Johann Baptist Metz – náboženstvo a politika

Metz sa niekedy ironicky predstavoval slovami: „Odkiaľ ja prichádzam“ – myslel na svoje bavorské rodisko –, „to je veľmi zďaleka, prichádzam rovno zo stredoveku.“ Na začiatku 20. stor. takých prostredí, kde sa ľudia cítili v istote, že všetko je, ako má byť, že Pán Boh riadi spoľahlivo svet a že cirkev ho spoľahlivo na svete zastupuje (aj keď tomu nerozumieme), už v Európe rapídne ubúdalo. „Stredovek“ prežíval najmä v zapadnutých dedinkách a mestečkách, kde sa život veľmi nemenil a ľudia sa nazdávali, že tak, ako žijú, že tak bolo a bude navždy. Metz k takým prostrediam zjavne zaraďoval aj svoje rodisko Auerbach, kde sa narodil 5. augusta 1928. 

Odcudzenie medzi cirkvou a spoločnosťou v novoveku

Na začiatku obdobia, ktoré nazývame novovekom (približne od začiatku 16. stor.), sa v Európa rozpadla cirkevná jednota a kresťania sa rozdelili na katolíkov a protestantov rôzneho vyznania a rôznej organizácie. Zároveň sa vzájomne obviňovali z hriechov a bludárstva. Náboženskú rozdielnosť sprevádzali politické záujmy a cirkevnú príslušnosť obyvateľov jednotlivých krajín určovala politická vrchnosť. Aj následkom týchto rozporov až vojen medzi kresťanskými konfesiami sa postupne oslabila väzba na cirkevnú príslušnosť – najprv medzi vzdelanejšími vrstvami, potom aj v širšej verejnosti – a do popredia sa dostala predstava o všeobecnej náboženskosti, ku ktorej sa ľudia dopracujú nie prostredníctvom cirkvi ako správkyne božského zjavenia, ale vlastným rozumom.

Po rozpade cirkevnej jednoty v období reformácie sa ďalším historickým medzníkom pre pozíciu náboženstva v spoločnosti stala Veľká francúzska revolúcia (1789). Vodcovia revolúcie postupne od zrušenia privilegovaného postavenia cirkvi v spoločnosti prešli k odmietnutiu zjaveného (cirkvou garantovaného) náboženstva a ohlásili vek „náboženstva rozumu“. Po prechodnom napoleonskom období (keď cirkev mohla fungovať pod cisárovou kontrolou) prišlo nielen k pokusu o politickú reštauráciu pomerov, ale aj o reštauráciu postavenia cirkvi. Tento pokus o návrat do predrevolučných pomerov bol v katolíckej cirkvi sprevádzaný defenzívnou mentalitou, ktorá určovala jej konanie a myslenie počas 19. stor., a tiež v prvej polovici 20. stor. Cirkevné vedenie nerozlišovalo, čo bolo na nárokoch novoveku prijateľné, ba chvályhodné, a čo otázne a chybné, a tak sa cirkev vedome formovala ako opozícia voči modernej politike a kultúre celkove.

V katolíckej teológii sa to prejavilo tým, že kresťanská viera sa ponúkala predovšetkým v podobe uceleného súboru definícií, ktoré cirkevná autorita predkladala ako pravdivé, pričom sa akt viery zo strany jednotlivca stotožňoval s poslušnosťou voči tejto autorite. Kritéria pravdivosti sa hľadali najmä vo vonkajšom potvrdení (dôveryhodnosť a starobylosť cirkvi, zázraky, svedectvá svätosti), celý systém však zároveň budil dojem, že s bežným životom nemá nič do činenia. Pomocou špekulatívnej logiky sa vytvorila teologická teória nazývaná novoscholastická, ktorá chcela nadviazať na vrchol teologického a filozofického myslenia v stredoveku, ale na rozdiel od stredovekej teológie odmietala sa zaoberať aktuálnymi (i nekresťanskými) filozofickými školami a dejinnými skúsenosťami. Navonok novoscholastika fungovala ako vhodný obranný mechanizmus voči novovekým otázkam a spochybneniam. Novoscholastický prístup ovládol temer všetky teologické školy, ale nesnažil sa porozumieť východiskám novovekých otázok, a tak ani nedokázal poukázať na slabé miesta protináboženskej kritiky. Následkom jednostrannosti na strane cirkvi i na strane jej kritikov zavládlo odcudzenie až nepriateľstvo medzi cirkvou a (post)modernou kultúrou v Európe, ktoré v mnohom ohľade trvá až podnes.

Teologický obrat k subjektu

Otvorenejší teológovia sa pokúšali pochopiť východiská kritikov zjaveného náboženstva a voči nim obhájiť obsahy viery. Začali študovať novovekú filozofiu s jej dôrazom na subjekt, rozum a nárok na vlastné overenie pravdivosti nejakej definície. Namiesto podpory v cirkvi sa však často dočkali podozrievania a odsúdenia. Zmenu presadila až generácia, ktorá sa dostala na teologické katedry od 30. rokov 20. stor. Títo teológovia sa začali zaoberať človekom ako subjektom pravdy a viery, pýtali sa, čo umožňuje človeku prijať nejakú skutočnosť ako Božie zjavenie a oporu pri obnove cirkvi hľadali v návrate ku koreňom, čím sa myslelo kritické biblické štúdium a štúdium klasikov cirkevného staroveku (patres).

K tejto generácii patril aj Metzov učiteľ, Karl Rahner. Vždy sa snažil vychádzať od otázky: Čo má spoločné s mojím životom viera predkladaná cirkvou? Práve v tomto obrate k človeku bolo možné prijať Božie zjavenie ako skutočnosť, ktorá sa len neprikazuje veriť, ale skusuje sa ako najhlbšie naplnenie vlastnej ľudskosti. Rahner sa snažil preukázať, že človek je zásadne nasmerovaný na Božie zjavenie, najprv v skúsenosti svojej transcendujúcej existencie, a potom aj v dejinnej skúsenosti zjavenia v Ježišovi Kristovi. Rahner preferoval prístup, že k nejakému poznaniu v ľudských či božských veciach môžeme dospieť iba vtedy, keď si to overíme vo svojej racionálnej a existenciálnej skúsenosti. Tento prístup bol neskôr nazvaný ako transcendentálno-antropologický obrat a významne prispel k tomu, že sa prekonali zabetónované pozície novoscholastickej teológie. Karl Rahner bol počas II. vatikánskeho koncilu jedným z teologických poradcov, ktorí významne ovplyvnili záväzné koncilové texty.

Teologický obrat k dejinám

Johann Baptist Metz je pokladaný za najlepšieho Rahnerovho žiaka. V Innsbrucku v roku 1952 promoval z filozofie prácou o Martinovi Heideggerovi a roku 1961 získal teologický doktorát prácou o Tomášovi Akvinskom. Roku 1954 bol vysvätený za kňaza. Od roku 1963 do roku 1993 bol profesorom fundamentálnej teológie na univerzite v Münsteri. Vo svojej práci Metz pokračoval v línii antropologického obratu svojho učiteľa Rahnera. Človeka, ktorý premýšľa o sebe a transcenduje k poznaniu Boha a prijatiu Božieho zjavenia, však omnoho viac ako Rahner videl uprostred dejín a spoločnosti. Podnetom mu boli aj osobné zážitky z Druhej svetovej vojny, ako aj skúsenosť s masívnym úpadkom ľudskosti, ktorý sa prejavil najmä v udalosti holokaustu.

Metz nezostal len pri konfrontácii s klasickou novovekou filozofiou, ale študoval aj sekulárnych kritikov novovekého myslenia, ktorí sa zamýšľali nad vyústením novovekého vývoja do dvoch svetových vojen a do nacistickej a komunistickej diktatúry. S týmito otázkami súvisel aj Metzov záujem o židovské dedičstvo v kresťanstve. Zjednodušene sa kresťanstvo chápe ako syntéza medzi „vierou“ Izraela a „duchom“ Atén (gréckej antickej filozofie). Pritom sa často zabúda na ideové dedičstvo starého Izraela, ktoré Metz označuje ako memoria passionis čiže pamätanie na utrpenie a odpor voči neprávosti. Kým antická filozofia pomohla kresťanstvu nájsť porozumenie pre vieru uprostred gréckej a rímskej antickej kultúry, zabudnutie na židovské biblické myslenie (z ktorého vyrástol aj Ježiš) viedlo k presadeniu predstavy o svete ako o Bohom dokonale usporiadanom poriadku, pričom sa jav utrpenia zviezol na vinu človeka alebo sa ospravedlnil odkazom na riešenie, ktoré pozná iba Boh sám vo svojej vševedúcnosti.

Dôsledkom podľa Metza bolo, že kresťanstvo stratilo silu ovplyvňovať beh dejín. Radikálne posolstvo evanjelia pre svet sa zamenilo za utešujúce súkromné náboženstvo. Hľadanie spravodlivosti pre nevinne trpiacich v súčasnosti sa zamenilo za snahu o záchranu hriešnikov vo večnosti. Ďalším dôsledkom sa stalo pokušenie uzatvárať aliancie s mocnými, ktorí by zaručili politické presadenie kresťanských predstáv o morálnom poriadku. Tieto tendencie vyplynuli z gréckeho myslenia v kresťanstve, ktoré sa krútilo okolo prazákladu všetkého a o človeku premýšľalo mimo času a dejín. Židovské biblické dedičstvo, ktoré myslí na obete v dejinách, na osud nevinne trpiacich, ustúpilo do úzadia. Následne sme sa v cirkvi i v celej západnej racionalite stali podľa Metza hluchí na „krik nevinných obetí“, nevnímaví na „autoritu trpiaceho“.

Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa Metz viac oboznámil s marxizmom, o ktorý sa zaujímal ako o koncept „sekulárnej teodícey“, pokúšajúci sa o konečné riešenie nespravodlivosti vo svete. Osobne sa spoznal s poprednými ľavicovými mysliteľmi, ako boli Ernst Bloch, Theodor W. Adorno a Jürgen Habermas. Preto aj celkom inak ako Joseph Ratzinger zhodnotil rok 1968. Revoltu študentov na západných univerzitách nevnímal iba ako vzburu blahobytom pokazených detí, ale oceňoval ich otázky kladené voči predchádzajúcej generácii, ktorá zlyhala zoči-voči nacizmu, slepotou voči holokaustu a celkovou „neschopnosťou smútiť“.

Všetky tieto udalosti ho viedli k tomu, aby sa konfrontoval s konkrétnymi dejinami a aby to, čo bolo v týchto dejinách najtragickejšie, pomenoval menom „Osvienčimu“ (Theologie nach Auschwitz): „Odvtedy som sa vždy znova a znova pýtal seba samého, prečo je naša reč o Bohu temer celkom hluchá a slepá k takej katastrofe, prečo je v nej tak málo miesta pre donebavolajúce utrpenie ľudí.“ Čoraz viac sa usiloval o teológiu, ktorá by vnímala katastrofy, ale neupadla by do snívania o konci sveta, lež by odhaľovala, čo sa naozaj deje v dejinách. Zároveň kládol dôraz na obete dejín, na ktoré sa nesmie zabudnúť. Spomienka na obete bráni vidieť pokrok a viesť demokratickú diskusiu iba s tými, čo šťastne prežili – v tom videl aj príležitosť vniesť do liberálno-demokratickej diskusie úlohu náboženstva a kresťanskej cirkvi.

Nová politická teológia

Teologické myslenie prepojené na udalosti dejín nazval Metz Novou politickou teológiou. Základný význam prívlastku „politická“ je teológia ako vec „verejná, verejne významná“. Tento rozmer teológie Metz zdôrazňoval oproti tzv. privatizácii viery v kresťanstve, ku ktorej prišlo v reakcii na novoveký vývoj, na oddeľovanie náboženstva od spoločnosti. Na Slovensku je história pojmu politická teológia neznáma. V nemeckom prostredí sa však tento pojem spája najmä s dielom Politická teológia, ako jeden svoj text nazval Carl Schmitt, vplyvný filozof práva v medzivojnovom období, presvedčený katolík, ktorý jasnozrivo videl krízové momenty po-osvietenskej demokracie. Modernú demokraciu však odvrhol a načrtol víziu suverénneho vládcu, ktorý rozhoduje nie podľa práva, ale na základe získanej všemocnosti. Schmittovi sa vyčíta, že síce v mnohom správne poukázal na veľké medzery v koncepte liberálno-demokratickej politiky, ale jej celkovým odmietnutím odobril nástup nacistického režimu k moci. V tom nadviazal na koncepty politiky, ktoré boli v minulosti ospravedlňované nábožensky – takým konceptom bola napríklad politická teológia rímskej ríše. V súčasnosti majú svoju politickú teológiu nielen islamské režimy, ale v mnohých aspektoch aj sekulárne štáty hlásiace sa k liberálnej demokracii. Metz na základe skúsenosti so zjavením biblického Boha prichádza s politickou teológiou, ktorá neslúži nejakému mocenskému poriadku a konkrétnej moci, ale naopak požaduje zmeniť (zlý) poriadok sveta a stavia sa na stranu tých, čo sú daným mocenským poriadkom zneužívaní a ponižovaní. 

Neskôr zhrnul Metz koncept svojej teológie do pojmu compassion. Toto slovo sa dá preložiť ako spolucítenie a súcit, ale podľa Metza znamená aj „osobné angažmán za trpiaceho človeka“. V tomto pojme môžeme vidieť aj rozdiel oproti liberálnemu konceptu založenému na viere v hodnotu človeka, ktorý ju jednoducho má a nemusí sa nikomu zodpovedať okrem seba samého, ale aj rozdiel oproti klasickému náboženskému konceptu, ktorý nad človeka kladie autoritu Boha. U Metza ide o autoritu Boha, ktorý sa prelína s autoritou trpiaceho človeka a trpiaceho sveta: „Pane, kedy sme ťa videli trpiaceho? A on im odpovie: „Veru, hovorím vám, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. A čo ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili.“ (Mt 25,37.40.45) Ak by si koncept compassion osvojila súčasná politika, nemohla by v dnešnej globálnej situácii zužovať svoje pôsobenie len na výrobu a trh, na techniku demokracie a výkonnú moc.

Vyrušený utrpením

O smerovaní Metzovej teológie veľa napovedia už názvy jeho diel: Teológia sveta, Čas rehoľných rádov?, Mimo meštiackeho náboženstva, Viera v dejinách a spoločnosti, Memoria passionis. V 70. rokoch minulého storočia sa v SRN konala synoda biskupstiev vo Würzburgu, ktorá mala za cieľ aplikovať uzávery II. vatikánskeho koncilu na pomery v Nemecku. Zo synody vzišiel dokument pod názvom Naša nádej (1975), ktorý je označovaný za perlu politickej teológie. Hlavným redaktorom textu bol J. B. Metz. Viaceré vyjadrenia textu nápadne ladia s dnešnými textami pápeža Františka: „Božie kráľovstvo nie je indiferentné voči cenám svetového obchodu!“ Jeden komentátor trefne poznamenal: Výpovede viery v ňom neboli liberálne modernizované, ani reštauratívne konzervované, ale „správne adresované“.

Johann Baptist Metz zomrel 2. 12. 2019 vo veku 91 rokov v Münsteri. Komentáre po jeho skone nepreháňali: „Nemecká teológia stratila jedného zo svojich gigantov. Ako zakladateľ Novej politickej teológie prepojil premýšľanie o Bohu s angažovaním sa za spravodlivosť a solidaritu... Jeho teológia nebola ničím pre neškodné wellness-kresťanstvo. Ničím pre bezduchú cirkevnú rutinu... Zo spolucítenia Boha s človekom odvodil Metz spolucítenie kresťanov a celej cirkvi s každým človekom a celým stvorenstvom. Metz vždy varoval pred zmeštiactvením kresťanstva a zľahostajnením spoločnosti... J. B. Metz bol vyrušený utrpením ľudí, chudobných a bezprávnych – a sám vyrušoval."