Amazonská synoda

Synoda o Amazónii, ktorá bola otvorená v Ríme 6. 10. 2019 a má trvať do 27. 10. 2019, bola pripravovaná dlhší čas. Už pred dvoma rokmi konala sa v Ríme zvláštna synoda o panamazonskom regióne, ktorá si dala za cieľ nájsť nové cesty pre evanjelizáciu tejto časti sveta, brániť ľudské práva tamojšieho obyvateľstva a prispieť k ochrane amazonskej prírody, ktorá má zásadný význam pre celú planétu. Amazonská synoda podľa želania pápeža Františka má byť aj príkladom synodality v cirkvi, čo si vyžaduje pozornosť voči ľuďom, ich počúvanie a zapojenie do spolurozhodovania v cirkvi. Do prípravy sa priamo zapojilo temer stotisíc ľudí. Tomu napomáhala organizácia REPAM čiže Rete Ecclesiale Panamazzonica (cirkevná panamazónska sieť), ktorá bola založená pred niekoľkými rokmi. Tá prepája rôzne cirkevné spoločenstvá danej oblasti a stará sa o obranu miestnych cirkevných komunít ohrozených zmenami ekosystému, znečistením životného prostredia a porušovaním základných ľudských práv.

Amazonská synoda je veľký cirkevný projekt, ktorý sa týka 9 štátov: Bolívia, Brazília, Kolumbia, Ekvádor, Peru, Venezuela, Surinam, Guyana a Francúzska Guyana. Táto oblasť má 7,5 miliónov km², nachádza sa v nej od 30% do 50% svetovej fauny a flóry, 20% sladkej nezamŕzajúcej vody a 1/3 pralesov zeme. Je to vlasť kultúrne rozmanitých skupín, asi 390 pôvodných národov. Z nich asi 130 žije v dobrovoľnej izolácii. Na synode sa zúčastnia všetci biskupi z Amazónie a ďalší pozvaní z celého sveta. Relátorom synody je brazílsky kardinál Cláudio Hummes OFM. Jeho najbližšími spolupracovníkmi sú mimoriadni sekretári synody – kardinál Michael Czerny SJ, podsekretár sekcie pre migrantov a utečencov vatikánskeho Úradu pre službu integrálnemu ľudskému rozvoju, a biskup David Martinez de Aguirre Guinea, apoštolský vikár Puerto Maldonado v Peru. Predsedať synode budú venezuelský kardinál Baltazar Enrique Porras, arcibiskup Pedro Riccardo Barreto z Huancayo v Peru a brazílsky kuriálny kardinál Joao Braz de Aviz.

Príprava a diskusie

Dňa 8. 6. 2018 bol zverejnený prípravný dokument synody. Okamžite sa ozvali hlasy, ktoré ho začali napádať a spochybňovať. Niektorí sa vysmievajú obavám o ekosystém, ďalší kritizujú rešpekt voči pôvodným obyvateľom Amazónie, ich kultúre a spiritualite, najviac je napádaný návrh na zmenu cirkevných štruktúr a služieb (možnosť ženatých kňazov).

Ešte pred vydaním prípravného dokumentu poskytol kardinál Hummes rozhovor pre jezuitský časopis Civiltá Cattolica (13. 5. 2019). Rozhovor začal otázkou, či sa kardinál kvôli témam synody neobáva ohrozenia jednoty cirkvi. Hummes odpovedal, že jednota a rôznosť nie sú v protiklade. Rôznosť je bohatstvo jednoty, ktorá sa nesmie stať uniformitou, a cirkev sa nemá stotožňovať s európskou kultúrou, ako sa to dlho dialo. Hummes zdôraznil úlohu načúvania ľuďom, až potom nasleduje úloha vidieť, posúdiť, konať čiže analýza, hodnotenie a projekty. Doslova sa vyjadril, že nestačí analyzovať, potrebujeme vnímať realitu, počuť výkriky. Vo svojej odpovedi na volanie a výkriky má cirkev byť konkrétna, nespísať len ďalší dokument. Hummes pripomenul, že zvlášť v amazonskej oblasti nás ťaží koloniálna minulosť, keď pôvodné obyvateľstvo bolo ponižované, zneužívané i vraždené. V súčasnosti nachádzajú indiánske národy v katolíckej cirkvi azda svojho jediného ochrancu a partnera. Naopak, vnímajú, že tzv. turíčne cirkvi, ktoré majú pôvod zväčša v USA, tlačia sa dnes do regiónu a snažia sa ľudí ovládať a kolonizovať. V pozadí sú určité hospodárske záujmy a technokratické predstavy, ktoré sa často presadzujú násilím. Hummes konštatuje, že nepopierateľne sa aj v súčasnosti týmto ľuďom deje krivda, ich ľudské práva sú porušované, Indiáni sú vraždení a zástancovia ich práv sú kriminalizovaní. K situácii cirkvi hovorí: „Potrebujeme indiánsku cirkev s vlastnými pastiermi a vysvätenými predstaviteľmi v jednote s univerzálnou cirkvou, ale inkulturovanú do indiánskej kultúry. Na otázku, čo spôsobí precedens so ženatými kňazmi, odpovedá: „Farnosti tu nie sú kvôli svojim predstaviteľom, ale nositelia úradu sú tu pre farnosti.“

Na záver rozhovoru Hummes pripomenul, že sa máme čo učiť od indiánskych národov. Oni nežijú na úkor prírody, nehromadia veci, ale pestujú vzťahy, pokladajú sa za deti zeme a súrodencov celého stvorenstva. Ide o tzv. integrálnu ekológiu. V európskej kultúre sa naopak objavenie hodnoty subjektu, za čo vďačíme moderne, prevrátilo do subjektivizmu, individualizmu a liberalizmu na úkor spolužitia s prírodou a ľuďmi. Ako teologické pozadie integrálnej ekológie spomenul Hummes vieru vo vzkrieseného Ježiša Krista, ktorý je transcendentným bodom, ku ktorému smerujeme. O tom písal už apoštol Pavol, v 20. stor. v súvise s evolúciou o tejto téme písal jezuita Teilhard de Chardin. (A. Spadaro SJ, Interview mit Kardinal C. Hummes OFM, Unterwegs zur Synode über Amazonien, in: SZ, August 2019, 591-603.)

V slovenských médiách som zatiaľ nenašiel závažnejšiu zmienku o Amazonskej synode. Na webovej stránke konzervatívneho denníka Postoj bola o synode uverejnená len stručná správa prevzatá od TASR. Na webovej stránke denníka Pravda som si medzi blogmi všimol na tému synody dva odsudzujúce až posmievačné texty od istého Mateja Gavláka. Na prekvapenie som jeho meno našiel aj medzi autormi na Postoji (kde písal o vzťahu S. H. Vajanského k Veľkej Británii). V českom internetovom médiu Christnet bola uverejnená stručná, ale seriózna správa o začiatku synody. V Rakúsku ležali časopisy o synode v kostoloch už niekoľko mesiacov vopred. Vydávané sú diecéznymi odbormi pre svetovú cirkev alebo organizáciou pre katolícke misie. Na Slovensku nič.

Program synody

Amazonská synoda sa chce venovať trom tematickým okruhom. 1. Sociálna a ekologická problematika a akú úlohu má v nej zohrať cirkev. 2. Ocenenie kultúry pôvodného obyvateľstva, inkulturácia kresťanstva do miestnych kultúr. 3. Nové modely služieb v cirkvi.

V nemeckých médiách je množstvo materiálu, vo svojom texte vychádzam najmä z článku Birgit Weiler (Die Amazonassynode, in: Forum Weltkirche, Juli/August 2019, 21-25), ktorá je misionárka, lekárka, profesorka na jezuitskej vysokej škole i na univerzite v Lime a súčasne spolupracuje s apoštolským vikariátom v Amazónii pri pastorácii domorodcov.

Na úvod pripomína, že pápež František už pred dvoma rokmi pri návšteve Puerto Maldonado (Peru) v januári 2017 výslovne povedal, že si želá veľmi participatívny synodálny proces. Za základný cieľ synody sa stanovilo otvárať nové cesty pre cirkev a celostnú ekológiu. B. Weiler dodáva, že nejde vlastne o synodu pre Amazóniu, ale o synodu Amazónie pre celú cirkev.

Ochrana krajiny

Pápež František pri návšteve Peru povedal: „Amazónia je zásobáreň kultúry, ktorú musíme ochrániť a obrániť pred všetkými novými kolonializmami.“ Pre svoju klimaticko-regulatívnu funkciu má Amazónia mimoriadny význam pre celú planétu. V tejto svojej úlohe je v súčasnosti Amazónia veľmi ohrozená. Na túto oblasť sa po stáročia nazeralo ako na oblasť obrovských zdrojov surovín, ktoré možno vyťažiť. Skupiny, ktoré ťažili ropu, plyn, zlato, drahokamy a ďalšie horniny, dorábali palmový olej či sóju alebo stavali obrovské vodné priehrady to temer vždy robili kvôli krátkodobým ziskom bez ohľadu na následky. Tými následkami sú masové ničenie ekosystémov, znečistenie vôd a zeme, vyrúbane lesy, množstvo jedov a neodbúrateľného odpadu v prírode. Všetky tieto zásahy a vplyvy nie sú výrazom potrieb Amazónie, ale podnikateľských skupín najmä zo zahraničia. 

Ohrozenie obyvateľstva

Cláudio Hummes hovorí: „Rozvojový model, ktorý panuje z vôle vlád a veľkých podnikov v Amazónii, je mimoriadne škodlivý pre životné prostredie a pôvodných obyvateľov regiónu.“ Cirkev sa nutne musí zapájať do debát o rozvoji a pokroku a svoj príspevok do spoločenskej debaty musí prinášať z perspektívy evanjelia. Na Amazóniu nie je možné hľadieť ako na nevyčerpateľnú zásobáreň štátov, ktoré neberú ohľad na ľudí, čo v nej žijú. Aj dokument synody latinskoamerických biskupov v Aparecide z r. 2007 konštatuje: „Indiáni sú ohrození fyzicky, kultúrne a duchovne, vo svojej identite a svojom spôsobe života, vo svojej jedinečnosti, na svojom území a vo svojich projektoch.“

Dobrý život v indiánskom poňatí

S konceptom buen vivir (dobrý život) prinášajú indiánske národy svoj vklad do debaty o rozvoji, pokroku a raste, ako aj ku klimatickej kríze, ohrozeniu ekosystémov a sociálnych nerovností. Základom je celostný indiánsky pohľad na svet, podľa ktorého je kozmos komplexná štruktúra vzťahov, v rámci ktorej jednotlivé zložky kontinuálne spolu komunikujú. Aktérmi nie sú iba ľudia, ale aj iné druhy života. Žiť značí vždy žiť vo vzťahu. Ide o dobré spolužitie, ktoré je ideálom a horizontom, ku ktorému treba spoločne smerovať. Buen vivir si vyžaduje zmysel pre spoločenstvo a vnútornú pripravenosť, pričom nejde iba o osobné blaho. Človek sa zasadzuje aj o spoločné dobro, rešpekt voči iným členom komunity a prax reciprocity a solidarity. Platí to aj pre komunikáciu s inými druhmi života, ako sú ľudia: „Prales nám pomáha žiť, ak chápeme, že ho máme chrániť a oň sa starať.“

Ku konceptu buen vivir patrí uznanie základných práv, ako sú právo na verejnú zdravotnú starostlivosť a školské vzdelanie a spolurozhodovanie o veľkých projektoch na území. František pri návšteve v Puerto Maldonado zdôraznil, že pôvodní obyvatelia Amazónie nie sú len jedna menšina medzi inými, ale dôležitý partner, s ktorým treba pri všetkých projektoch hovoriť. Vedúci jednej indiánskej organizácie hovorí: „Indián žije v úzkom spojení so svojím teritóriom. To je viac ako zem, ktorú obývame. Tu sú naše sväté miesta, tu je ukotvená naša vízia sveta a naša religiozita.“

Koncept buen vivir má aj dynamickú silu na zmenu pomerov. Koncept síce žije zo skúseností a múdrosti predkov, ale stále sa aktualizuje a obnovuje, aby si ho mohli osvojiť ďalšie generácie a odporovať projektom, ktoré ohrozujú prežitie tunajších národov. Buen vivir motivuje ľudí, aby sa nečinne neprizerali štrukturálnym nespravodlivostiam a veľkým ekologickým ohrozeniam, ale angažovali sa za nutné zmeny. Zaiste, zoči-voči vplyvu súčasného konzumizmu, individualizmu a maximalizácie ziskov je to aj pre ľudí v Amazónii náročný zápas.

Cirkev s tvárou Amazónie

Prípravný dokument hovorí o nových cestách pre cirkev s amazonskou tvárou. František pred dvoma rokmi na návšteve Peru: „Je bezpodmienečne nutné, aby pôvodné národy kultúrne formovali miestne cirkvi v amazonskej oblasti.“ Kardinál Hummes sa raz vyjadril: „Cirkev v Amazónii musí obnoviť svoju prítomnosť. Musí sa zdvihnúť zo svojho kresla a nastúpiť na nové cesty, totiž na periférie, na miesta najväčšej núdze.“

Potrebné je osvojiť si rozličné nové rečové a vyjadrovacie formy, ktoré budú citlivejšie odzrkadľovať rôzne kultúry a heterogénnosť amazonskej oblasti. Potrebná je sviežejšia a živšia reč, ktorá lepšie osloví srdce ľudí, ale nielen v súkromnom živote, lež aj vo vzťahoch k celej spoločnosti a prírode. Zvestovanie evanjelia musí obsahovať sociálnu dimenziu, vrátane rodovej spravodlivosti, ako aj ekologickú, symbolickú a sviatostnú dimenziu. Väčšinu obyvateľstva v oblasti tvoria mladí ľudia, preto je dôležité získať ich, aby svojimi schopnosťami, očakávaniami a nádejami prispeli k evanjelizácii a udržaniu Amazónie ako priestoru života.

Odvážne premýšľanie o nových cirkevných službách

Objavovanie nových ciest musí vychádzať z reality. V oblasti je veľký nedostatok kňazov a misijných pracovníkov. Vedie to k tomu, že cirkev nie je blízko práve tým ľuďom, ktorí sú najchudobnejší a najzraniteľnejší a zemepisne i spoločensky najizolovanejší. Biskup Erwin Kräutler: „70% farností v Amazónii môže sláviť eucharistiu len 3x alebo 4x do roka, často i menej.“

Vďaka Kräutlerovi, Hummesovi a ďalším biskupom sa táto téma dostala do prípravného dokumentu. Čl. 81 uvádza: „Potrebné služby a úrady musíme naliehavo posúdiť a nanovo premyslieť, aby zodpovedali úlohám cirkvi s amazonskou tvárou a cirkvi s indiánskym obličajom. Preto je prioritou, aby sme pre rôzne zodpovedné osoby v pastorácii navrhli nové úrady a služby, ktoré sú pre tieto úlohy a zodpovednosti vo farnostiach príslušné.“

Prípravný dokument oceňuje centrálnu rolu, ktorú majú ženy v amazonskej cirkvi, a uznáva, že je nutné, aby sa vyjasnilo, v akej podobe môžu byť oficiálne úrady a služby zverené ženám. Pokladá sa za nutné, aby sa indiánskemu kléru, pochádzajúcemu z regiónu, dostalo primeranej podpory pri zohľadnení ich kultúrnej identity a hodnôt. Od synody sa očakáva, že sa odváži učiniť rozhodné kroky vpred, na ktoré sa čaká už veľmi dlho. Napokon, pápež František opakovane povzbudzoval biskupov, aby nemali strach a prišli s odvážnymi a smelými návrhmi.

Birgit Weiler v odvolaní na Laudato si čl. 49 uzatvára: „Jestvuje preto silná nádej, že Stvoriteľský duch Boží počas synody pohne cirkev k tomu, aby počúvala s otvorenými ušami nárek chudobných ako aj nárek zeme, nechala sa tým dotknúť a s odvahou vykročila na nové cesty pre cirkev a celostnú ekológiu.“

Overení muži a overené farnosti

Akým spôsobom sa uvažuje o ženatých kňazoch, píše v misijnom časopise biskup z Južnej Afriky Michael Wüstenberg (Ich rieche wie die Schafe, in: Forum Weltkirche, Juli/August 2019, 26-30.) Už pred 40 rokmi s konkrétnymi návrhmi prichádzal Fritz Lobinger, od r. 1986 biskup v Aliwal, v Južnej Afrike. Wüstenberg bol jeho nástupcom (2008-2017).

Môže prekvapiť, že v ich návrhu nejde jednoducho o svätenie ženatých mužov, tzv. overených mužov (viri probati), ktorých niekto bude pokladať za súcich na túto úlohu, ale ide najprv o overené cirkevné obce – farnosti. Ešte v r. 2003 vydal Lobinger spolu s prof. P. M. Zulehnerom knihu Kňazi pre ľudí v živých farnostiach (Leutepriester in lebendigen Gemeinden. Ein Plädoyer für gemeindliche Presbyterien, Ostfildern 2003). Lobinger a Wüstenberg poznajú aj situáciu v Brazílii, kde sa radili s domácimi biskupmi. V Latinskej Amerike a vo viacerých oblastiach Afriky je málo kňazov. Tamojší biskupi už desaťročia viedli ľudí vo farnostiach k tomu, aby si našli spomedzi seba vedúcich, ktorí prevezmú zodpovednosť za chod obce, katechézu, sociálne činnosti a prípravu liturgie. Dôraz kládli na to, aby títo ľudia pracovali ako tím, aby nešlo o jednotlivcov, aby mali odobrenie od ostatných členov komunity a pokiaľ možno striedali sa vo svojich službách (povereniach). Kňazi mali úlohu týchto ľudí vzdelávať a sprevádzať. Biskupstvá pripravovali kurzy, zriadili inštitúty, kde sa ľudia dostali k materiálom a poradenstvu pre sociálnu činnosť, cirkevné služby, budovanie komunity.

Wüstenberg si kladie otázku, koľko je asi v jednotlivých diecézach overených farností, kde pracujú takéto tímy. Možno je to štvrtina, možno ešte menej. Osvedčené farnosti – tým myslí komunity, kde sa nájdu viacerí aktívni laici, od 5 do 10 osôb. Muži, ktorí by boli vybraní spomedzi ostatných za kňazov, mali by byť viacerí a mali by pracovať ako tím. Mužov, ktorí chcú byť dominantní, treba odmietnuť. Farnosť sa nemôže spoliehať na jedného človeka, napokon to vedie ku klerikalizmu. Predsedajúci liturgickému sláveniu musí vedieť spolupracovať s ďalšími, ako sú lektori, speváci, hudobníci atď.

Z tohto návrhu to vyznieva tak, že paradoxne pri téme svätenia ženatých mužov nejde o obce s najväčším nedostatkom, ale o obce, ktoré sú najživšie vďaka svojim aktívnym laikom. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie kandidátov má byť ich predchádzajúca dobrovoľná služba vo farnosti. Osvedčení ľudia majú dostať primerané vzdelanie, pričom Wüstenberg s humorom povie: „Takto vyvolení kandidáti nebudú voňať knižnicou, ale maštaľou svojho stáda.“

Vo svojej diecéze pravidelne menoval lídrov pre bohoslužby, mužov i ženy. Keď sa ich na slávnostnom poverení pýtal, či sú pripravení prevziať zodpovednosť, neodpovedali tradične: tu som, ale: voniam po ovciach. Vyvolení pochádzali z Malých kresťanských komunít. Išlo o ľudí, ktorí sa venovali biblickým textom pre svoj život a sociálne sa angažovali medzi svojimi susedmi a známymi. Wüstenberg mal veľmi dobrú skúsenosť aj so zriadením pohrebných tímov. Ľudia to vnímali ako pohreb s mnohými kňazmi a boli nadšení. Niektorí biskupi sa však stále boja angažovania laikov (že si ich ľudia budú mýliť s kňazmi) a nechcú vidieť, čo prináša väčšiu kvalitu a radosť z viery medzi ľudí.

Dôsledkom zavedenia ďalších typov kňazstva v katolíckej cirkvi by bolo normálne slávenie eucharistie v obciach, kde sa väčšinu roka neslávi, služba sv. pomazania chorých a sv. pokánia. Kňazi súčasného typu by sa stali viac školiteľmi, podporovateľmi a sprievodcami svojich kolegov v službe. Podľa Lobingerovho a Wüstenbergovho návrhu by „noví“ kňazi boli určení miestne a časovo. Napríklad pri presťahovaní do novej farnosti by sa daný kňaz musel najprv zaradiť do novej komunity a počkať si, či ho nová obec s dôverou vyvolí, aby pokračoval vo svojej službe.

Wüstenberg si myslí, že v jeho diecéze treba kandidátov hľadať medzi ľuďmi z Malých kresťanských komunít (MKK), v Južnej Amerike medzi ľuďmi z bázových obcí a Circulos Bíblicos. Spomína aj príklady z bývalého NDR – domáce a rodinné krúžky, ktoré podľa jeho mienky však dosť záviseli od nadšenia miestneho farára. Pri zasväcovaní ľudí do vedenia liturgie, pohrebov a podobne, nejde o naučenie sa rituálu, ale o prehĺbenie viery a spirituality. Ohľadom Nemecka konštatuje, že, žiaľ, dôraz je ešte stále viac na prípravu k Erstkommunio (prvé sv. prijímanie) ako k trvalému Communio (spoločenstvo).

Wüstenberg vlastne až tak nehovorí o overených mužoch, ktorí by mohli byť kňazmi, ale o overených komunitách. Ako píše, postupuje tak preto, že ak sa má prekonať strach mnohých dnešných biskupov zo ženatých kňazov, potrebujeme ich presvedčiť takýmito overenými komunitami. Na margo pomalosti, s akou sa dnes koná v cirkvi, pripomína situáciu apoštolskej obce v Jeruzaleme, kde si sťažovali kresťanky – vdovy z grécky hovoriacich synagóg, že sú obchádzané a prehliadané. „Ak by apoštoli okamžite nezareagovali zriadením diakonátu, podnes by ich kostry čakali pri stoloch na potrebnú pomoc a službu“, trpko-humorne dodáva biskup Wüstenberg.

Na záver si kladie otázku ohľadom poverenia žien úlohami v cirkvi. V Južnej Afrike i Južnej Amerike sú to často ženy, ktoré dnes vo farnostiach bez kňazov vedú bohoslužby. Otázku nekladie ako liberáli v Európe, či sme dostatočne moderní, ale z opačnej strany: Kto je medzi nami pripravený/á a vhodný/á na službu blížnym? „Biskupi, ktorí majú obavy, nemajú skúsenosť s aktívnymi farnosťami a zdá sa im, že majú dosť kňazov na slávenie eucharistie, by v každom prípade aspoň v súcitnej svornosti (concordia), kvôli biede sestier a bratov, mohli napomáhať a podporovať odvážne kroky vo svojich diecézach a regiónoch“, končí svoje svedectvo a úvahu biskup Wüstenberg.

Otázky na záver

Pred pár mesiacmi reagoval na Amazonskú synodu P. M. Zulehner vydaním malej knihy pod názvom: Blíži sa koniec nedostatku kňazov? (Naht das Ende des Priestermangels?, Ostfildern, Patmos Verlag 2019). Mapuje v nej otázky, ktoré dnes trápia cirkev v súvise s nedostatočným počtom kňazov, pýta sa, či je možné, aby sa nedostatok riešil iba niekde v pralesoch a na opustených ostrovoch a nie aj v Európe, podrobne sa venuje Lobingerovmu návrhu z Južnej Afriky, na ktorom v minulosti sám spolupracoval. Nervozitu určitých cirkevných kruhov približuje na príklade kardinála Gerharda Ludwiga Müllera, donedávna po pápežovi držiteľovi najmocnejšej funkcie vo Vatikáne (bol prefektom Kongregácie pre náuku viery). Ten vo vysielaní ARD dňa 23. 4. 2019 oponoval biskupovi Kräutlerovi, ktorý hovoril o situácii v amazonských diecézach a zasadzoval sa za svätenie osvedčených mužov za kňazov. Müller sa vyjadril, že ide o povrchné riešenie, ktoré je liečením symptómov, nie choroby. Dokonca povedal, že všetko je len rafinovaná hra pápeža, aby takto zmenil prístupové kritéria na kňazstvo, pričom využíva konexie v Latinskej Amerike. Spochybnil aj prípravu na ostatné synody, že všetko bolo zrežírované vopred. Kräutler odmietol vo vysielaní jeho názory a Zulehner dodáva: „Müller tuší, že ďalší vývoj ohľadom kňazstva sa v katolíckej cirkvi nezadržateľne pohol dopredu. Preto maľuje na stenu možné rozštiepenie cirkvi a dokonca sa vyhráža pápežovi: ...ak teda chceme tieto konzekvencie, potom sa musí za to prevziať aj zodpovednosť“ (Naht das Ende des Priestermangels?, 34).

V cirkevných médiách a periodikách po celom svete jestvuje množstvo komentárov, odborných textov, rozhovorov k tejto téme. Referát o Františkovej homílii z minulej nedele a prvé komentáre o začatí synody na vatikánskom webe si možno nájsť napríklad v češtine: www.radiovaticana.cz

Aj na Slovensku je v súvise so synodou o čom uvažovať a hovoriť: Nakoľko je toto konanie okolo Amazonskej synody aj naša vec, naša téma? Čo môžeme, máme urobiť na Slovensku, aby nás nepostihol krach klerikálnej, všetko regulujúcej mužskej cirkvi, aká bola donedávna napríklad v Írsku? Ako vieme využiť našu skúsenosť spred viac ako 30 rokov z našich vtedajších komunít a krúžkov? A iste, položiť si treba aj otázku, nakoľko boli tie naše spoločenstvá a krúžky naozaj osvedčené a čo im chýbalo...

Zaujímavý dokument o biskupovi Erwinovi Kräutlerovi nájdeme na linke: https://www.youtube.com/watch?v=97hfKne99-8

Dokument o poradkyni kardinála Hummesa Patrícii Gualinga je tu:

https://www.youtube.com/watch?v=mSE65h7vmhI