Náboženstvá a potenciál násilia

Téma sympózia švajčiarskej provincie Spoločnosti Ježišovej v  exercičnom dome Bad Schönbrunn, Kanton Zug,  v dňoch 13.-16. júna 2016 bola: „Náboženstvo a násilie“. Na záver stretnutia, na ktorom sa zúčastnili jezuiti zo Švajčiarska, Nemecka, Rakúska, Litvy a Maďarska, bolo všetkým jasné, že ani Boh ani náboženstvá ani viera nemôžu byť príčinou násilia vo svete. Ježiš blahoslaví človeka s čistým srdcom (Mt 5,8). V spore o čistote a nečistote povedal: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15,19.-20); blahoslaví „lačných a smädných po spravodlivosti“ (Mt 5,6) a aj tých, „čo šíria pokoj“ (Mt 5,9). Tichosť srdca a pokora, ale aj milosrdenstvo sú pre pokoj nepostrádateľné.

Posledná premiéra tejto sezóny, moja posledná v zürišskom opernom dome, ktorý navštevujem od jesene 1968, bola aj posledná opera vo veľmi mladom veku (34 rokov) zomrelého Vincenza Belliniho: „Puritáni“. Zdvihla sa opona a na javisku  zdivená horda mužov vláči po doskách kráľa, prv ako ho pripútajú na stoličku a jeden z nich mu odreže hlavu, hodí ju pred bezmocnú kráľovnú, ktorú vodca tlupy vlečie za javisko, a keď sa znásilnená vráti a padá do mdlôb, vyzváňajú zvony a mohutný zbor vrahov vyvoláva na modlenie.

Prečo všetky náboženské výmeny názorov vedú k vojnám a násiliu? Ako nebezpečné sú náboženstvá, napriek tomu, že ohlasujú pokoj?  Momentálne žijeme s pocitom, že náboženstvá sa znovu vo zvýšenej miere stávajú hnacou silou násilných výmen názorov medzi ľuďmi. Je to naozaj pravda alebo to tak iba pociťujeme? Pravdou je, že vo všetkých vojnách od Druhej svetovej vojny hrali náboženstva a viera veľkú rolu. Lenže, aj keď náboženstvá hromadia veľký potenciál násilia, nemôžeme povedať, že by boli v konfliktoch tou hnacou silou. Sú skôr médiom, v ktorom sa násilie prejavuje. Náboženstvá tvoria morálne a solidárne spoločenstvá, v ktorých je jasná hranica medzi „my“ a „vy“. Kto nemá tú istú vieru, nepatrí k tomu. Je iný a v podmienkach ohrozenia sa z neho môže stať nepriateľ. Vlastné morálne pravidlá na neho nemusia platiť. Náboženstvá sa stávajú inštanciou, zložkou spoločenského života, ktorá síce vo vnútri ohlasuje pokoj, navonok ale rozdeľuje a ľudí zoskupuje na priateľov a nepriateľov.

Prirodzene to k sebe nepatrí. Všetky náboženstvá sú pokojamilovné, zakazujú vraždenie, násilie a lúpež. Jestvuje niekoľko výnimiek. V podstate všetky náboženstvá ohlasujú pravidlá medziľudského správania, ktoré vedú k mierumilovnosti. Avšak vo vnútri! Navonok to všetko vyzerá celkom inak, tam sú náboženstvá schopné násilia. Kto by mohol vraždenie dovoliť? Nuž samo náboženstvo! Môže ho umožniť a použiť proti tomu, kto nepatrí do vlastného náboženského spoločenstva.

Často viac ako morálka majú rozhodujúcu rolu vrodené dispozície (pud alebo vášeň, chtivosť, teda inštinktívne správanie hraničiace so zvieracím konaním). Hlavným motívom všetkých vojenských ťažení predsa bola korisť, uznanie, sláva, dobrodružstvo. Až potom náboženstvo (ako to bolo aj v prípade križiackych výprav) dodávalo legitimitu.

Keď sa navzájom zlúči náboženské presvedčenie s politickými záujmami, úloha náboženstva (ako náhle sa dá do služby štátu) sa mení. Žiadne náboženstvo sa doteraz nevyhlo tomu, aby ospravedlnilo vojny, ak v popredí stáli štátne záujmy. Ani v budhizme, ktorého mierumilovnosť sa veľmi vychvaľuje. Stačí sa pozrieť na vojnu v Srí Lanke. Osobne žijem s obeťami krutej vojny, utečencami z krajiny, katolíkmi, ktorých rany nie sú ani po desaťročiach zahojené. V čase Prvej svetovej vojne boli učebnice náboženstva, v ktorých bol pri prikázaní „nezabiješ“ dôvetok: „Neplatí v prípade vojny“. Všetko je navzájom prepletené.

Spätne sa dá len ťažko určiť, čo je príčina a čo následná reakcia, politici majú v hlave náboženské presvedčenie a náboženskí vodcovia myslia politicky. Všetky náboženstvá odpovedajú na otázky: Ako mám žiť? Čo môžem robiť? Čo môžem očakávať? A odpovede náboženstiev sa rozchádzajú. Moslim môže mať aj štyri manželky, u nás to platí ako ťažké cudzoložstvo. Rovnosť medzi mužom a ženou je moslimovi cudzia; indickým náboženstvám úplne. V kresťanstve jestvuje idea o rovnosti pohlaví, či a kedy sa presadí je vo hviezdach. Sú rôzne odpovede na otázky o správnom spôsobe života a náboženské skupiny si ich proti kritikom bránia, a to aj násilím. Tento konfliktný potenciál je v náboženstvách prítomný a nezávislý od manipulácie politikou. Náboženstvá propagujú pravdu. Kto bojuje za Boha, cíti sa byť oprávnený povzniesť sa nad všetko ostatné. To znamená: Náboženstvá prispievajú k tomu, že vojny sú krutejšie a bezhraničné. Od tridsaťročnej vojny náboženstvo nesmelo byť viac príčinou vojen. Po Francúzskej revolúcii sa viedli len dynastické vojny.

Náboženstvá sú nebezpečné, keď sú ohrozené. Hrozba môže byť znútra alebo zvonka. Dnes sú náboženstvá viac ohrozené znútra. Náboženstvo bolo vždy témou, ale nie vždy sme si to uvedomovali. Vojny v 19. a 20. storočí neboli nábožensky motivované. Omnoho väčší vplyv mali kolonializmus, imperializmus, komunizmus, fašizmus. Od vojny na Balkáne náboženstvá hrajú omnoho väčšiu rolu. V konfliktoch v posledných desaťročiach sa argumentuje omnoho viac nábožensky.

Kladie sa otázka, či vierohodné ateistické spolunažívanie by ľudstvu prinieslo pokoj. Nie, lebo ateizmus tiež nie je mierumilovný, podobne ako náboženstvá. Aj svetonázorové idey sa považujú za absolútne a ich zástancovia sa cítia byť povolaní svoje presvedčenie nanucovať druhým.

Ak sa striktne oddelí náboženstvo od politiky, štát a jeho občania si uvedomia, že náboženstvo v politických otázkach musí byť zdržanlivé. Potom možno potenciál násilia v náboženstvách utlmiť. Náboženstvo sa nesmie nikdy dať do služieb politiky. Ďalej, musí sa vyrovnať so svojou násilníckou minulosťou a sebakriticky z nej vyvodiť dôsledky a všetkých násilníkov a atentátnikov odsúdiť. Náboženstvá nie sú mierumilovné. Mierumilovnosť im musí byť nanútená.

To platí aj pre náboženské vojny medzi puritánmi a stuartovcami (oficiálnou anglickou cirkvou) v období Olivera Cromwella, ktoré vytvára historické pozadie opery Vincenza Belliniho „Puritáni“. Náboženský  spor v tejto anglickej občianskej vojne bol extrémne ostrý a boje boli veľmi krvavé.