Sáriin smiech

Čo sa vie o dnešnom sviatku Obetovania Panny Márie (21. 11.)? V evanjeliách nie je reč o nejakom vstupe, príchode Márie s Joachimom a Annou do chrámu. Východná Cirkev slávi sviatok od 6. storočia, Rím to odmietol, od 14. storočia sa to presadilo, ale obetovanie Márie je stále otázne, tak som sa nad tým zamyslel a napísal.

Mesiáš, Pomazaný, Kristus, mal byť prvým potomkom Dávidovým. Toto bolo treba raz ukázať a aj dokázať v úradných evanjeliách. Dejiny človeka pokračujú v jeho potomstve. Tam sa naplní zmysel jeho života a jeho práce.

Na sviatok Obetovania Panny Márie si Bohorodičku, dcéru rodičov Joachima a Anny,  uctievame ako chrám Boží. Svojim “fiat”, svojím „áno“ stala sa svätým Božím mestom, naplnením starého Jeruzalema, obrazom Kristovej Cirkvi. Máriina odpoveď je osobná, ale má aj spoločenský charakter. V nej vrcholí viera starého Izraela a začína viera Cirkvi. Jej súhlas s Pánovou solidaritou milosti sa stal požehnaním pre všetkých veriacich. S jej vierou je spojená spása sveta. Keď sa Boh zjavil Abrahámovi – Sára  načúvala pri vchode do stanu, ktorý bol za jej chrbtom... sa Sára sama v sebe zasmiala... Tu Pán povedal Abrahámovi: Prečo sa Sára smeje a myslí si: Mohla by som naozaj ešte porodiť, takáto starena? Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? (Gen 18,1-15). Zachariáš, keď mu anjel Pánov povedal, že jeho modlitba bude vyslyšaná a manželka Alžbeta mu porodí syna, chcel od anjela dôkaz: Podľa čoho to poznám? (Lk 1,18). Mária bezpodmienečným odovzdaním sa do Božej vôle reagovala správne na Božie volanie: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1,38). Mária sa stala príkladom veriaceho človeka aj v časoch, keď Sárin smiech sa naďalej šíri dnešným svetom.

Jeden z najväčších problémov, ktoré dnes máme, je, že trpíme kvôli nespočetným ťažkostiam v komunikácii. Nedokážeme sa rozprávať, viesť rozhovor, dialóg. Pritom všetci túžime po dôvernom styku a úzkom vzťahu. Ježiš začal zväzky a vzťahy medzi ľuďmi nadväzovať úplne novým spôsobom. On, ktorý bol otvorený voči všetkým, povedal: Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka (Mt 12,49).

Máriin rozhovor s anjelom Gabrielom, ako ho opisuje Lukáš (Lk 1,26-38), je príkladom rozhovoru Boha s človekom, ktorý sa vydaril. Je to dialóg medzi Bohom a človekom, z ktorého sa narodil Bohočlovek Ježiš Kristus. Láska pozostáva v obojstrannom darovaní, t.j. milujúci dáva a podieľa sa s milovaným o to, čo má alebo z toho, čo môže a má, a aj naopak: milovaný milujúcemu: takže keď jeden má vedu, dá ju tomu, čo ju nemá, tak isto aj česť a bohatstvo. Tak jeden druhého obohacuje (Ignác, DC 231). Prijať a nasledovať Ježiša, to znamená: cez Ježiša získať priateľov, vojsť do rodiny, do rodiny tých, ktorých Otcom je Boh. Keď nás dnes spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, o to viac si máme uvedomiť, čo pre nás znamená aj plná jednota v Kristovi. Sme Boží ľud! To neznamená len obrátenie, poslušnosť a nasledovanie: kto prijme Ježiša, toho aj Ježiš prijíma s jeho obšťastňujúcou, súčasne božskou a ľudskou láskou. Mária je tá, ktorá bola a je plná Božej obľuby: Milosti plná, požehnaná medzi ženami! (Lk 1,28.42).

V dnešnom evanjeliu nejde o Ježišov vzťah k jeho príbuzným, jeho bratom, jeho matke, ide o Ježišov vzťah k nám: Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: Hľa moja matka a moji bratia! (Mt 12, 49). To sme dnes my, členovia Kristovej Cirkvi. Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi (a dcérami) poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče! A tak už nie si otrok, ale syn (dcéra); a keď si syn (dcéra), tak skrze Boha aj dedič (Gal 4,4-7).

Celé dejiny Izraela tvoria rodokmeň, jednotu, jeden organizmus, ktorý pozvoľna rastie do koruny, do kvetu a plodu, ktorým je Kristus. Túto živú jednotu mal na mysli Pavol, keď zdôrazňuje, že sme s Kristom jedno telo (Kol 1,18). Sme teda jedno telo s tými, čo boli pred nami a čo prídu po nás. Ježiš vyšiel z Abrahámovho, my z Kristovho rodokmeňa. Platia tu teda akési nadprirodzené duchovné zákony dedičnosti; vychádzajú do sveta z nás a my z neho. Ježišov rodokmeň zaodetý do rozprávania o rodičoch Márie, Joachimovi a Anne, chce nám povedať, kto je Ježiš: Syn Márie je Mesiáš z Dávidovho rodu. 

Boh Otec v Synovi, Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal človekom, pre všetkých, čo počúvajú jeho slovo a podľa toho žijú, je ako žiarivý oblak, znak Božej prítomnosti v živote človeka, ako vtačie krídla, ktoré symbolizujú ochranu, stvoriteľskú moc Boha. Boh v Kristovi dal ľuďom plnosť všetkého, čo potrebujú pre spásu. Nikto nechce byť sám. Všetci túžime po dôvernom styku a úzkom vzájomnom vzťahu. Ježiš začal zväzky a vzťahy medzi ľuďmi nadväzovať úplne novým spôsobom. On, ktorý bol otvorený voči všetkým.  

Boh nás potrebuje, bez človeka sa človekom stať nemôže. Z dialógu, ktorý nám tak veľmi chýba, z prvotného rozhovoru medzi Bohom a človekom, sa zrodil Bohočlovek Ježiš Kristus. Vtelenie Božieho slova sa stane vo mne, ak uverím: Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán (Lk 1,45).