Čo riskujeme?

Aj mnohí angažovaní katolíci a katolíčky „cirkev“ dávnejšie odpísali, aj keď nie vždy s krikom a oficiálne; mlčky sa pokladá za „cirkev v kóme“ – v nádeji na „milostivú smrť“. A mnohí sa stiahli do vnútornej emigrácie. Cenný (tvorivý) potenciál sa stráca. „Môžu ísť predsa k evanjelikom“, volajú na nich podaktorí – ekumenicky málo citlivo a navyše hlúpo. Bolí to.

„Program storočia“

Teraz v Ríme začínajúca Amazonská synoda (do 27. októbra), „synodálna cesta“ v Nemecku, ktorej prvé plenárne zasadanie začne na prvú adventnú nedeľu vo Frankfurtskom Kaiserdóme: Obe udalosti sú spájané s veľkými očakávaniami (a nimi preťažené). O oboch udalostiach sa vopred škaredo hovorilo a písalo. Teológ z Münsteru Michael Seewald o tom jasne povedal: „Výhľad: Už žiaden kredit“. To je titul jeho záverečných úvah v aktuálnej knihe „Reforma. Tú istú cirkev myslieť inak“. „Volania po reforme, ktoré sa niekomu v cirkvi javia obťažujúce, sa nedajú jednoducho zaradiť do úpadkových naratívov údajnej nevery alebo rastúceho spovrchnenia viery.  

Presne v tom sa však teraz vyžívajú strážcovia a ustarostenci, ktorí sa často správajú pápežskejšie ako pápež – a pritom zmätočne zdôrazňujú: Ani František nestojí nad Božím slovom, katolícke učenie nemôže meniť a tradíciu ľubovoľne prekrúcať. Robí to azda? A chce to? Azda sa mu cirkev vymkla z rúk, jemu, ktorý si bol tak dlho neistý svojím úradom? Vládne rímsky biskup (ešte)? Alebo necháva všetko spieť – do chaosu? Opustila ho odvaha z jeho vlastných reforiem? Platí ešte jeho apoštolská exhortácia „Evangelii gaudium“, o „radosti evanjelia“ (2013) – ako to nazval kardinál Walter Kasper – jeho „program storočia“ na obnovu cirkvi? Uhýba František hardlinerom vo Vatikáne? Opäť raz zvíťazí byrokratický aparát? Ideme v ústrety schizme? Možno sa dočítať aj u Seewalda: Žiaden menší ako Pius XII. v jednej apoštolskej konštitúcii z roku 1947 potvrdil, že „všetci vedia, že cirkev, čo stanovila, môže aj zmeniť a odstrániť. Oplatí sa nalistovať si súvislosti v „Denzinger-Hünermann“, kompendiu vyznania viery a rozhodnutí učiteľského úradu (DH 3858).   

„Yes we can“?

„Kredit na jednu určitú podobu cirkvi sa vyčerpal. Že iné predstaviteľné podoby toho, ako byť cirkvou, tvoria skok z možného do skutočného, z mysliteľného do reality, musíme očakávať so skepsou, ale nie bez nádeje, a sporiť sa o to treba mocne, ale nie bez lásky.“ Touto vetou končí Seewaldova kniha, ktorého katedru kedysi viedol Karl Rahner a po ňom Herbert Vorgrimler.

„Tú istú cirkev myslieť inak“: očakávať to skepticky, ale nie beznádejne? Sporiť sa mocne, ale nie bez lásky? Veriť v to mi pripadá čoraz ťažšie. Aj dôvera jedného jezuitu nie je bezhraničná. A bolí to, keď aj v najužšom kruhu priateľov a medzi príbuznými stretáte sa s nezáujmom a dozvedáte sa o tichom odchádzaní. Cirkev už (temer) nie je žiadna téma. Ani kvôli mne.

Je namáhavé oproti všetkým náznakom sklamania a frustrácie dúfať, že sa niečo môže zmeniť. „Yes we can“ – predvolebný slogan Baraka Obamu z roka 2008 sa prenáša na pápeža Františka. Dá sa aj inak ako v starých známych formách a po vychodených chodníčkoch. Už viac žiadne pastoračné kváziriešenia, žiadne teologické perličky, žiadne intelektuálne piruety. Ale: začať pri ľudskej núdzi, liečiť rany, neuspokojiť sa s tým, že „To bolo tak vždy, tu nemôžeme nič meniť“. „Potom“, povedal František v letnom interview 2013, „môžeme hovoriť o všetkom ostatnom“. Ale práve v tomto poradí. Najprv vidieť človeka: toho zraneného, sklamaného, uponíženého, strateného, vyčerpaného, frustrovaného, hľadajúceho človeka.      

Zostať alebo odísť? Tak sa pýtajú už len tí nepoddajní, ale už nie tí, ktorí s mužskou a mačovskou cirkvou skoncovali a našli si [MH1] pomimo inštitucionálnej cirkvi (cirkví) iné miesta a formy pre svoje náboženské túžby. Či sa to potom sociologický môže nazvať sektárstvom alebo nejako inak, je im jedno. Opakovane sa prichytím pri tom, že to viem pochopiť. „Maria 2.0“: hnutie pochádza z katolíckeho skalopevného jadra, nie od „ľavicových rebelantiek“. Ich štrajky sú dôsledkom pastorálnej sebaobrany.

Nechýbajú manifesty a obhajoby, budíky a výstrahy všetkých foriem z najrozmanitejších smerov. A tiež výzvy na modlitbu. Pýtam sa: Modlíme sa (ešte) všetci k tomu istému Bohu? Nechýbajú ani múdre knihy a články o cirkevnej reforme. Ale jednota nie je ani v tej veci, či cirkev potrebuje reformu. A potom: je cirkev vôbec reformovateľná? Preťažení farári pozerajú, že ten svoj „podnik“ ešte nejako udržia v chode. Katolicizmus biskupských úradov si žije svoj vlastný život. Pri prijímaní zamestnancov sa pozerá viac na odporúčania o bezúhonnosti ako na kvalifikáciu. V pozadí je pri rozhodnutiach chronická nedôvera. A biskupi? Niektorí dúfajú, že búrka prejde, že sa všetko ustáli, aj keď to nepovedia nahlas. Iní spoznali: Treba ísť na koreň veci, už nikdy viac to nebude ako prv. Ale aké dôsledky z toho vyvodia?

Na jesennom zhromaždení Nemeckej biskupskej konferencie v septembri 2018 zaznelo: „Ľudia nám viac neveria. Musíme konať a potom dúfať, že sa nám vráti dôvera.“ Pod dojmom obsiahlej štúdie o sexuálnom zneužívaní detí a mladistvých klerikmi to povedal predseda, kardinál Reinhard Marx. Na jarnom zhromaždení 2019 sa biskupská konferencia prebojovala k „synodálnej ceste“. Bez hlasov proti. Potom sa postupne stalo známym, že sa niektorí zdržali hlasovania. Mimo údajnej jednomyseľnosti (a pochopenia). Začalo sa vystríhať a stále sa vystríha pred akousi „osobitnou nemeckou cestou“, na stenu sa maľuje strašidlo akéhosi hnutia „Preč od Ríma“. Na akademickom podujatí v Mníchove povedala teologička z Tübingenu Johanna Rahner: „Nenachádzame sa pred rozštiepením, my to už máme, len nik nemá odvahu o tom otvorene hovoriť.“ Vezme sa to do úvahy – a ide sa ďalej. Každý vo svojej bubline: biskupi, teológovia, farári, napokon aj jezuitská komunita.

Rím nedal žiadnu odpoveď

Že sa biskupská konferencia a Centrálny výbor katolíkov ako zastúpenie laikov dohodli na „synodálnej ceste“, malo by vlastne slúžiť na povzbudenie. Politika je umenie možného: To platí aj v cirkvi. Z dobrých dôvodov sa preto rezignovalo na synodu. Každý predsa vie, prečo sme sa v posledných rokoch až na niekoľko výnimiek rozhodovali pre také formáty ako „Fórum rozhovorov“ alebo „Proces dialógu“. Temer päťdesiat rokov po synode západonemeckých diecéz vo Würzburgu s množstvom uznesení, ktoré sa poslali do Ríma, avšak zostali bez odpovede, mocne pôsobí trauma márnosti (porov. CIG č. 39, s. 425). Tu niekto pracuje, premýšľa, bojuje, modlí sa, a keď nejaký biskup nesúhlasí, pápež povie nie, Rím vôbec nereaguje, všetko bolo zbytočné.

Zomrela „synodálna cesta“ po námietke z Vatikánu (porov. CIG č. 38, „Otázka moci“) prv, ako oficiálne začala? Pápež František adresoval v júni list nemeckým katolíkom. Niektorí hovorili o vystavení stopky. Iní o povzbudení. Pritom pápež iba varoval pred nemeckým štrukturálnym fetišizmom. Preňho je dôležitá evanjelizácia. Misionárska cirkev – na tom mu záleží. Ale to už (viac) nepôjde, ak sa nebudeme pozerať na štruktúry a tlačiť na zmeny. Čo ma napĺňa dôverou a s čím súhlasím, sú štyri fóra, ktoré boli vytvorené, vedené zakaždým jedným biskupom a jedným laikom: „Moc, spoluúčasť a rozdelenie moci“, „Sexuálna morálka“, „Forma kňazského života“, „Ženy v službách a úradoch cirkvi“.  To sú „rozhodujúce momenty“. Záleží na kardinálovi Marxovi a ostatných spoluhráčoch, aby v Ríme jasne vysvetlili, že tieto témy sú u nás zásadné, že máme inú kultúru debaty a výmeny názorov, ako je to azda na iných kontinentoch. Aj keď prefekt kongregácie pre biskupov a pápežská rada pre kánonické texty to hodnotia a vidia inak: Sme svetová cirkev rozdielnych rýchlostí.

Vo Fribourgu vyučujúci morálny teológ Daniel Boger ma presvedčil: „Ústavná forma absolutistickej monarchie vopred určuje.“ Ohlasovať reformné úmysly nestačí. Vo svojej knihe „Ničíte nám cirkev... – ...ale my to nedovolíme“ zasadzuje sa za „cirkevnú ústavnú diskusiu“. Lebo inak by „sa len naďalej hore-dolu veselo posúvali kulisy náboženského bývania z minulosti“. Pokiaľ katolícka cirkev zostane „absolutistickou monarchiou“, pokiaľ sa nerozvinie cirkevné delenie moci, všetko zostane po starom: „Nie že by chýbali biskupi s dobrým srdcom, chýbajú dobré štruktúry.“ Bogner varuje pred „núdzovými riešeniami a pomocnými konštrukciami“, ktoré nič nemenia (nemôžu) na status quo. Autor zaratúva dokonca „synodalitu a iné kontajnerové pojmy“ k „sebaklamom reformného katolicizmu“.

Amazónia – šanca

Je to „budíček z vlastného zarazenia“. Bogner je ženatý, má deti, ja nie. Trápi sa, ako cirkev môže byť domovom aj pre budúce generácie. Kresťan v reholi o tom uvažuje menej. A hanbí sa: Kde sú rehole ešte avantgardou? Ako je to – v tejto špeciálnej cirkevnej situácii – s našou „prorockou existenciou“? So solidaritou so ženami v cirkvi? Čo riskujeme? Kde narážame na odpor aj za tú cenu, že stratíme sympatie hierarchov?

Znepokojenie nestačí. Ani hnev. Či „za kulisami“ – v Ríme, v Bone – prebieha „boj o moc“, mnohých v cirkvi už nezaujíma. Pápež František – azda už nie je (viac) reformátor? Je tu ako ohlasovateľ, ako niekto, čo dáva pozoruhodné znamenia, šíri sociálnu romantiku, ale práveže nevsádza naozaj a účinne na reformy. Vraj – dalo sa čítať vo „Frankfurter Allgemeinen“ – nemeckých biskupov „vlákal do pasce“. Najprv ich povzbudzuje, potom „ich vyhlási za nekompetentných a nespôsobilých. To je jednoducho mimo“.

Niektorí mienia, že posledná šanca pre Františka je Amazonská synoda. Téma tohto zhromaždenia znie: „Nové cesty pre cirkev a celostná ekológia.“ Mocne sa strieľalo už proti prípravnému dokumentu. Prejavili sa podobné reflexy a mechanizmy ako proti „synodálnej ceste“. Synoda je vraj intelektuálne biedna, protirečivá sama v sebe. Vraj sa používa na prelomenie tradície. Vystupujú kardináli, biskupi a teológovia, ktorí predpovedajú nový „európsky kolonializmus“. V Európe a Severnej Amerike výbušné dráždivé témy ako celibát, úrady a služby, moc a autorita, sexuálna morálka, kontrola pôrodnosti sa vraj na synodu prepašovali cez zadné dvierka, a tak do Latinskej Ameriky – „ľavicová katolícka agenda“.

Rahnerov programový text je aktuálny

Pápež sa cítil byť aspoň nútený, aby pripomenul, že synoda nie je žiaden parlament. Ide o vzájomné načúvanie a počúvanie. „Bez Ducha Svätého niet synody, niet synodality.“ Že František I. musí vôbec také samozrejmosti pripomínať, poukazuje na to, aká rozrušená je situácia v cirkvi. Synodalita znamená: spoločná cesta, spoločná zodpovednosť, spoločné hľadanie riešení – „sub et cum Petro“, pod Petrom a s ním, tak pápež stále zdôrazňuje. Teda nie popri ňom alebo ponad neho. Ale, aj to opakovane zdôrazňuje: „Synodalita sa musí žiť na rôznych úrovniach.“ V tomto procese učenia sa napokon cirkev stagnuje! Nejde to zo dňa na deň. Synodálne postupy potrebujú čas.

Prečo by impulzy z Amazonskej synody – podobne ako zo „synodálnej cesty“ v Nemecku – nemohli prejsť do celosvetovej cirkvi? Obdobie európskeho tútorstva je preč. Cirkev už dávnejšie nie je európska cirkev, čo sa exportuje do celého sveta, ako to hovorieval Karl Rahner. Niet divu, že vydavateľstvo Herder začiatkom tohto roka nanovo vydalo Rahnerov programový spis z roku 1972 „Štrukturálna premena cirkvi ako úloha a šanca“, teraz nie s úvodom od Johanna Baptistu Metza, ale od Michala Seewalda, ktorý hľadí na vtedajšie návrhy z perspektívy ďalšej generácie. Medzi nimi – v druhej a tretej časti (Čo máme robiť?, „Ako môžeme uvažovať o cirkvi budúcnosti?“) – je vízia odklerikalizovanej, slúžiacej a starostlivej cirkvi konkrétnych usmernení a ozajstnej spirituality, ktorá musí byť aj otvorená, ekumenická, demokratická a spoločensko-kritická cirkev, vytváraná z bázy.

Predpokladám, toto už dávnejšie tuší väčšina biskupov. Otvorenie posvätného úradu pre „personae probatae“, teda osobám, ktoré sa osvedčili v živote a vo viere, v povolaní a rodine, chce biskup Erwin Kräutler nastoliť na Amazonskej synode. Ide o celibát, rozdelenie moci, o otázku žien. Tým, čo to tu blokujú, ide fakticky len o sebazáchovu, o pridŕžanie sa moci? 

Trvale sa pravej kultúre spoluúčasti a spoluzodpovednosti nevyhneme. Len to spôsobí koniec klerikálnej povýšenosti, mudrovania a vodenia za ručičku. Biskup z Hildesheimu Heiner Wilmer, ktorý svojou analýzou sexuálneho zneužívania ako „DNA patriacej cirkvi“ rozčúlil  niektorých kolegov v úrade, povedal: „Všetko sebaoslavovanie, všetko nárokovanie musí padnúť. My, biskupi, podľa môjho pocitu sedíme ešte stále priveľmi na vysokom koni. Musíme z neho zísť: nie viac zhora nadol, z vrchu na spodok, ale zoči-voči ľuďom. A aj to mi je ešte málo. Z tváre do tváre nepostačuje. Potrebné je bok po boku. Cirkev je len vtedy cirkvou, keď je tu pre druhých.“ Wilmer má odvahu. Je len rok v úrade. Bývalý generálny predstavený kňazov Srdca Ježišovho tiež povedal: „Ešte stále robíme tak.., ako keby sme my, biskupi, mali právo na firemnú katolícku značku. Omyl! Nie sme katolícka základina testovania tovaru. Musíme byť prijímajúci, počúvajúci, učiaci sa v rozhovore s katolíčkami a katolíkmi, ale aj s kresťanmi iných vyznaní a s neveriacimi.“