"Milujte svojich nepriateľov!" Čo to znamená? Dá sa to vôbec?

„Ako som vychádzal dvermi smerom k bráne, ktorá viedla k mojej slobode, uvedomil som si, že ak nezanechám svoju trpkosť a nenávisť za mnou, zostanem stále vo väzení.“ (Nelson Mandela)

Milovať našich nepriateľov neznamená, že sa odrazu staneme ich priateľmi. Ak to majú byť naši nepriatelia, ktorých máme milovať, musia zostať našimi nepriateľmi. Ak ich nemáme, nemôžeme ich milovať. Ale ak skutočne nemáme žiadnych nepriateľov, potom je na mieste otázka, či vôbec máme priateľov. Vo chvíli, keď sa s niekým spriatelíme, nepriatelia našich priateľov sa stanú našimi nepriateľmi. Tým, že máme nejaký svetonázor, stávame sa nepriateľmi pre tých, ktorí sú proti nemu.  Najprv by sme si však mali ujasniť, čo máme na mysli pod pojmami priateľ, nepriateľ, zášť, alebo láska.

Jeden z najväčších darov života je vzájomná blízkosť, ktorú zdieľame s našimi priateľmi. Nenastane však hneď vo chvíli, keď niekoho nazveme naším priateľom. Priateľstvo dokonca ani nemusí byť vždy vzájomné. Vezmime si napríklad organizácie, ako sú „Priatelia našej miestnej knižnice“, alebo „Priatelia slonov“ a iných ohrozených druhov – priateľstvo môže mať rôzne úrovne blízkosti a rôzne formy. Vždy však znamená, že aktívne podporujeme tých, s ktorými sa priatelíme a pomáhame im dosahovať ich ciele.

S nepriateľmi je to presne naopak. Nakoniec, slovo nepriateľ (v angličtine enemy) pochádza z latinského slova inimicus, a znamená to jednoducho nie priateľ. Samozrejme, nie každý, kto nie je naším priateľom, sa automaticky stáva naším nepriateľom. Nepriatelia sú naši protivníci – nie v hre, ako napríklad v športe, ale takí, s ktorými si vzájomne odporujeme vo veciach, ktoré sa nás hlboko dotýkajú. Ich ciele sú v protiklade s našimi najvyššími túžbami. V súlade s naším názorom sa snažíme zamedziť dosiahnutie ich cieľov. Dá sa to robiť buď láskavo alebo neláskavo – a tak sme postavení tvárou v tvár výzve milovať našich nepriateľov.

Prvé, čo nám môže prísť na myseľ, keď spomenieme lásku, je romantická príťažlivosť, záujem a túžba – záplava emócií; áno, ale toto je len jedna z nespočítateľných foriem, ktoré láska môže mať. O láske hovoríme v toľkých rôznych kontextoch, že by sme sa právom mohli pýtať, čo vlastne všetky majú spoločné, ak vôbec niečo: je láska medzi žiakom a učiteľom, láska rodičov k deťom a detí k rodičom, láska nášho psa alebo mačky, láska k našej krajine, láska k starým rodičom... Líši sa vôbec naša láska k starej mame od lásky k starému otcovi a k nim obom od lásky, ktorú máme k našej obľúbenej pelargónii medzi kvetináčmi na okne, nehovoriac o láske k milovanému človeku?  Existuje pre všetky tieto formy nejaký spoločný menovateľ? Určite áno.

Láska v každej podobe znamená „žité áno“ spolupatričnosti. Nazývam to „žité áno“, pretože základný spôsob, ktorým milujúci ľudia žijú a konajú, hovorí jasne: „Áno, uznávam Ťa, rešpektujem Ťa a prajem Ti dobré. Patríme k sebe ako členovia jednej kozmickej rodiny a táto spolupatričnosť je omnoho hlbšia ako hocičo, čo by nás mohlo rozdeliť“. Ak si to otočíme, takéto pritakanie spolupatričnosti je prítomné dokonca aj v nenávisti. Zatiaľ čo láska hovorí takéto áno radostne a nežne, nenávisť ho vypovie len neochotne, so stisnutými zubami. Ale aj tí, čo nenávidia, väčšinou uznávajú vzájomnú spolupatričnosť. Nezažili sme všetci v živote okamihy, kedy sme nevedeli celkom presne povedať, či blízkeho nášmu srdcu milujeme alebo nenávidíme? To ukazuje, že nenávisť nie je opakom lásky. Opakom lásky (a nenávisti) je ľahostajnosť.

Ako potom môžeme milovať svojich nepriateľov?

• Vyjadrime im úprimný rešpekt, aký si zaslúži každá ľudská bytosť. Naučme sa o nich zmýšľať so súcitom. 
• Na rozvíjanie súcitu môže pomôcť, ak si dokážeme našich nepriateľov predstaviť ako deti, ktorými kedysi boli (a trošku aj ostali).
• Nehľaďme na nich súcitne „zhora“, ale vo svojich predstavách pristupujme k svojim nepriateľom ako k rovnocenným.
• Usilujme sa, aby sme im lepšie porozumeli – aké sú ich nádeje, strachy a túžby.
• Hľadajme spoločné ciele, vypovedzme ich a skúsme spolu hľadať spôsoby, ako by sme ich mohli dosiahnuť.
• Nelipnime na našich vlastných názoroch. Čo najúprimnejšie ich preskúmajme vo svetle názorov našich nepriateľov.
• Pozvime ich, aby sa sústredili na problémy. A počas toho, ako sa venujeme bezprostredným problémom, odložme naše predsudky. 
• Nesúďme osoby, ale pozrime sa bližšie na dopady ich konania. Budujú alebo ohrozujú spoločné dobro?
• Triezvo preskúmajme ciele našich nepriateľov a spravodlivo ich zhodnoťme. Ak je to nevyhnutné, rozhodne im zabráňme.
• Aby sme dokázali správne reagovať na našich nepriateľov v danej záležitosti, spojme sa s čo najväčším množstvom podobne zmýšľajúcich ľudí.
• Kedykoľvek je to možné, preukážme našim nepriateľom láskavosť. Urobme im toľko dobrého, koľko len môžeme. Prinajmenšom im úprimne želajme dobré.
• Nakoniec, zverme seba i našich nepriateľov veľkému Mystériu života, ktoré nás vytvorilo takých odlišných a postavilo nás do často tak protikladných rol a uvidíme, či budeme pokračovať alebo sa rozídeme s láskou.

Milovať svojich nepriateľov je ideálom pre ľudí v ktorejkoľvek spirituálnej tradícii.  Mahatma Gándhi to praktizoval rovnako inšpiratívne ako sv. František. V mysli sa nám vynoria Ježišove slová: Počuli ste, čo bolo povedané: Milujte budeš svojho priateľa a nenávidieť svojho nepriateľa. Ja vám však hovorím: Milujte aj svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú (Mt 5,43-44).

To nás privádza k myšlienke G. K. Chestertona: Kresťanský ideál nebol vyskúšaný a pochopený ako efektívny . Zistilo sa, že je ťažký, a tak ostal neodskúšaný. Ťažký, to áno, ale definitívne stojí zato ho vyskúšať. V zmätku, v ktorom žijeme, nemáme čo stratiť, ak vyskúšame čokoľvek. Ktovie? Možno milovať našich nepriateľov je jediné východisko.

Zdroj: www.gratefulness.com