Prečo jedni veria a druhí nie?

Možno ste si túto otázku položili aj Vy. Tu je napríklad nábožná matka, každý deň ide na svätú omšu, počúva Božie slovo, prijíma Krista a žije podľa Božích prikázaní. Jej syn ale evanjelium považuje za niečo plané a prekonané. Obidvaja žijú pod jednou strechou, sedia spoločne pri tom istom stole. A predsa ich delia svety. Prečo jedni veria v Krista a druhí nie?

Táto otázka zamestnávala už prvých kresťanov. Odpoveď našli v Ježišových slovách. Matúš nám ju dáva v dnešnom evanjeliu. Nie je ľahko pochopiteľná. Na jednej strane je v nej reč o vzdelaných a múdrych, na druhej o prostých, nedospelých. Vzdelaným a múdrym to Pán skryl. Prečo asi? Učitelia zákona a farizeji si mysleli, že ich veľké vedomosti im stačia na to, aby mohli vysvetliť všetky Božie tajomstvá. Učenie o múdrosti, ktoré sa už v Starom zákone vzťahuje na Ježiša, Božieho Syna, odmietli. Tým odmietli aj toho, ktorý mu všetko odovzdal – Otca. Preto im Ježiš hovorí: Nik nepozná Syna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Bola to namyslenosť vzdelaných, múdrych, ktorá im stála v ceste, aby v Synovi poznali Otca, ktorý ho poslal a všetko mu odovzdal (Mt 11,27). Keď vyvraždili prorokov, zabili  aj Syna.  

Ajhľa človek, pozri na kríž. Väčšie zjavenie Božej lásky ako Ježiš na kríži nejestvuje. To je najväčší a najneuveriteľnejší príbeh lásky. Boh tak miloval svet a každého jedného, každú jednu z nás, že dal za nás svojho Syna. Slovo: Kto vidí mňa, vidí Otca (Ján 14,9) platí pre všetko, čo povedal a konal Ježiš, a platí o to viac, keď Ježiša vidíme krvácať na kríži. Celým svojím životom a smrťou zjavil Ježiš Kristus bezpodmienečnú lásku, bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca na nebesiach. Ježišov kríž je vrchol zjavenia srdca nebeského Otca. Otcovo srdce krváca z lásky k nám. Kto vidí mňa, vidí Otca. Najvýraznejšia jednota medzi Otcom a Synom sa prejavila na Golgote. Žiaden človek by nemohol uveriť, že Boh je plný milosrdenstva, žiaden človek by sa neodvážil takto o Božej láske čo len uvažovať, nieto ešte hovoriť, keby sa Boh sám nebol takto zjavil. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. (Ján 1, 18)

Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som Vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu poznáte: Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj Otca. Kto vidí mňa, vidí Otca. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte (Ján 14, 1n).

Prečo jedni veria v Krista a druhí nie? Možno ste si túto otázku položili aj Vy. Kto chce veriť v evanjelium Ježiša Krista, musí skloniť chrbát, aby mohol k Bohu vystrieť svoje prázdne ruky. To ale nezávisí od inteligencie, ani od vzdelania, ani od hodnosti alebo postavenia. Tu ide o vnútorný postoj človeka; je nevyhnutný pre toho, kto chce veriť. A niečo neuveriteľné sa stane, ak sa vydáte na cestu s Kristom, v rukách s ničím okrem seba. Skúste to, zázraku ako vtákovi potichu vystrieť ruku, nech sa stane.