Zisk z nasledovania Ježiša

Myšlienky z kázne pátra Timoteja Masára SJ, ktorú povedal počas slávnostnej sv. omše v kostole sv. Martina, v rodnej obci, v  Hrnčiarovciach nad Parnou, 21. júna na 12. cezročnú nedeľu, rok B,  pri príležitosti 40. výročia kňazskej vysviacky, ktorú z rúk spolubrata biskupa Pavla Hnilicu SJ prijal vo Svätom roku 1. júna 1975, v kláštornom kostole Milosrdných sestier svätého Kríža, vo Švajčiarskom Ingenbohle, kanton Schwyz.

Drahí príbuzní, milí rodáci, priatelia, priateľky, milí bratia a sestry v Kristovi,

v Duchovných cvičeniach sv. Ignáca Loyolského (1491-1556), zakladateľa Spoločnosti Ježišovej, na premáhanie seba samého a na usporiadanie vlastného života bez rozhodovania pod vplyvom nejakej nezriadenej náklonnosti (DC 21) už v Princípe a fundamente (DC 23), predpokladajú sa niektoré pravdy, z ktorých všetko vyplýva (princíp) a na ktorých všetko spočíva (fundament), píše v komentári k nim páter Candida de Dalmases SJ, môj spolubrat, s ktorým som počas môjho pôsobenia vo Vatkánskom rozhlase býval v komunite. (DC vydali slovenskí jezuiti podľa španielského vydania P. Candida de Dalmases: Ejercicios Espirituales, 1987, v preklade P. Štefana Senčíka SJ, v Kanade, 1990.)

Vedúca zásada a základná pravda je, že človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu a takýmto spôsobom si spasil dušu. Ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený. Z toho vyplýva, že človek ich má natoľko užívať, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu a natoľko sa ich zrieknuť, nakoľko mu v tom prekážajú (DC 23).

Ježišovi učeníci mali pokušenie nasledovať Ježiša s pomyslením: Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Aký zisk z toho teda budeme mať? (Mt 19,27) Keď stolár urobí skriňu, vystaví ju do výkladu, predá, na konte má odmenu. Čo bude s nami, mysleli si Ježišovi priatelia. Čo bude potom, na konci toho obchodu, ktorý sme s tebou, Pane, urobili? Svätý Otec František, môj spolubrat, prvý jezuita na Petrovom stolci, povedal, že nasledovať Ježiša, to nie je žiaden dobrý obchod, to je služba! (26. máj, ranná homília).

Učeníci to nechápali, niektorí Ježiša opustili, a srdcia tých, čo zostali,  boli očisťované až do zoslania Ducha Svätého, keď všetko pochopili; predovšetkým pochopili, že mama Jakuba a Jána (Mt 20,20), keď žiadala prvé miesta pre svojich synov v Božom kráľovstve (keď celá akcia skončí, keď vyženú okupantov – Rimanov z krajiny a doma obnovia starý poriadok, miesta sa budú rozdeľovať), vzala nasledovanie Ježiša na svetský prospech. Pritom Ježišovi to ani nepatrilo, o takom niečom rozhodovať. Lenže, moji drahí, kalich utrpenie piť, a tak si zaslúžiť prvé miesto, láska a vernosť, verná láska, to je v nasledovaní nášho Pána Ježiša Krista to najťažšie.

Učeníci nepochopili, ani ich to nezaujímalo, že Ježiš je na ceste do Jeruzalem, že ide zomrieť. Trpieť veru nechceli. Ani poslúchať. Peter si vzal Pána nabok a začal mu dohovárať, že zomrieť nesmie, aký by to bol Mesiáš, ktorý zomrie a Ježiš ho neodohnal, len mu povedal, aby poslúchal: Choď mi z cesty, lebo nemáš zmysle pre Božie veci, len pre ľudské  (Mk 8,31-33). To choď mi z cesty nikoho navždy nevylučuje, my vieme, že Peter oplakal svoje správanie a stal sa „skalou“. Ježiš ho len napomenul, aby mu nebránil v plnení vôle Otca. Povedal mu: Poď za mnou, mňa nasleduj. A nie tých, čo ti sľúbia, čo nie je ich, aby si sa im klaňal (Mt 4, 8-10), a keď ich sklameš, ťa opustia, aby si vandroval v hmle. A to znamená osamelosť. Povedal to Hermann Hesse, nositeľ Nobelovej cený za literatúru, v roku 1946 (H. Hesse: Im Nebel).

V skutočnosti celý život je osamelosť. Kto chce ísť za Ježišom aj za svetom, v chudobe a zároveň s bohatstvom, to je polovičaté kresťanstvo a to je aj polovičaté kňazstvo, ktoré túži len po materiálnom zisku. To je duch svetskosti, taký kresťan kríva na obe nohy, lebo nevie, čo chce. Nasledovanie Ježiša Krista čisto z ľudského hľadiska nie je žiaden dobrý obchod. To je služba. Ak ťa Pán volá a dáva ti možnosť vlastniť dobrá, musíš sa správať ako v službe, musíš byť a žiť pre druhých.

Sú tri veci, ktoré kresťana vzďaľujú od Ježiša. Bohatstvo, márnivosť a pýcha. Bohatstvo je nebezpečné preto, lebo ťa rýchlo zvedie k márnivosti a človek sa potom cíti veľmi dôležito; keď sa cíti dôležito, popletie si hlavu a stratí sa, zabudne na ľudskú dôstojnosť, svoju a druhých. Je nepekné vidieť kresťana, laika, kňaza, biskupa, ktorý chce obe veci: nasledovať Ježiša Krista a hmotné dobrá, ktorý chce Ježiša aj svetskosť. To je antisvedectvo a vzďaľuje človeka od Ježiša. (František, 26. máj, ranná homília).

Drahí rodáci, milí moji veriaci, bratia a sestry: My sme vo svete, ale nie sme zo sveta (Jn 17, 16). V dnešnom evanjeliu je opísaná celkom všedná skúsenosť. Príbeh o utíšení búrky je z nášho života. Je to naša životná cesta, od jedného brehu k druhému, od narodenia po smrť. V každom živote sú aj búrky. Dnešné evanjelium opisuje situáciu, ktorú každá a každý jeden z nás zažil. Aj bez mora, víchrice a lode sa môže cez nás prevaliť katastrofa a človek viac nevie ako ďalej, nie je ani ľahké nájsť správny smer. Pocit, že som u konca, je zdrvujúci. Po búrke bolo ticho. Ticho je najvyššia forma aktivity, povedal hudobný skladateľ Leonard Bernstein. Vyžaduje ale mimoriadne veľkú disciplínu, človek si ho musí vytvoriť, preto je také vzácne.

Drahí moji rodáci, drahí priatelia, už roky čítate moje slovo do ticha, niekedy duchovné, niekedy profánne, to druhé hlavne z zürišskej opery. Vždy je to umelecky spracovaný živý materiál, skúsenosť, na ceste od jedného brehu k druhému. V tichu možno ísť do hĺbky, aj do hĺbky duše, pozrieť sa na ten strach, ktorý mi nedovolí žiť, spýtať sa, čoho sa bojím, prečo sa bojím, koho sa bojím. A najčastejšie sú to tí najbližší, ktorých sa človek bojí najviac. V tichu si odrazu uvedomím: Veď v skutočnosti ide len o jednu jedinú otázku: Dôverujem Ježišovi?

Verte mi, oplatí sa v tichu pouvažovať o rozhovore, ktorý vedie Ježiš so svojimi učeníkmi. Človek lepšie pochopí, že Ježiš ma nezachráni pred katastrofou, ale v nej. Viera nás zbaví strachu z moci nado mnou. Strach mi nikto nevezme, ten mi dal sám Boh, keď ma privolal k životu, vložil mi ho do svedomia, aby som robil dobro. Veď mi dal slobodu rozhodovania. To je najväčšie tajomstvo stvorenia, moja sloboda. Ja môžem aj Boha odmietnuť. Strach je červené svetlo na križovatkách našich ciest, na životnej ceste, z jedného brehu na druhý, upozorňuje a chráni. Počkaj, uvažuj, rozlišuj, čo je dobré pre teba, pre druhých, čo ťa bližšie privedie k Bohu!

V búrke veriaci kresťan myslí na Ježiša. On tu predsa musí byť. Sľúbil to. Prečo necítim nič z jeho prítomnosti, pýta sa maloverný. Prečo mňa, mojich blízkych, priateľov nechráni pred nebezpečenstvom a strachom? On nás chráni, ale mu nedôverujeme. Slobodu, ktorú nám dal, zneužívame. Potom sa pýtame, prečo je vo svete toľko zla, prečo to Boh dopustí. Nakoniec, ako učeníci v dnešnom evanjeliu mu vyčítame: Učiteľ, nedbáš, že hynieme? (Mk 4,38) Počas mojich štyridsaťsedem rokov rehoľného života, v priebehu celých štyridsať rokov kňazstva, som nepočul inú odpoveď, ako je tá, ktorú dal Pán učeníkom: Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru? (Mk 4,40)

Títo Ježišovi učeníci boli s nim, mali ho poznať, žili s nim. Ale, poviem si, veď boli začiatočníkmi, ako aj my sme ešte stále začiatočníkmi vo viere, naša viera je krehká, v hlinených nádobách, už desaťročia sme kresťanmi, a spolu s učeníkmi sa ešte stále pýtame: Kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú? (Mk 4, 41) Ako tí muži z Emauz, sklamaní, žiaden zisk, aj po toľkých rokoch služby, všetky predstavy a plány boli preč, obchod skrachoval, keď ho videli na kríži... My teraz  hľadáme vysvetlenie tohto nádherného príbehu. Nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko čo hovorili proroci (Lk 24,25).

A ja sa Vás teraz spýtam: Môže sa naša viera zakladať len na zázrakoch? Moja skúsenosť mi hovorí: Kým neurobíš nič preto, aby si pravdy viery žil, keď už Ježiša vôbec neočakávaš, nič sa nestane. Nikto ťa nezbaví zodpovednosti za tvoj život, za hospodárenie s talentami, ktoré ti Boh dal, ten Boh, v ktorého veríme, a ktorého vlastnosťou je dávať ozajstnú duchovnú radosť a odstraňovať každý zármutok a zmätok; Boh, ktorý je svetlo, pravda, vzkriesenie a život (Jn 11,25), v ktorom niet tmy, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy (2 Kor 1,3).

Mama povedala Jožkovi: Jožko, choď vziať na dvor drevo. Jožko nato, že už je tma, že on sa na dvor ísť bojí. Mama mu povedala. Ale Jožko, nemusíš sa báť, veď kamkoľvek ideme, vždy je s nami Pán Ježiš. Jožko otvoril dvere a povedal: Tak teda, keď si tu, dones nám to drevo ty.

Drahí moji rodáci, milí priatelia, stačí veriť v zázraky, aby sme mali ozajstnú, pevnú vieru v Boha? Ak sa v mojom živote nič neposunie, ak sa v mojom živote nič nezmení, nič sa nestane.  Boh za mňa nič neurobí. Keď Abrahám ako zápalnú obetu mal obetovať svojho syna, vzal drevo, naložil ho na svojho syna Izáka (Gn 22,6). Najmilší! Izák si na jeden z tých vrchov, kde mal byť obetovaný, musel drevo odniesť sám.

Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž! (Mk 8,34) Kríž patrí k tomu. Vziať na seba kríž, to v Ježišovom svete znamená ten hrozný posledný akt, v ktorom na smrť odsúdený si sám položil na plecia drevo, na ktorom mal zomrieť; a s nim, nahý, obratý o všetko, aj o svoju ľudskú dôstojnosť, vybral sa na popravisko. Ježiš išiel po tejto ceste sám. Boh ho z toho neoslobodil. Neoslobodí ani nás. Ťažké to bolo aj vtedy. Chcete aj vy odísť? – Ku komu?, povedal mu Peter. Drahí moji, z mojich sedemnástich spolunovicov som dnes v Spoločnosti Ježišovej jediný.

My nemôžeme dávať na prvé miesto zmŕtvychvstanie – ono patrí na koniec – a obísť kríž. Na ceste na druhý breh niet skratiek ani obchádzok. A svoje drevo si ponesie každý sám. Zmŕtvychvstalý Kristus sa nezjavil v chráme, ale všade tam, kde sa ľudia spoločne rozprávali a modlili. Keď vyznáme vieru v Ježiša Krista, povieme: Ty, Ježiš, si ten, pre ktorého som sa rozhodol. Čoho sa bojíte? Koho sa bojíte? Prečo sa bojíte?

Boh povedal Abrahámovi: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha. A Abrahám nazval to miesto: Boh vidí. Dodnes sa hovorí: Na vŕšku Pán vidí. (Gn 22, 12.14). Pán Boh vidí všetko. Dôverujte Ježišovi, drahí moji! Dôveruj jeho prísľubu. Ježiš je Pán! Jeho poslúchajú vietor i more.

Pokračujme teraz v slávení eucharistie mysliac na Petrovu otázku: Zanechali sme všetko, ako nám to vynahradíš? A myslime aj na Ježišovu odpoveď. Odmena, ktorú nám dá, je podobnosť s nim. Toto bude naša výplata, to budú naše doplatky, veľká odmena: Podobať sa Ježišovi. (pápež František).

A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo  bratov alebo sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života (Mt 19,29).