Kto je dobrý?

Môže byť človek dobrý, lebo to sám od seba zo srdca chce alebo sa najprv musí zmeniť svet? Túto otázku si kladie Bertold Brecht v divadelnej hre Dobrý človek zo Sečuanu. Traja bohovia chodia po svete a hľadajú človeka, na ktorom sa dá dokázať, že aj v najbiednejších podmienkach je človek schopný robiť dobro. Nenájdu žiadneho, začnú sa medzi sebou hádať o tom, či je chladný svet alebo ľudia sú slabí na to, aby vytvorili dôstojné životné podmienky. Divadlo končí dodatkom, ktorý všetko nechá otvorené, a návštevníci predstavenia odchádzajú s otázkou: Má to byť iný človek? Alebo iný svet? Alebo možno iní bohovia? Alebo žiadni? Bertold Brecht v tejto hre si zachová zmysel pre realitu, veď dodnes vždy znovu a znovu počúvame v správach o násilí, vojnách a ľudskej biede. V našom malom svete to nie je nikdy inak. Štyrikrát v roku chudobní na Slovensku dostávajú balíčky so základnými potravinami. Túžba po sláve, moci, uznaní a bohatstve, egoizmus a zničené vzťahy, hlavne ale naša slabá viera, bezcitnosť namiesto budovania oáz, vytvára púšte (pápež František).

Podľa zákona nepoznáme žiadne otroctvo. Ale vieme, že vždy jestvovalo a aj dnes sa s ním stretáme. Na prelome 19. a 20. storočia naši predkovia, doma zotročovaní poddaní, odchádzali za prácou do sveta. Za neopísateľne ťažkých podmienok pracovali, poslušní svojim pánom, až kým mnohí z nich sa zmrzačení nevrátili alebo niekde v cudzine zomreli. V 50. rokoch minulého storočia som ako žiak ešte recitoval básne o Maričke Magdonovej, ktorej otec, opilec, sa zabil pri návrate z krčmy v priekope a matka zomrela pod vozom plným uhlia. Autor básne Petr Bezruč zomrel v roku 1958 tak isto ako autor Otcovej role Ivan Krasko, ktorý píše o tulákovi, vracajúcom sa z cudziny, stojacom pod hruškou na pôde napitej krvou poddaných, ktorá volá domov. V tom roku som maturoval a vyhrával recitačné preteky s toto básňou a tiež jeho veršami: Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára, pod bičom, ktorý nestrábené rany denne znovu pootvára, že žiadna z nich sa nikdy, nikdy nezahojí. Môj chrbát skrivený narovnať som sa bál, v duši znela pieseň matky, otrokyne, aby som nesadil stromy, z ktorých rastú šibenice...

Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa stále viac otvárajú. V posledných rokoch značne narástol počet milionárov, hlási Brusel, ale aj počet chudobných narástol v tom istom čase  neporovnateľne viac. Hlásia sa ľudia, ktorí aj napriek tomu, že pracujú, nemajú to najzákladnejšie na živobytie. V televíznej relácii hovorí matka, že ju bolí, keď svojim deťom nemôže dať, čo chcú...

Môže byť človek dobrý, lebo to sám od seba zo srdca chce alebo sa najprv musí zmeniť svet? Predpokladom každého pokroku je obrátenie. Pán Ježiš neprišiel zmeniť systém, ale človeka. Jeho prvé kázanie bolo: Kajajte sa! Verte v evanjelium! Ak sa budeme všetci kresťania a ľudia dobrej vôle milovať, ako Kristus miloval Cirkev, a obetoval sa za ňu, nikto viac nebude môcť hovoriť o útlaku. V tejto láske žiadna forma otroctva nejestvuje, medzi mužom a ženou, medzi pánom a otrokom. Pán nech miluje svojho zamestnanca ako seba samého. Zamestnanec nech si ctí svojho pána a pracuje poctivo.

Za čias Ježiša nejestvoval žiaden sociálny systém, ako ho poznáme dnes. O vdovy, ak sa nepostarala rodina, sa nestaral nik. Vysedávali pred chrámom a na okraji ciest a žobrali. Vdovy a siroty patria v Biblii k ľuďom, ktorí potrebujú ochranu a pomoc, patria k chudobným. Ale vdova, ktorá svoju ťažkú situáciu prijme a zvládne, môže získať vnútornú veľkosť a slobodu, ktorú bohatí pravdepodobne nikdy nedosiahnu. Ona sa učí rozlišovať medzi tým, čo sa pominie, a tým, čo zostane. A vie, že Boh sa o ňu postará. Vdova zo Sarepty v Eliášovom príbehu je toho príkladom (1 Kr 17,10-16).

Znalcom zákona, teológom, Ježiš vyčítal pokrytectvo, ctibažnosť a chamtivosť, nezlomnú tvrdosť srdca. Pochybovali o jeho autorite a otázkami ho chceli hnať do bezvýchodiskovej situácie. Chceli ho zabiť. Zabili a zabíjajú ho aj dnes. Ich nábožnosť sa prejavuje skôr navonok. Radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých sedadlách v synagógach, vyjedajú domy vdov... Patrí to k ich povolaniu a spoločenskému postaveniu. Správať sa perfektne. Neuvedomujú si, že tým sledujú len egoistické ciele: moc, slávu a bohatstvo. Ježiš posúva do stredu nábožnosť chudobnej vdovy, aby nás poučil, ako zaobchádzať s peniazmi. Ježiš vidí, čo dáme. Nevidí len kto koľko dá, vidí aj motív, dôvod. Vie, prečo mu dávam. Prečo mu dávam toľko.

Učitelia zákona svojou nábožnosťou zakrývajú svoju falošnosť, egoizmus, chamtivosť. Vo vstupnej hale boli schránky na zbierku pre chrám. Prichádzali bohatí aj chudobní. Vdova s jej drobnými mincami dala viac ako boháči s ich zvučiacimi darmi. Dala všetko, čo mala. Chudobná vdova dala, čo mala Bohu. Jej išlo o chrám Boží, o Boží dom. Nikto nemá vedieť – ani sa o to nemáme snažiť – čo dáme Bohu. Keď dávaš almužnu, nevytrubuj to, ako to robia pokrytci... (Mt 6,2). Chudobná vdova nevie nič o svojej veľkosti. Neočakáva žiadne uznanie. Je šťastná, keď jej dar bol prijatý. Ježiš sa pri nej nezastaví, neosloví ju. Vdova, ktorá nechce byť videná, nič nemá v rukách, obšťastní celý svet.

Ktovie, čo sa stane, ak sa vydáš nasledovať Krista v rukách s ničím, okrem seba. Hodnotný človek upúta svoje okolie hodnotami, ktoré má. Ježiš ju videl. Učeníkom dáva za vzor neznámu chudobnú ženu. Aj našu pozornosť upriamuje na túto ženu. Chce nás povzbudiť dať zo seba všetko, aj keby sme nakoniec zdanlivo zostali s holými rukami. Boh nás vidí, ale my chceme, aby nás videli aj ľudia.

O živote sv. Martina z Tours, aj napriek tomu že žil vo 4. storočí, vieme pomerne veľa. Ako mladý vojak raz v zimnej noci prechádzal mestom Amiens, v severnej Galii vo Francúzsku. Mal za úlohu kontrolovať vojenské hliadky, keď na ulici zazrel polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa.

Dať niečo zo svojho prebytku nie je nič zvláštne. Šľachetnosť začína tam, kde niečo darujem, čo by som ja sám mohol použiť. Šľachetnosť vrcholí tým, že nedarujem len svoj majetok, ale všetko; aj moje sily, môj čas, môj život. Ježiš mohol povedať: Ja som vám dal príklad. On dal seba. Od nás nechce, aby sme mu dali všetko, ale aby sme sa mu dali celkom k dispozícii pri budovaní Božieho kráľovstva na zemi. Kristus sa raz obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví tým, čo ho očakávajú, aby im dal spásu (Hebr 9,28).

Môže byť človek dobrý, lebo to sám od seba zo srdca chce alebo sa najprv musí zmeniť svet? Túto otázku si musíme položiť aj my, veď aj dnes počúvame v správach o násilí, vojnách a ľudskej biede. V našom malom svete to nie je nikdy inak. Pápež František ukazuje na Pána Ježiša, ako prosbou dojatý sa vžíva do situácie chudobných. Viera, ktorá nie je zakorenená v živote človeka, povedal, zostáva suchá a namiesto budovania oáz, vytvára nové púšte. Proti pokušeniu učeníkov, ktorí hladných a volajúcich o pomoc chceli odohnať a na ceste do Jeruzalema hovorili o tom, kto je z nich najväčší (Mk 9,34). Ježiš chce osloviť práve tých, ktorí sú vylúčení a kričia k nemu! Keď na ceste do Jericha slepec Bartimej volal o pomoc, tým čo ho okríkli, aby mlčal, Ježiš povedal: Zavolajte ho! (Mk 10, 46-52) Hladných na vrchu blahoslavenstiev nenechal odísť. Najprv ich nasýtil. Netreba im odchádzať, dajte im vy jesť. Povedal učeníkom (Mt 14,13-21). Spolucítenie zainteresuje celého človeka, je to cit srdca, nášho vnútra, ktorý zahŕňa všetko. Nie je to to isté ako niekoho poľutovať alebo povedať: Aká škoda, úbohí ľudia! Spolucítenie nás robí ÚČASTNÝMI. Znamená to, trpieť SPOLOČNE. Toto znamená súcit (František). Ten často chýba. V našej spoločnosti si každý vezme skôr čo je jeho a temer vôbec ho nezaujíma, čo druhému chýba.

Môže byť človek dobrý, lebo to sám od seba zo srdca chce? Božou milosťou, ak ju prijme! Boli ste mŕtvi pre svoje poklesky...žili ste podľa ducha tohto sveta... Ale Boh bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, oživil nás s Kristom – milosťou ste boli spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi, v Kristovi Ježišovi (Efez 2,1-10).