Zápas o Františkovu cirkev

I.

Najskôr pokladám za vhodné vysvetliť titul môjho príspevku: Zápas o Františkovu cirkev. Nemyslím toto slovné spojenie vlastnícky, nejde o odkaz na Františka ako momentálneho šéfa, hlavného zástupcu katolíckej cirkvi. Ide mi o víziu, s ktorou nastúpil František do služby rímskeho biskupa v katolíckej cirkvi a ktorú sa snaží aplikovať na seba osobne a programovo na cirkev.

Pri všetkej úcte k jeho predchodcom je to iná vízia cirkvi, akú zastávali a žili Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Niekedy sa ľudia z prostredia mimo cirkvi divia nad našimi očakávaniami, ktoré máme voči pápežom. Zdá sa im, že tým, ako veľa očakávame od pápeža, podceňujeme seba a ľudský potenciál miliónov katolíkov a vyvyšujeme možnosti jedného človeka. Preto, ak sa tešíme z Františka, musíme si dať pozor, aby sme nečakali priveľa od neho a primálo od seba. Lebo k tej „jeho“ cirkvi patrí aj presvedčenie, že pápež v nej nemá byť centralizujúca, uniformujúca, absolutisticky dominujúca postava.

S Františkom sa nám rímsky biskup konečne správne lokalizoval. Nie nad cirkev, ale do cirkvi. Je to priam šokujúce, že na to, aby rímsky biskup prišiel s takýmto normálnym prístupom – že som jeden z vás (samozrejme vo svojej nenahraditeľnej špecifickej úlohe) – museli sme čakať dlhé stáročia až po Jána XXIII., a potom okrem pár výnimočných momentov opäť až po Františka. Že vôbec bolo možné zaviesť vo vnútri cirkvi až v takej veľkej miere mocenský, odcudzujúci, byrokratický prístup, zvyknúť si naň, a dokonca túto nevšímavú (nedotknuteľnú) štruktúru predkladať svetu ako princíp fungovania Božieho Ducha v katolíckej cirkvi, to ma osobne ako katolíka veľmi zahanbuje, a chápem, že zároveň mimoriadne spochybňuje celú cirkev a zmysel jej poslania v očiach ľudí vo vnútri cirkvi a zvlášť mimo nej.

Preto dnes, keď môžeme hovoriť o Františkovej cirkvi, a vidíme, že sme na dobrej ceste k cirkvi, ktorá bude síce stále hriešna, ale predsa viac bližšia Kristovi, musíme sa dať pozvať aj do poctivého zápasu o túto cirkev. Nečakáme od Františka, že cirkev privedie k absolútnej dokonalosti. To nie je v jeho možnostiach. Ale Františkovi jeho kompas – evanjelium – jasne ukazuje, kde je „sever“. Na Slovensku od niektorých vyšších predstaviteľov cirkvi počuť, že František ničím neruší kontinuitu so svojimi predchodcami, že s ničím novým neprichádza, že iný je len svojím juhoamerickým kontextom a svojím južanským temperamentom. Skúsme sa s takýmito tvrdeniami, ktoré na mňa pôsobia ako vyhýbavé manévre, konfrontovať.

II.

Názov prvého bloku tejto konferencie znie: Synoda ako základ dialógu v cirkvi. Synodálny princíp v cirkvi nie je výdobytok modernej doby, ale konštitutívny prvok kresťanských spoločenstiev od počiatkov ohlasovania evanjelia. Zhodou okolností či pod tlakom okolností je témou tohoročnej synody rodina. Ak má táto synoda o rodine poslúžiť niečomu prospešnému, tak len za podmienky, že rokujúci účastníci budú mať jasno v tom, že cirkev je rodina čiže synoda.

Viacerí ľudia z prostredia cirkvi i mimo cirkvi v súvislosti s procesom prípravy na mimoriadnu a riadnu synodu hovoria o revolúcii v cirkvi. K takémuto silnému hodnoteniu stačilo, že vedenie cirkvi sa zaujímalo o názory ľudí, že sa na vlaňajšej mimoriadnej synode viedli spory a že sa diskutovalo! Nakoľko sa slovenská cirkev zapojila do procesu prípravy na synodu? Otázky k synode boli elektronickou poštou zaslané na adresy farárov, nik však už nikdy nespomenul, koľkí odpovedali a či aj po solídnej porade s ďalšími ľuďmi. Zmienka o tom nebola ani v katolíckych médiách. Potichu sa to vysvetľuje tým, že vraj jestvuje nejaká inštrukcia, podľa ktorej sa odpovede katolíkov na otázky synody nemajú zverejňovať. Takto sa však zo synodálneho procesu, z otvoreného úprimného rozhovoru najbližších, ktorí si spolu sadli za rodinný stôl, ľahko stane proces kuloárny, byrokratický, možno aj zneužiteľný.

Synodálny, rodinne- dialogický princíp pokladá František za veľmi dôležitý princíp reformy cirkvi. Takémuto princípu zjavne nezodpovedá systém fungovania vatikánskej kúrie a zväčša aj biskupských kúrií, ktoré sa často správajú ako dozorné úrady nad jednotlivými miestnymi cirkvami a komunitami cirkvi, a nie ako služba jednote a porozumeniu vo viere pre svetovú cirkev a jej jednotlivé konštitutívne časti. Pri Františkovej reforme cirkvi však nejde len o reformu aparátu centrálnych úradov. Viac ide o zmenu duchovnej atmosféry v cirkvi a zmenu pastoračných akcentov. K tej zmene atmosféry patrí skoncovanie s duchom klerikalizmu a k zmene akcentov patrí posun od priority náuky k priorite uzdravovania.

Iste, cirkev uzdravuje aj pomocou náuky, ale náuka sa nesmie stať prekážkou na záchranu človeka. (Otázka, nakoľko môže ísť aj o zmenu náuky, čoho sa tak boja tradicionalistické kruhy, si zaslúži osobitný priestor.) Pri tomto obrate od náuky k uzdravovaniu má kľúčovú pozíciu Františkova téza milosrdenstva. Opäť ďalekosiahle nepochopená veľkou časťou cirkvi. Milosrdenstvo nie je (ne)čnosť lacnej zhovievavosti. Zhovievavosť je občasný úlet pánov, ktorí sa nazdávajú, že občas si ho môžu dovoliť, aby lepšie vyzneli pred verejnosťou. Kto v cirkvi neverí, že láska predchádza všetkému a že motivuje hriešnika k obráteniu, ten opravuje Františka a milosrdenstvo podriaďuje pravde (náuke). Vytrvať v Kristovej pravde je temer heslo úzkostlivých a protireformných kruhov v cirkvi.

Synodálny, rodinne- dialogický Františkov princíp sa prepája s iným málo pochopeným prívlastkom cirkvi, ktorým je chudobná cirkev. František najčastejšie zdôrazňuje, že mu ide o chudobnú cirkev pre chudobných. Kým vedenie cirkvi za predchádzajúcich dvoch pápežov hľadalo oporu pri udržaní morálneho poriadku aj v spojenectve s mocnými politickými a finančnými skupinami (v nádeji, že sa im tak podarí zastaviť liberalizujúce legislatívne procesy ohľadom kontroverzných etických otázok), František sa nielenže priatelí s chudobnými, ale priamo vyzýva k zmene sveta, k zmene momentálne panujúceho – ľuďom i prírode ubližujúceho – systému politiky a ekonomiky. Pri návšteve Kuby na stretnutí so zasvätenými osobami František hovoril o službe rehoľných sestier pre chudobných a opustených a pri pohľade na kňazov sa spýtal, ako oni môžu slúžiť chudobným. Sám si odpovedal, že môžu najmä v spovednici, kam prichádzajú chudobní teda zranení ľudia, aby zažili milosrdenstvo. Chudoba má teda rôzne podoby, a to aj v zabezpečenej spoločnosti európskeho typu.

Synodálna, rodinne- dialogická a chudobná cirkev sa zároveň stáva podľa Františka cirkvou, ktorá sa prestáva točiť okolo seba samej a stáva sa misionárskou alebo vychádzajúcou cirkvou. Vychádzať nemá na osvetlené pódiá a vyzdobené ulice, ale na periférie, kde bude slúžiť potrebným, zraneným, dehumanizovaným. Len aktéri cirkvi s mentálnou výbavou vychádzania sú schopní evanjelizačného kontaktu s ľuďmi vo vnútri cirkvi a zvlášť s ľuďmi inak veriacimi a neveriacimi. Katolíci na Slovensku sa zväčša tešia z takých podujatí, ako bol nedávny Pochod za život, ale vychádzanie cirkvi vo Františkovom poňatí sa nechápe ako akési demonštrovanie „katolíckych“ hodnôt vo verejnom priestore ulice a námestia. František presadzuje mnohoraké, často riskantné vyjdenie do reality života dnešných ľudí, aby vôbec mohla vzniknúť situácia možného stretnutia a vzájomne liečivého sprevádzania.

III.

Vízia Františkovej cirkvi je cirkev evanjeliová, bratsko-sesterská, synodálna a dialogická, tiež chudobná a vychádzajúca. Profesor Paul M. Zulehner v nedávno vydanej eseji o Františkovi porovnal túto víziu s textom tzv. Paktu z katakomb, ktorý roku 1965 v katakombách sv. Domitily podpísali stovky biskupov, účastníci II. vatikánskeho koncilu pod vedením Héldera Câmaru. Vo všetkých troch častiach dokumentu – že biskupi chcú žiť štýlom obyčajných ľudí medzi ostatnými; že sa chcú angažovať za chudobných, a to aj politicky za zmenu nespravodlivých štruktúr sveta; a že chcú zmeniť cirkev mocenskú na cirkev slúžiacu – Zulehner nachádza u Františka úplný súlad so záväzkami katakombálneho paktu.

Cirkev však nie je iba rímsky biskup. Len katolík s ružovými okuliarmi nevidí, že s Františkom kráča rovnakým smerom iba zopár biskupov a menšina kňazov. A cirkevný ľud (aspoň v Európe) zväčša len tlieska a teší sa, ale reálne Františka nepodporuje. Preto na záver moje dve otázky:

III. 1.

Ako možno nahradiť deficit výkonných služobníkov cirkvi čiže nedostatok biskupov a kňazov, ktorí chcú rozvíjať Františkovu víziu cirkvi a uvádzať ju do praxe? Azda by sme sa mali viac inšpirovať vlastnými skúsenosťami z obdobia totality, keď tisíce tajných kňazov, rehoľníkov a laikov suplovalo chýbajúcich kňazov vo verejnej pastorácii, resp. dopĺňalo a nahrádzalo to, čo kňazi vo verejnej pastorácii nekonali a nevládali. Pritom si 99% týchto angažovaných katolíkov dokázalo ustrážiť tenkú hranicu medzi budovaním paralelnej cirkvi (cirkvi – sekty) a cirkvi jednotnej katolíckej, ktorá ma mnoho podôb a tvárí.

Inšpirovať sa môžeme aj fungovaním cirkvi v Latinskej Amerike, ktorá je napriek mnohým ťažkostiam (ku ktorým patrí veľký nedostatok kňazov a donedávna i nedôvera zo strany rímskych cirkevných úradov) živou a radostnou cirkvou vďaka tisícom mužov a žien, ktorí popri svojej práci a rodine prijali zodpovednosť za liturgiu, katechézu, sociálne služby a politické angažovanie sa v mene cirkvi a evanjelia.

III. 2.

Ako prekonať deficit účinnej reči medzi ľuďmi cirkvi, ktorí chcú zápasiť o Františkovu cirkev? Tradicionalistické kruhy majú svoje jednoduché heslá, ktorými motivujú svojich prívržencov, aby zápasili za život, za ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť, za Kristovu pravdu, za tradičnú rodinu otca a mamy a podobne. Donedávna  razili aj heslo za vernosť Sv. Otcovi (teraz už nepočuť). Tieto kruhy majú aj svoje uniformy, spevy a rituály, na Slovensku majú k dispozícii aj cirkevné financie a médiá.

Katolíci, ktorí túžia po ráznejšom vykročení cirkvi smerom k dnešným ľuďom a evanjeliu, nepotrebujú umlčať tradicionalistických katolíkov; ich priority chápu – napokon ich zdieľajú spolu s nimi, hoci ich prezentujú radšej iným spôsobom. Avšak aj prv, ako prišiel pápež František, otvorenejší katolíci vedeli, že cirkev nesmie o hodnotové témy bojovať spôsobom politických strán a evanjelizáciu sveta nesmie zameniť za moralizujúce akcentovanie zopár etických otázok. 

Otvorenejší katolíci vedia sami medzi sebou intelektuálne vysvetliť, o čo má ísť, ale často chýba reč, ktorou by pred verejnosťou jednoducho pomenovali svoje vízie, vrátane vízie Františkovej cirkvi. Potrebujeme hľadať takú reč – reč, ktorá bude jasná ako slnko a znejúca ako úder zvona. Reč, ktorú pritom nebude možné ľahko obviniť z nadbiehania duchu a rétorike doby. Mali by sme sa viac inšpirovať jezuitsky šikovnou a františkánsky úprimnou rečou, ktorú používa František – jeho odkazmi na situácie bežného života, jeho farbistými prirovnaniami (cirkev ako nabúrané auto) a jasnými pomenovaniami stavu vecí. Ak sa to podarí, udrieme nielen klinec po hlavičke, ale niekedy aj „po hlave“ tak, že bez toho, aby sa tá hlava rozbila, sa v nej konečne rozsvieti.