Postoj mladých ľudí k cirkvi a náboženskej viere

Prečo je cirkev pre mladých neatraktívna? Tento problém sa týka mnohých kresťanských rodín a rodičov a trápi aj nás. Ako učitelia, sme práci s mladými ľuďmi v kontakte a vnímame ich postoje a potreby. Ako rodičia, domnievali sme sa, že ak postavíme výchovu vlastných detí na viere, vytvoríme predispozície k tomu, aby sa pre vieru rozhodli aj v rannej dospelosti. Žiaľ, nie je to celkom tak. Ich mladá duša sa búri voči konvencii, Bohu, cirkvi a tradíciám a volá po slobode. Vo všeobecnosti vyhlasujú, že Boh je všade a môžu sa s ním rozprávať aj v lese. Prečo je to je tak, to má iste viacero príčin.

1. Reakcie mladých ľudí na cirkev

Príčin, prečo súčasná cirkev na Slovensku neoslovuje (málo oslovuje) mládež, je viacero.

1.1. U mladých sa cirkev rovná: moralizovanie. Aj napriek tomu, že žijeme v postmodernej spoločnosti, predstavitelia cirkvi hovoria jazykom polovice 20. storočia (niektorí 16. stor.). Mladí veľmi negatívne vnímajú problémy sexuality, najmä spôsob, ako ich cirkev prezentuje. Často si kladú otázky: Ako ma môže poučovať niekto, kto nebol zamilovaný, nemá rodinu a nemá deti? Ako ma môže poučovať niekto, kto nemá rodinu a problémy pozná iba zo spovednice? Z tohto dôvodu niektorí mladí ľudia úplne odmietajú sviatosť spovede.

1.2. Kázne, ktoré neoslovujú (moralizovanie, lacné príbehy, nepripravenosť, jazyk predchádzajúcich storočí, striktne čierno-biele videnie vecí), mladého človeka skôr odrádzajú.

1.3. Otázna príprava na manželstvo v súčasnej podobe s dôrazom na dlhodobú prípravu a často formalistická. Formalizmus pri príprave k sviatostiam (napr. zbieranie pečiatok za účasť na sv. omši).

1.4. Potreba komunikácie v ich „digitálnom domove“ – sociálne siete, ktorých je väčšina mladých súčasťou. V cirkvi nehovoríme „ich rečou“ a nenastoľujeme „ich témy“.

1.5. Kríza hodnôt v spoločnosti. Ocitli sme sa v dobe, kedy nemožno nahlas pomenovať dobro dobrom a zlo zlom, všetko sa umelo relativizuje, aby sme boli korektní... Obrovský vplyv médií sa často bije s výchovou v rodine a v duši mladého človeka vzniká zmätok, ktorý sa dotýka ich hodnotového rebríčka. Pojmy ako obeta, pomoc, nezištná láska, ale i kríž a bolesť sa nenosia a sú zatláčané do úzadia. Presadzovaný je život v zmysle: užiť si teraz a tu – to však cirkev neponúka!

1.6. Rýchla a konzumná spoločnosť zameraná na výkon „Nemám čas“, je naša najčastejšia fráza. Nemáme čas na deti, nemáme čas na stretnutie s rodičmi, starými rodičmi, priateľmi, namiesto toho si píšeme sms a komunikujeme cez chat. Tento rýchly, stresujúci tok pohltil aj naše deti a mladých. V tomto kolotoči si mladí nechcú/nevedia nájsť miesto pre Boha, modlitbu a stíšenie.

1.7. Kríza autorít a osobností cirkvi. Mladí dychtia po vzoroch, po tých, ktorí im dávajú odpovede na ich otázky, dokážu riešiť ich problémy, sú empatickí a rozumejú im. Pozrime sa na obrovský nárast fenoménu nazývaného youtubing. Čo láka tisíce a tisíce detí a mladých, aby denne trávili čas pozeraním videí? Túžba po osobnosti... Domnievame sa, že to, čo by veľmi pomohlo a pritiahlo mladých opäť k cirkvi, sú práve osobnosti. Viac ako inokedy potrebujeme kvalitných duchovných, ktorí sa budú venovať aj mládeži. Žiaľ, stav duchovných vnímame viac ako žalostný.

2. Vlastné skúsenosti s cirkvou v teréne

Nateraz vynecháme naše výchovné chyby, ktoré sme istotne nevedome (možno i vedome) urobili. Letné prázdniny sme trávili na chalupe v jednej obci, kde sme aj s deťmi chodili na nedeľnú sv. omšu. Pr dlhodobú PN farára sa striedali kňazi z okolitých i vzdialenejších farností. Každý bol síce svojím spôsobom zaujímavý, ale nezaujímavý a neoslovujúci pre dospievajúceho človeka. Vo všeobecnosti možno o viacerých kriticky povedať:

2.1. Teatrálnosť, formalizmus a nedostatočné rečnícke schopnosti. Prejavuje sa to najmä v spôsobe reči – rečové vady a zvláštne prízvuky (reč ako obecný rozhlas, ako kamelot); rušivá neverbálna komunikácia; výrazný formalizmus v slávení sv. omše pôsobí nedôveryhodne.

2.2. Problematické príbehy v kázňach. Takmer každý mal v kázni ako ústrednú tému „príbeh“ (rozprávkový). Často išlo o tzv. mravoučný príbeh zo starých neaktuálnych podkladov pri príprave homílií. Možno by bol dobrý na začiatku 20. storočia, ale v súčasných reáliách pôsobí značne „mimo“ svet mladých.

2.3. Nedostatočná odborná pripravenosť – nedostatočný rozhľad a prehľad v problematike, ktorá vedie k tomu, že mladých takáto homília neosloví.

2.4. Nepripravená kázeň – vraj je teplo a treba ísť rýchlo domov; kázeň pripravená formou – prečítam úryvok z čítaní a „niečo“ k tomu poviem.

2.5. Nevhodné žoviálne vystupovanie počas kázne a počas oznamov. Prišlo mi to dosť nemiestne, najmä ak vôbec nepozná ľudí, ktorí v kostole sú (niekto by si však mohol pochvaľovať tzv. „ľudovosť“).

3. Možné príčiny krízy u kňazov

Príčin krízovej situácie kňazov je viacero. Viaceré sú naznačené v knihe „Radosti evanjelia na Slovensku“, niektoré súvisia so samotnou osobnosťou kňazov a iné s podmienkami a prostredím, v ktorých žijú. Kňazi na dedinách to majú asi výrazne ťažšie ako v mestách.

3.1. Pocit dôležitosti – som výnimočný, som kňaz, a preto som niečo viac (klerikalizmus). S tým súvisí aj to, že má pocit: som sám sebe pánom. Má právomoci rozhodovať o mnohých veciach, vždy (najmä na dedine) nájde spriaznené duše, ktoré ho v tom podporujú.

3.2. Chýbajúca spätná väzba. Netušíme, ako prebiehajú kňazské porady, rekolekcie dekanátov, ale asi sa týmto problémom nevenujú. Ak aj veriaci dajú spätnú väzbu, väčšinou ostane bez patričnej odozvy. Veriaci (najmä na dedine) sa skôr pohoršia nad tým, keď kňaz  zavádza niečo nové (progresívne).

3.3. Možný syndróm vyhorenia – väčšina kňazov, ktorých spomíname, mali cca 40 až 50 rokov.

4. Možné riešenia

Dokonalé riešenie neexistuje. Kňaz je tiež „iba“ nedokonalý človek (to by si mal asi uvedomovať), ktorý musí na sebe pracovať. Riešení vidíme niekoľko:

4.1. Výber kvalitných kandidátov na kňazstvo (to je v súčasnosti asi ťažko dosiahnuť).

4.2. Sústavná práca s ľudskými zdrojmi - kaučing pre kňazov, napríklad počas rekolekcií. Nezamerať sa len na vierouku, ale aj na osobnostný rozvoj pod vedením patričných odborníkov na vystupovanie, ústny a písomný prejav. Urobiť pravidelné „hospitácie“ ako v škole a následne pracovať na zlepšení.

4.3. Neustále sa snažiť vyvolať potrebu pracovať na sebe samom, riešiť problém vyhorenia.

4.4. Sledovať súčasné potreby veriacich i neveriacich a hľadať možnosti, ako ich osloviť. Venovať sa problémom ľudí vo farnosti (mladým, chorým, starým) a hovoriť k nim súčasným jazykom.

4.5. Budovať cirkev otvorenú pre všetkých – tak ako to presadzuje pápež František. Nebudovať v cirkvi „bunky vyvolených“, ktoré budú podporovať elitárstvo a prehnané sebavedomie kňaza.

4.6. Kňaz by mal byť súčasťou spoločenstva farnosti, nemal by byť „zavretý na fare“ a odtiaľ iba sledovať dianie. Mal by sa aktívne zapájať do života farnosti, byť jej motorom a nebáť sa sekulárneho sveta.

Záver

Najmä pre mladých je kľúčový problém cirkvi absencia výrazných osobností, jazyk a témy. Biskupi a kňazi boli v minulosti už na základe svojho vzdelania autoritami pre ostatných ľudí. V súčasnosti to vyzerá tak, že kňazi so svojím vzdelaním nekorešpondujú so stavom súčasnej spoločnosti (nemajú so všetkým súhlasiť, ale majú rozumieť a správne reagovať). Zároveň sa od nich očakáva úprimný záujem slúžiť ľuďom a sprevádzať ich duchovne a psychicky. Mnohé negatívne skúsenosti s kňazmi (zvlášť pri bohoslužbách, na spovedi) však spôsobujú, že mladí viac na omšu neprídu. Mnohí kňazi ľudí aj z tradičných katolíckych rodín odrádzajú, ba niekedy priam „vyženú“ z kostola. Ak mladí ľudia prestanú chodiť do kostola, ich viera postupne slabne a stráca zmysel.

Časť členov cirkvi, ktorí sú nekritickí, alebo sú kritickí len na úpadkové javy v sekulárnej spoločnosti, nemá problém s negatívnymi javmi v cirkvi. Nevidia ich, možno s nimi vnútorne dokonca súhlasia. Títo ľudia potom vytvárajú v cirkvi čosi ako „elitný klub“, do ktorého ostatní nemajú vstupenku. Napríklad, kto je ochotný s nadšením rok pred uzavretím manželstva chodiť na prípravu? Nechať sa skúšať až vyšetrovať pred krstom dieťaťa? Zbierať pečiatky pri príprave na sväté prijímanie či birmovku? Toto väčšina dnešných mladých ľudí nie je ochotná absolvovať.

Nám rodičom len ostáva viesť mladých po ceste viery a veriť, že sa raz k svojej viere vrátia a budú ju ďalej rozvíjať.