Všetko, čo chcete, aby ľudia robili Vám, robte aj Vy im

Perzský kráľ nevedel, že jeho manželka Ester je pôvodom židovka. Keď mu ju predstavili na výber za manželku, bola najkrajšia zo všetkých. Ester sa dozvie, že jeden muž, kráľovský minister, nariadil vyvraždenie všetkých židov v krajine. Napriek hrozbám Ester sa rozhodne svoj ľud zachrániť. Pripravená modlitbou vyžaruje veľkú dôveru. Kráľovi povie, aký príkaz vydal minister. Aj ona, židovka, musí tiež zomrieť. Dôverou a láskou si Ester získa kráľovu priazeň. Všetok ľud v krajine z mnohých národností, etnických skupín a náboženstiev žije naďalej spoločne v pokoji. Popravený je minister.   

Ester môže byť dnes pre nás príkladom toho, že aj v bezvýchodiskovej situácii si netreba zúfať, ale v dôvere v Boha sa odvážiť aj na to, čo sa nám zdá byť nemožné. Znovu mám pred duchovným zrakom muža, ktorého som dobre osobne poznal, zakladateľa ekumenického hnutia v Taizé, švajčiarskeho evanjelika Rogera Schutza, ktorého psychicky chorá žena zavraždila počas modlitby. On povedal mladým: Choď, choď ďalej, polož jednu nohu pred druhú, choď, od pochybnosti k viere, nestaraj sa o to, čo sa ti zdá byť nemožné, rozpáľ oheň tŕním, čo ťa pichá. V každej ťažkej životnej situácii je dôležité nestrácať nádej v Božiu prozreteľnosť, v Božie riadenie a milosrdenstvo, rozhodovať sa (ak už musíme kráčať tmavým tunelom) vždy v presvedčení, že musím z neho vyjsť ako víťaz.

Kto vie, čo je láska – kto miluje a lásku druhých mohol skúsiť – celkom spontánne pochopí, že hnacou silou kresťanskej viery nie je túžba po sláve, moci, uznaní a bohatstve, šťastí, nie je to ani snaha o zlepšenie sveta. V Ježišovi Kristovi sa neviditeľný Boh človekovi prihovoril v láske – slobodne a bezpodmienečne; v láske Otca k Synovi, ktorá každého človeka zahrňuje a prijíma. Túto lásku prijať a na ňu odpovedať, to voláme viera.

O tejto láske a o tejto odpovedi hovorí evanjelium na štvrtok po 1. pôstnej nedeli (Mt 7,7-12). Pretože nás Boh miluje, modlitba je účinná, má zmysel. Pretože nás Boh miluje, má zmysel veriť, že Boh našu modlitbu vypočuje; pretože nás Boh miluje, môžeme ho prosiť a všetko ostatné mu zveriť. Je nezmyslom, keď ľudia nie sú schopní spoločne hovoriť. Je to koniec zmysluplného života, ak s Bohom viac nehovoríme, ak mu nedôverujeme, ak sa na neho viac neobraciame. Aj keď beznádejnosť by nadobúdala podobu hlbokej depresie, aj potom platia slová žalmu o dobrom pastierovi: Aj keď treba ísť tmavou úžľabinou, nebojím sa ničoho, lebo si pri mne (Ž 23,4).  

Boha nikto nevidel. Hľadanie Boha, láska k Bohu spočíva vo viere v jeho lásku. Sme v objatí lásky, ktorá je nekonečná a večná, lebo je to láska Otca k Synovi. Z nej ako plody sú dobré skutky (Ef 2,10). Vo viere, teda v dôvere v Božiu lásku k nám – čo je plnosť Ducha Svätého –, každá dobrá skúsenosť v našom svete sa stáva podobenstvom Božej lásky k nám (lebo Boha ešte nikto nikdy nevidel); každá negatívna skúsenosť, utrpenie a smrť vo viere v Božiu lásku nás prestáva ohrozovať, prestáva byť podobenstvom večného nešťastia, večného utrpenia. Táto istota je našou ozajstnou, pravou útechou dokonca aj v beznádejnosti. Je to istota, v ktorej nie som si istý v sebe samom, ale v Bohu; a to je aj koniec každej samochvály.

O poslednej vete evanjelia, ktorú voláme aj „zlaté pravidlo“ (nájdeme ho vo všetkých náboženstvách a kultúrach po celom svete), by som mohol kázať do nekonečna, prednášať, ako som to roky robil aj na Duchovných cvičeniach sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa našej jezuitskej rehole. Nebudem, lebo „zlaté pravidlo“ je také jasné, také zrozumiteľné, také „zlaté“, že mi dáte za pravdu a budete sa podľa neho vo svojom živote riadiť. Toto zlaté pravidlo, posledná veta v dnešnom evanjeliu znie: Všetko, čo chcete, aby ľudia robili Vám, robte aj Vy im.

Pán Ježiš nerobil nikdy zázrak, aby ľudia verili, ale pretože verili. A potom povedal: Žena, tvoja viera ťa uzdravila! Keď neverili, oprášil si prach zo sandálov a išiel do ďalšej dediny a tam uzdravoval.

***

Raz, na MDŽ – všetkým ženám v tento deň prajem zo srdca to najlepšie –, keď som pracoval vo Vatikánskom rozhlase (1974-1983), gratuloval som ženám na Slovensku k sviatku. A povedal som aj, čo povedal pápež Ján Pavol II. na generálnej audiencii, ktorá sa podnes koná každú stredu. On si vážil ženy. Na MDŽ veľmi oceňoval zásluhy žien v rodine a v spoločnosti. V slovenských novinách v USA – posielal som im každú stredu kópie našich vysielaní z celého týždňa; vybrali si, čo im pasovalo v boji proti komunistom, dávali to do ich novín; moje meno za osem rokov sa tam nikdy neobjavilo – odrazu čítam – práve preto, že som na MDŽ pozdravil z Vatikánu všetky ženy na Slovensku, moje priateľky „dojičky“ na JRD vo Vozokanoch zvlášť (od roku 1975 sme si dopisovali až do ich smrti; boli tri, pred dvoma rokmi zomrela posledná), dnes sú to Malé Vozokany, v tých novinách z USA čítam: Pátra Masára asi do Vatikánskeho rozhlasu poslali komunisti. Lebo som ženám gratuloval k MDŽ! V tom istom čase v Československu, v Rudom práve písali, že vo Vatikánskom rozhlase pracuje klérofašista, jezuita Timotej Masár.

Pozdravujem, nech sa Vám darí! Vo všetkom.