Georg Sporschill – Otec detí ulice

O Georgovi Sporschillovi sme na TF FK už hovorili minulý rok v apríli. Tému sme nazvali: Čítanie Biblie / Cirkev sa rodí z prijatia Božieho slova. Vtedy vyšla v nemčine jeho kniha meditácií nad Božím slovom z Jánovho evanjelia, v ktorej si bolo možné všimnúť, ako Georg Sporschill číta Sv. písmo. Časť ľudí čítajúcich Sv. písmo vrátane kazateľov podriadi biblický text svojim vlastným predstavám, záujmom, prioritám, okolo ktorých sa niekedy až emocionálne krútia (najčastejšie smerom k moralizovaniu), iní sa snažia o vedecký prístup, pričom si naštudujú príslušné exegetické poznatky. Georg Sporschill spája s čítaním Písma najmä skúsenosť a zažitý príbeh. Preto takéto čítanie napomáha prepojeniu náboženskej viery s praktickým konaním a buduje spoločenstvá ľudí, ktoré sú slúžiace, dialogické i tvorivé.

Nedávno vyšla v češtine kniha talianskeho autora o Sporschillovi: Stefano Stimamiglio, Otěc detí ulice (Karmelitánske nakl., Kostelní Vydří 2016). Autor hneď v prvej vete spája Sporschilla s Jorge M. Bergogliom a Carlom M. Martinim a pýta sa, čo majú títo traja spoločné okrem toho, že sú jezuiti. Odpovedá: Sen o chudobnej cirkvi, sen o cirkvi odvážnej, ktorá sa nebojí vstúpiť do ľudskej biedy, sen o cirkvi, ktorá si čoraz viac uvedomuje, že je to práve človek núdzny, prijatý a milovaný, ktorý ju formuje, dáva jej tvar, prepožičiava jej dôstojnosť a krásu Kristovej nevesty.

Autor vo svojej knihe najprv osvetľuje pozadie, z ktorého Sporschill pochádza, jeho mladosť, štúdiá. Potom si všíma jeho zmysel pre realitu a opisuje jeho prácu v Rumunsku. Zároveň sa občas vracia do minulosti, aby ukázal, ako začalo Sporischillovo zameranie na chudobných, na mladých, zvlášť na asociálov a narkomanov. V knihe sú dôležité pasáže o tom, z čoho Sporschill žije a premýšľa, v čom má svoje duchovné opory. Na záver sa autor venuje najmä kardinálovi Martinimu.

Oboznámenie sa s P. Georgom Sporschillom SJ nám môže pomôcť, aby sme aj v našich podmienkach dokázali tvoriť cirkevné spoločenstvá pre našu dobu, orientované na realitu, slúžiace potrebám dneška.

Duchovné opory a učitelia

1. Sv. Pavol

P. Georg Sporschill každoročne so svojimi spolupracovníkmi putuje po stopách apoštola Pavla do Grécka, Turecka, Palestíny, na miesta, kde Pavol zakladal kresťanské obce.

Viera, nádej a láska – to sú prvky, ktoré apoštol vkladal do svojich listov obciam, ktoré založil. Láska je základný a najdôležitejší kameň budovania komunity. Vďaka láske vieme oceniť iného človeka. Láska nás premieňa, aby sme sa nebáli stretnúť s utrpením iného. Ak máme vieru, začíname malými krokmi a všetko zverujeme do Božích rúk. Pavol mal v Efeze, Korinte či vo Filipách najprv len hŕstku ľudí okolo seba. Veril, že Boh je pánom dejín, že on je ten, ktorý vždy koná, aj keď koná cez celkom obyčajného človeka. Pavol dôveroval aj svojím pomocníkom. Vedel spolupracovať. Vďaka tej spolupráci mohli semienka Božieho kráľovstva vyklíčiť a vyrásť v mohutný strom.

Aj Georg Sporschill začínal s pár ľuďmi. Keď koncom roku 1991 prišiel do Bukurešti a večer sa zišiel so spolupracovníkmi, boli často smutní, keď videli, koľko mladých ľudí a detí žije na uliciach a nedokážu im pomôcť. Vtedy však vznikali základy asociácie nazvanej Concordia, ktorej cieľom je poskytovať domov opusteným deťom. Apoštol Pavol sa snažil prebúdzať nádej vždy v tých najslabších. Oni boli rozhodujúcim kritériom, keď malo padnúť nejaké dôležité rozhodnutie. Slabý človek znova nájde nádej, keď cíti, že je pre niekoho dôležitý, a vtedy živí aj spoločnú nádej. Spoločenstvo sa rozvíja vtedy, keď stavia do svojho stredu najmenšieho, najslabšieho.

2. Sv. Ignác

V osobe sv. Ignáca z Loyoly obdivuje Sporschill nezávislosť ducha, chudobu a celkom konkrétnu lásku k Bohu, ktorou sa každý jezuita má snažiť nasledovať Krista. Sporschill pripomína, ako sv. Ignáca charakterizoval Karl Rahner: Muž, ktorý sa na základe mystickej skúsenosti pevne rozhodol pre radikálnu chudobu a blízkosť núdznym ľuďom svojej doby.

Sv. Ignác mal rád skutočnosť, keď sú nám kladené prekážky. Ak chceme niečo zmeniť pozitívnym smerom, prekážky sú najlepším predpokladom na to, aby sme zo seba vydali to najlepšie: Prenasledovanie plodí pokoru, podporuje a povzbudzuje rozlišovanie duchov a dáva silu k službe blížnemu a k odvahe meniť svet.

Sv. Ignác učil svojich nasledovníkov, aby boli vierohodnými ľuďmi. To značí, že nestačí hlásať evanjelium len ako duchovnú záležitosť, ale treba otvoriť náruč chudobným, prijať tých, ktorí nemajú žiadne práva a žijú ako spoločenská menšina. Vierohodnými kresťanmi sa staneme vtedy, keď sme spravodliví a rešpektujeme dôstojnosť človeka.

Sv. Ignác kládol dôraz na múdrosť založenú na modlitbe. Každý deň začínam meditáciou nad tromi textami: nad niektorým žalmom, nad jedným z 99 mien pre Boha v islame a nad evanjeliom daného dňa, hovorí Sporschill.

3. Karl Rahner

Sporschill spomína: Karl Rahner bol majstrom dobrých otázok. Bol mužom, ktorého sa dotýkali aktuálne otázky, ale súčasne bol pevne zakotvený v tradícii. Teológ, ktorý sa nebál otvoriť akúkoľvek tému. Georg ho spoznal v Innsbrucku roku 1976, keď vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, a ich priateľstvo trvalo až do Rahnerovej smrti roku 1984.

Rahnera, ktorý zväčša pracoval za písacím stolom, nadchla pastoračná činnosť G. Sporschilla. Ten často posielal pánovi profesorovi otázky od mladých ľudí, ktorým sa venoval. Rahner na ne odpovedal, lebo sa veľmi zaujímal o spoločenské problémy. Bral vážne svoj rehoľný sľub chudoby, čo pre neho znamenalo aj to, že často navštevoval chorých, chudobných i nevzdelaných ľudí. Mal rád ich otázky, rád s nimi debatoval o duchovných veciach.

Raz som ho požiadal, aby mi niečo povedal o šťastí, spomína Sporschill. Rahner po krátkej úvahe odpovedal protiotázkou: Musíme byť vždy za každú cenu šťastní?

4. Wolfgang Feneberg

Feneberg bol jezuita na gymnáziu, ktorý Georga duchovne sprevádzal od mladosti. Keď sa po ukončení štúdia teológie v Paríži Sporschill rozhodol, že sa nedá vysvätiť, vyhľadal práve Feneberga a ten mu položil otázku: Ako si sám seba predstavuješ, ale tak, aby ti tá predstava bola blízka, aby ťa vnútorne rozochvela? Georg odpovedal: Dokážem si predstaviť, že pomáham mladým delikventom...

Zaujímavé je, že tento Georgov duchovný vodca neskôr vystúpil zo Spoločnosti Ježišovej, oženil sa a pracoval ako luteránsky pastor. Georgovi však pomohol stať sa kňazom a jezuitom. Feneberga neopustila láska ku Kristovi a evanjeliu a s Georgom sú podnes priatelia.

5. Franz König a Carlo Martini

Priateľstvo s Rahnerom dodávalo Georgovi silu, neskôr aj priateľstvo s kardinálom Franzom Königom, mužom veľkej múdrosti a veľkého srdca. Od neho sa Georg naučil byť otvorený k iným náboženstvám a neveriacim. König sa necítil dobre tam, kde bola cirkev uzavretá. Preto sa vždy snažil poukazovať na Božie pôsobenie aj mimo hraníc cirkvi. Kardinál König často navštevoval komunity, ktoré Georg založil vo Viedni. Spájala ich láska k chudobným.

F. König mal veľa spoločného s kardinálom C. M. Martinim. Obaja boli naklonení mladým ľuďom, cudzincom a trpiacim. Práve F. König zoznámil Georga Sporschilla s kardinálom C. Martinim pri jeho návšteve roku 1982 vo Viedni.

6. Biblia

Písmo sv. je pre Georga hviezdou, ktorá ho vedie po celé roky, zvlášť po skúsenostiach, ktoré za celé desaťročia získal v kontakte s najvážnejšími problémami mládeže. Ako hovorí, Biblia je jediná kniha, ktorú číta každý deň. Ona je základom pre budovanie priateľstiev a vzťahov. V nej nachádzal silu ísť za mladými ľuďmi do kanálov pod Bukurešťou aj pri mnohých neúspechoch.

Roku 1983 založil s Fenebergom biblickú školu v Jeruzaleme a Nazarete. Biblická škola, stretanie ľudí nad Božím slovom ním inšpirované, vznikla aj vo Viedni. Z nej vzniklo aj vydávanie komentárov k biblickým textom na internete a vo svetskej tlači. Raz za rok chodí Georg Sporschill na štyri týždne navštíviť biblické miesta.

Georg hovorí: Nečítam už žiadnu knihu o psychológii ani žiadnu príručku plnú dobrých rád a trikov, ako zvládnuť najťažšie situácie. Dospel som k tomu, že základom ich argumentácie je práve Biblia. Kniha, ktorá hovorí o mojom i tvojom živote. Celkom a bez výhrad. Je to kniha skutočnej tolerancie, ktorá nespočíva v snahe zapáčiť sa za každú cenu, ani zaujať politicky korektný postoj. Súvisí to so skutočne hlbokým sebauvedomením, vnútorným poznaním seba samého pred Bohom vo svetle jeho pravdy.

7. Ruth Zenkertová

Hovorí sa, že za každým veľkým mužom je nejaká žena. V Georgovom prípade je to Nemka Ruth Zenkertová. Jeho najbližšou spolupracovníčku je už 30 rokov. Spoznala ho na biblickom kurze roku 1984 vo Svätej zemi. Kurz sa organizoval ako pešia niekoľkomesačná púť po Ježišových stopách. Ruth dovtedy pracovala v banke. Keď ju zamestnávateľ nechcel na kurz uvoľniť, dala výpoveď. Neskôr sa presťahovala do Viedne, kde začala spolupracovať s Georgom. Vo Viedni vyštudovala náboženskú pedagogiku, a keď Georg šiel dokončiť štúdiá psychológie do USA, ona viedla jeho komunitu s problémovou mládežou. Od roku 1992 je Ruth s Georgom v Rumunsku.

Práca s mladými

Skutočný cieľ pomoci mladým ľuďom nespočíva v tom, že pozeráme len na hmatateľný výsledok, ale v tom, že sa angažujeme pre dobro človeka a budujeme úprimný vzťah založený na dôvere. Keď pracujem s mládežou, nie je hlavným cieľom priviesť ich na sv. omšu, hovorí Georg. Možno to príde neskôr. Najprv im chcem jednoducho pomôcť žiť. Ježišovo „obráťte sa“ neznamená ísť do kostola, znamená omnoho viac: Zmeň sa, hľadaj novú cestu, novú životnú cestu!

Veľa mladých ľudí z rôznych európskych krajín strávilo mesiace v komunitách G. Sporschilla v Rumunsku, Moldavsku a Bulharsku. Súčasná mládež cíti na dne svojho srdca rovnakú otázku: Kde nájdeme ľudské spoločenstvo, s ktorým by sme sa mohli deliť o svoj život, svoje hodnoty, solidaritu a lásku, po ktorej túžime?

V komunitách Georga Sporschilla sa stretáva mládež blahobytu zo Západu a mládež chudoby z Východu Európy. To, čo poháňa spoločenstvo Concordia a Elijah dopredu, je snaha vytvoriť láskyplné prostredie, presýtené kresťanskými hodnotami, v ktorom by sa mohli navzájom stretnúť dva rozdielne svety – svet detí zo západoeurópskych krajín a svet rumunských detí. Tie rumunské sa zdajú byť omnoho silnejšie a zrelšie. Rumunské deti majú neobyčajnú schopnosť nakaziť svojich priateľov zo Západu radosťou a pocitom vďačnosti za to, že dostali šancu opustiť svet ulice.

Pár dobrých rád pre mladých

Čo by otec Georg poradil tomu, kto sa rozhodol, že chce svoj život prežiť dobre? Predovšetkým by som mu povedal, aby pozorne počúval, akými darmi ho Boh obdaroval: rodinou, vzdelaním, záujmami, zdravím. To je predpoklad k tomu, aby človek začal brať svoj život vážne. Potrebné je cvičenie v schopnosti byť vďačný. Je to účinné v každom veku. A nájsť seba samého.

Druhé je pestovanie dobrých priateľstiev. Tretia rada: Dobré je položiť si otázku: kto ma hľadá, kto ma potrebuje? K akej úlohe vo svojom živote som povolaný?

Kardinál Martini vždy vravel mladým: Zájdite na hlbinu! Majte odvahu! Nebojte sa riskovať!

Problém mládeže zo Západu v súčasnej dobe tzv. „tekutej modernity“ je, že príliš problematizuje samu seba, problémy, ktoré rieši, svet, v ktorom žije. Tým mladí riskujú, že sa utopia v lyžičke vody, že sa do ničoho nepustia a prežijú svoj život ako nikdy nekončiace dospievanie, po ktorom im nakoniec zostane len horkosť, dezilúzie, ľútosť, hovorí Sporschill.  

Mladému človeku, ktorý je na pochybách ako ďalej, Sporschill radí, aby si urobil pár mesiacov čas a zapojil sa do nejakého dobrovoľníckeho projektu v zahraničí, kde sa naučí zaujímať o potreby druhých a zažije pocit solidarity.