o kríze v širokých oblastiach života. Dozvedáme sa, že máme krízu povolaní, krízu rodín, krízu manželstiev, krízu viery, krízu vyvolanú sexuálnym zneužívaním, krízu autority, vodcovstva.., ale azda najvýraznejšia je kríza identity. Zatláča sa do úzadia otázka, kým ako cirkev sme a čo sme povolaní robiť. Prečo ako cirkev vôbec existujeme. Súčasná doba nie je prvá, ktorá núti cirkev rozpamätať sa na svoju pravú identitu. Uspokojiť sa s duchovným servisom, s údržbou a službou sebe samým, je pramálo na to, čo cirkev môže ponúkať.

Dňa 14. apríla 1912 sa potopil Titanic. Svedectvá preživších hovoria, že značná časť záchranných člnov, ktoré vtedy od potápajúcej sa lode plávali preč, nebola naplnená viac než do polovice. V 18 z tých člnoch, ktoré spustili na vodu, zostalo celkom 472 nevyužitých miest. Keď sa parník potopil, plávalo vo vode okolo 1500 ľudí, a ľudia v člnoch ich z bezpečnej vzdialenosti sledovali. Na pomoc sa vydali len dva člny. Je doloženou skutočnosťou, že niektorí cestujúci prvej triedy sa sťažovali na príšerné nepohodlie. Pokiaľ si ostatní uvedomili, čo je ich úlohou a vydali sa medzi obete, bolo nažive už len deväť stroskotancov...

Táto udalosť je metaforou cirkvi. Cirkev je poslaná hľadať a zachraňovať. Veľmi často však ako cirkev stojíme opodiaľ a viac nás zaujímajú naše vlastné potreby a pohodlie. Snáď, keby k nám niekto doplával, pomohli by sme mu, ale vydať sa za ním? Úplne sme sa vzdialili od toho, čo je našou identitou. Každý člen posádky, ktorý by sa odvážil narušiť poriadok, si okamžite vypočuje nárek ostatných, ktorým sa protiví myšlienka obmedzenia vlastného pohodlia (James Mallon, Proměna farnosti).

Corona nás všetkých zaskočila a preveruje sféry života. Počnúc morálkou cez ekonomiku, zdravotnú a sociálnu oblasť i cestovný ruch, končiac rôznymi formami vzdelávania. Oblasť vzdelávania je cirkvi v tomto prípade možno najbližšia, aj keď nie jediná. Rozpamätávanie sa môže byť cirkvi blízke. Svet moderných technológií mení naše nazeranie na problémy. Dnes sa zdá, že tempom života sme nastavení tak, že nehľadáme pravdu. A ako vidieť z mnohých diskusií, ak sa niečo hľadá – tak jednoduché riešenia na zložité témy. Zároveň vnímam jednu zaujímavú skutočnosť, v ktorej sa stávame odkázaní jeden na druhého. Svet ekonomiky nie je možné riešiť individuálne, je prepojený, jednoduché riešenia nestačia a hľadajú sa kompromisy. Ak chce byť cirkev prínosom pre spoločnosť, tak mám dojem, že to dnes už nie je možné individuálne, ale spolu s odborníkmi iných oblastí.

Je nemalá skupina veriacich, ktorá sa domnieva, že stav cirkvi je veľmi poznačený stratou veľkého množstva inštitúcií (sirotince, pedagogické ústavy, nemocnice, školy, charitatívne spolky, z minulosti aj spolky striezlivosti...), ktoré kedysi vyjadrovali našu identitu. Toto je vyjadrením úpadku cirkvi snažiacej sa o spoločenské dobro. K tomuto počtu možno pridať prázdne kláštory. Kríza cirkvi ako inštitúcie však zrejme nie je tým najpodstatnejším problémom. Z dejín sa dozvedáme, že dokonca cirkev bola duchovne najvyhľadávanejšia, najsilnejšia, vtedy, keď tie inštitúcie nemala alebo boli okrajové. Pretože inštitúcia bola len jednou z možných odpovedí na výzvu doby, a je prirodzené, že po čase niektoré zanikajú. Takto sa azda možno pozrieť aj na vznik či zánik niektorých farností na základe migrácie obyvateľstva. Ale podstatou cirkvi sú ľudia, jej poslaním je tu byť pre ľudí, a ak zostáva uzavretá do seba, nie je zdravá, nerastie, a to už nie je marginálna záležitosť.

Pokiaľ sa novej realite nebudeme schopní prispôsobiť, dôsledkom nebude len klesajúci počet veriacich, starnutie farníkov a nedostatok kňazov. Tu nejde len o to, že vo väčšine farností až 90% pokrstených, ľudí do 40 rokov veku, nežije svoju vieru, prinajmenšom nie v spoločenstve veriacich. Problém siaha omnoho hlbšie než ku klesajúcemu počtu a k reštrukturalizácii farností. Tým najzávažnejším dôsledkom je daň, ktorú odvádzame, keď sa uspokojujeme s vonkajšími dojmami. Ako dlho môže napríklad kňaz s farnosťou sláviť radostne a nadšene iniciačné sviatosti – dovŕšenie kresťanskej zrelosti, keď všetci dobre vedia, že mnohí z tých mladých ľudí si svojou účasťou na slávení práve prevzali lístok na odchod z cirkvi. A čo je horšie, mladí ľudia vedia, že to viete, a ešte horšie: oni vedia, že vy viete, že oni vedia, že to viete. V stávke je integrita nás všetkých ako cirkvi. Notabene možno pripomenúť, že mnohým ľuďom sa dnes pri zmienke o kňazovi takmer okamžite vybaví slovo „pedofil“. Táto asociácia má mnoho koreňov a pravda je tým najmenej významným z nich, ale napriek tomu existuje a bolí (James Mallon).

V kontexte týchto postrehov si kladiem otázku, ktorá trápi mnoho mojich priateľov a kolegov: Nedávajú samotná liturgia a farnosť podnet k tomu, aby sa verejne postavili a klamali pred Bohom i pred miestnou cirkvou? Je viac menej isté, že corona zanechá stopy aj v správaní veriacich. Návrat k spoločenstvu cirkvi si vyžiada novú motiváciu. Mnohí ju v sebe už neobjavia. Zmieriť sa s touto realitou znamená dovoliť, aby v cirkvi odumrela časť srdca. Tomáš Halík povie, že „musí zomrieť stará cirkev“ (T. Halík, Musíme vyjsť z chrámov). Corona odhalila krízu našej vlastnej identity, to je príčinou choroby, ktorá postihuje väčšiu časť súčasnej cirkvi. Výzva na znovuobjavenie vlastnej identity neprišla len s nástupom pápeža Františka do úradu. František exhortáciou Evangelii gaudium nadviazal na dokument z Aparecidy (mariánske pútnické miesto v Brazílii), kde sa pápež Benedikt v roku 2007 stretol s biskupmi Latinskej Ameriky a Karibiku. Celým dokumentom dominuje jedna ústredná téma: Pripomenúť veriacim, že svojím krstom sú povolaní byť učeníkmi a misionármi Ježiša Krista.

V dokumente z Aparecidy sa oceňuje výskum, ktorý ešte pred konferenciou uskutočnil José Luis Pérez Guadalupe, profesor Peruánskej pápežskej univerzity, s ľuďmi opúšťajúcimi cirkev. Uvádza  štyri hlavné dôvody:

1. Veriaci v katolíckej cirkvi neprežili „osobné stretnutie s Ježišom Kristom, ktoré by bolo hlboké a silné, ale v iných cirkvách áno. Osobné svedectvo nikdy neskúsili.

2. Existencia zmysluplného spoločenstva, v ktorom sú ľudia prijímaní.

3. Biblická a náuková forma mala podobu teoretických a neosobných vedomostí. Nič, čo by sa týkalo ľudskej zrelosti...

4. Misijné odhodlanie nevyšlo von z kostolných lavíc.

Ľudia odchádzali z Katolíckej cirkvi nie kvôli tomu, v čo „nekatolícke“ spoločenstvá veria, ale zásadne preto, že prežili oslovenie a pastoračnú blízkosť (James Mallon). Čo sa s tým dá robiť? Prelomiť neviditeľný pancier, ktorý má toľko ľudí v našich kostoloch na sebe!

Krátko po svojom zvolení pápež František hovoril o znovuobjavení zásadného poslania cirkvi: „Chcem, aby sme sa bránili všetkému svetskému, všetkému zdomácneniu, všetkému čo je pohodlné, všelijakému klerikalizmu a uzavretosti do seba. Farnosti, školy a inštitúcie sú tu preto, by vyšli von! Pokiaľ nepôjdu, zmenia sa v mimovládnu organizáciu, a tou cirkev nemôže byť“ (Príhovor mladým Argentínčanom, 25.7.2013). Pri tej istej príležitosti poukázal i na dve pokušenia pre cirkev a jej predstaviteľov: Funkcionalizmus a klerikalizmus.

Funkcionalizmus spočíva v redukcii cirkvi na púhy podnik, akúsi mimovládnu organizáciu, v ktorej nie je miesto pre nič mystické, tajomné. Na adresu klerikalizmu hovorí o hriešnej spoluvine. Farár klerikalizuje a veriaci laik ho o tú klerikalizáciu prosí, lebo mu v podstate pripadá pohodlnejšia. V tomto postoji sa prejavuje nedostatok zrelosti a kresťanskej slobody. K tomu cirkev často veriaceho človeka vedie.

Veľa sa hovorí o novom správaní po prekonaní Co-19: Iná forma práv (otázka slobody a obmedzenia, obmedzenie náboženských práv), iné spotrebiteľské návyky, iná forma vzdelávania (na Islande je možné absolvovať vysokú školu cez internet), iný vzťah k prírode a životnému prostrediu, iné bezpečnostné pravidlá. Čo z toho sa dotýka cirkvi, ak vôbec? Iná forma komunikácie, iné štruktúry, inak budované vzťahy. Zmena, digitálna éra, atomizácia spoločnosti, vplyv sociálnych sietí... Zdá sa, akoby cirkev neregistrovala tieto zmeny, ba čo viac, akoby išla proti tomuto prichádzajúcemu prúdu.

Ozývajú sa hlasy, že na obzore je nová postkomunitná doba. Stane sa obmedzenie ľudských kontaktov našou novodobou realitou? Spisovateľ Michel Houellebecq, značný pesimista, sa v ostatných dňoch vyjadril, že si myslí, že epidémia urýchli vzájomné vzďaľovanie ľudí a redukciu medziľudských vzťahov. Predkladá však aj závažnejšiu tézu, ktorá sa stane asi čoraz nástojčivejšou, že „život všetkých nemá rovnakú cenu“. Tu je veľký priestor pre cirkev a jej vzťah k ľudskému bytiu. Ťažko predvídať, aké bude smerovanie spoločnosti. Mnohé sa však dá vytušiť, hoci tieto predstavy sa väčšinou z objektívnych alebo subjektívnych príčin postarajú o nečakanú výhybku.

Záver: Musíme položiť nové základy, máme dokonca už koncept na to i plány novej budovy: „Radosť Ježišovho evanjelia.“ Plány má v rukách Boh, čítame ich?