Kresťan, ktorý neodpustí, nesmie sa volať kresťanom

Prvá moja odpoveď na túto otázku je: Ja vôbec neuvažujem o tom, ako sa zachová ten človek, ktorému odpustím, lebo odpustenie musí byť bezpodmienečné. Preto sa mi takáto otázka vôbec  nekladie. Ale odpovedať na ňu, ak ma o to požiada priateľ, viem, a NEROBÍ MI TO PROBLÉM.

Začnem s operou. Tam čerpám silu pre všedné dni. Syn sa pomstí za urazeného otca, ktorého urazil otec jeho milenky. Syn urazeného otca nemôže inak, vyžaduje to česť rodiny, a navyše, otec si to želal, aby sa za neho pomstil. Zavraždí milenkinho otca. Ona mu odpustí. Láska je mocnejšia dokonca ako smrť. Jules Massenet (1842-1912): Le Cid. Text je od Adolphe d' Ennery, Pous Gallet a Eduard Blau, podľa Pierre Corneille a Gullén de Castro.

Ako ďaleko ide Boh v odpustení? „Ja ťa tak veľmi milujem, že ty, moje stvorenie so mnou, tvojím Bohom – Stvoriteľom sveta a života – môžeš robiť čo len chceš. Môžeš ma biť, vysmievať sa mi, môžeš ma opľuť, bičovať a tŕním korunovať, áno, môžeš ma na kríž pribiť a moje srdce prebodnúť, ja ťa nikdy neprestanem milovať. Odo mňa nebudeš počuť ani len slovko obvinenia. Nechám sa zabiť ako baránok. Každá bunka môjho tela ti povie: mám ťa rád, odpúšťam ti. Každá kvapka mojej krvi ti povie: Nikdy ťa neprestanem milovať.  Srdce a moje pery ťa neodsúdia. ۥOtče odpusť im, lebo nevedia, čo robia‛ (Lk 23,34).To je môj Vykupiteľ. To je môj Boh. A nikto by mi to nebol mohol povedať, keby sa Boh sám nebol zjavil. Boh, uponížený až na smrť, na smrť na kríži.

Ak chceš, premedituj si hymnus z listu Filipanom (Flp 2,5n) a môžeš „zmýšľať tak ako Kristus...“ Určite nebudeš mať problém s tým, ako sa budú správať tvoji mocipáni, keď odpustíš; to už tvoja vec určite potom nie je, nevinný – vinný. Alebo si naozaj myslíš, že si nevinný? „Dobrý je len jeden!“ (Mt 19,17)  Odpusť. Nehovor, že odpustíš. Odpusť, teraz! Ako by som mohol očakávať odpustenie od Boha, keď ja neviem, alebo nechcem odpustiť.

Boh nás miluje bezpodmienečne. On nepovedal Božiemu ľudu: Dám vám zem, ak budete dobrí!  On svojmu ľudu zem dal. Boh je veľký Milujúci. Z lásky svoj ľud uzavrel do srdca (Dt 7,7), z egyptského otroctva ho vykúpil z lásky (Dt 7,8), Šalamún chcel múdrosť, Bohu sa to páčilo, dal mu ju, ten menil ženy, s obľubou cudzinky, ako spodné prádlo, a kráľovstvo padlo. Dávid videl na streche peknú ženu, jej manžela dať zabiť. Prorokov vyvraždili. Bodnutím do srdca toho, ktorý nám túto lásku zjavil, mal byť koniec opovrhovanej, vysmiatej, ohrozovanej, prenasledovanej, mučenej, nakoniec zabitej; ľud ju zrádzal, Božiu lásku, vždy, od Adama a Evy po Ježiša a zrádza ju dodnes. Celé dejiny Boha s jeho ľudom sú zradou Božej lásky. Boh strašne riskuje. On je trpezlivý. Nechá rásť (Mt 13,24-30). Sto oviec, jedna chýba, nechá deväťdesiatdeväť a ide ju hľadať (15,1-7); desať drachiem, jedna sa stratí (Lk 15, 8-10 ); dvaja synovia, jeden poblúdi (Lk 15, 11-32). Boh sa svojho nevzdá. On hľadá, čaká, nájde, teší sa. Aká je tvoja predstava o Bohu? A ako by si sa zachoval ty v podobnej situácii? „Ja až po starobu som ten istý, až po šediny ja ponesiem. Ja som to urobil a ja budem niesť, ja ponesiem a vyslobodím (Iz 46, 4). Kde si v núdzi, tam Boh  nájde k tebe vchod. Boh je trpezlivý, spravodlivý, milostivý. Boh je svetlo, v ňom nie je tma (1 Ján 1,5). Zomrie aby sme mali život (Ján 3,16-17).

Od začiatku svojho mesiánského poslania Ježiš nielen že volá hriešnikov k obráteniu, ale odpúšťa im pri rôznych príležitostiach ich hriechy. Ochrnutému najprv odpustí hriechy, a potom ho uzdraví aj na tele (Mk 2,10). Hriešnici, ktorá mu slzami ľútosti zmáčala nohy a svojimi vlasmi ich poutierala, povedal: Tvoje hriechy sú odpustené. Cudzoložnici povedal: Žena nik ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem. Pred Bohom sme všetci dlžníkmi. Vo sviatosti pokánia nám Boh odpustí všetky naše hriechy.

Ihneď ma napadlo, Deutoronomium 18,18: „Jedného z Vás Vám dám“. Boh chce, aby sa jeho slovo ohlasovalo v ľudskom slove, a čo robíme s nim my? Boh nám prejavil neuveriteľnú náklonnosť, totálnu, ale koľko rizika je v tom, my môžeme to jeho SLOVO sfalšovať, prekrútiť, vyhovoriť sa, aby sme ho len nemuseli povedať, akoby sme ho povedať mali, museli, lebo je to aj pre kňaza riskantné, povedať niečo, čo nemôže žiť alebo nežije, jemu to platí ako prvému, čo káže. Ale musí tak kázať, aj keď to ešte nedokáže žiť, lebo sme Cirkev hriešnikov. Ak si priznáš vinu a odpustíš, nemáš sa čoho báť! Nespravodlivo represívnejšieho musíš (dnes je sv. Ignáca): “S LÁSKOU NAPOMENÚŤ“; a môžeš mu aj povedať, keď už sme pri našom Otcovi zakladateľovi mojej milovanej Spoločnosti Ježišovej: Nerob sa, veď „bez Boha neurobíš nič, aj keby si ako chcel. Boh nič bez teba nechce, a mohol by. S Bohom spojený všetko dokážeš“ . Nikdy druhého nesúď, aby si nebol súdený. Pouč ho o našej viere, hlavne, pouč ho, aby lepšie počúval Božie slovo, lebo naša viera je z počutia. Alfa a omega našej viery je  toto počúvanie.

Blížnemu musím odpustiť a poučiť ho, aby lepšie počúval Božie slovo, nesmiem ho súdiť, to nie je moja vec. Kto nepočúva kázeň, toho musím poučiť. Súdiť ho bude Boh, jediný spravodlivý sudca. Ale keď kňaz ohlasuje, čo nemá, potom veriaci musia povstať. Musia sa búriť, lebo tak je to v Písme, kto vodí veriacich za nos, „ten nech zomrie“! Ako to spoznať? Ak kňaz neohlasuje Božie slovo alebo to, čo ohlasuje v Božom mene, sa nesplní, lebo hovorí svoje, toho sa neboj. (Deutoronomium 18,9-22)

Nemusíš sa starať, ako sa zachovajú mocipáni, keď odvoláš. Žil si za totality. Mocipáni z toho žijú, že zastrašujú  poddaných. Keď zomreli mama, vo februári 1983, bol som na pohrebe, rakúsky štátny občan, do Trnavy prišli dvaja tajní z centrály z Prahy a tri hodiny ma nútili, duševne týrali, aby som s nimi spolupracoval. Povedal som im, že som Riaditeľ Slovenského programu VaRo a nikdy to neurobím. Povedali mi, že urobíme skúšku. Ja som čierny vlk, zatelefonujú mi domov a ja pôjdem na stretnutie, kam mi povedia. Nepristal som na to. Zmučený som vyšiel von. Bratia Michal a František (už nežijú) ma čakali pred policajným riaditeľstvom. K bratovi Gustovi som sa išiel potešiť. Ja som mal navždy s tajnými pokoj. Niektorí podľahli. Diktatúry sú reťazové reakcie vydierania. Strach človeka o seba je koreňom každej neľudskosti a môže zostať latentný dovtedy, kým sa človek necíti ohrozený v tom, z čoho žije. Kto má peniaze a majetok, cíti sa ako prasa v žite, ako keby sedel v strede raja. Ale to je strašne klamné, lebo „hlupák, ešte dnes v noci ťa prídem vziať!“ (Lk 12,13-20). Napriek tomu všetkému platí: My máme Posolstvo, ktoré jasne hovorí, že viera v Boha zbaví strach moci nad nami.

Nadviažem tu na posledné blahorečenie: Keď Ťa budú potupovať, prenasledovať, všetko zlé o Tebe hovoriť, máš odmenu v nebi, zostaň pokojný, lebo Ježiš bol prenasledovaný, Ty nemôžeš očakávať, že sa budeš mať lepšie, si medzi vlčákmi. Ako sa správať v takej situácii? Prečítaj si usmernenia (Mt 10,16-39). Musíš sa snažiť, aby ste sa v pokoji dohodli (Mt 5,9), ale to nikdy nesmie  prebiehať na úkor vernosti k Božiemu slovu. Ak sa konflikt nedá inak vyriešiť, musíš prenasledovanie zniesť. Za každú cenu sa musíš pridržiavať Ježiša a jeho slova. Nie prenasledovanie, ale vernosť k Ježišovmu slovu ťa robí šťastným. Nikdy nesmieš odpovedať nenávisťou a nepriateľstvom. Ježiš od nás vyžaduje: “Miluj nepriateľa a modli sa za prenasledovateľa (Mt 5,44). Práve v takomto intenzívnom negatívnom vzťahu, ako je to pri prenasledovaní, nesmieme zabudnúť na lásku a živý rozhovor s Bohom. Dôležitá je harmónia medzi Bohom a človekom. My sme si život nedali, dostali sme ho od Boha, plnosť života si sami nemôžeme dať, „hľadajte najprv Božie kráľovstvo a Božiu spravodlivosť, ostatné všetko dostanete navyše (Mt 6,33). Toto nie je výzva na nečinnosť, ale na plnú dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ak nám Boh dal život, dá aj to, čo je potrebné na jeho udržiavanie. Ak človek nedokáže odpustiť, chce urobiť poriadok, to odvádza jeho myseľ od Boha, to nie je dôstojné kresťana. V Albánsku dodnes platí „kánon“ krvnej pomsty. Deti, ohrozené na živote, sa musia skrývať celé roky, nesmú opustiť obydlie, podľa toho „kánona“  odpustenie je nemysliteľné a pomsta je nevyhnutná. Dôveruj v Božiu prozreteľnosť. Každý deň má dosť trápenia (Mt 6, 25-34).

Po ovocí spoznáš, s kým máš do činenia. Chráň sa falošných vlčákov. Prichádzajú v ovčom rúchu, ale vnútri  sú draví vlci. Preto je veľmi dôležité pred každým vážnym rozhodnutím urobiť voľbu. Čo je dobré pre mňa, čo je dobré pre nás a čo ma viac privedie k Bohu. V exercíciách sv. Ignáca je to rozlišovanie duchov. Keď máš dobrý pocit, dobre si sa rozhodol. (Mt 7,15-20). 

Som živým svedkom evanjelia. Odmena tým, čo opustili všetko, je už teraz v tomto čase stonásobne väčšia a možno viac ako stonásobne. Mnohí prví  budú poslednými a poslední prvými (Mk 10,28). Rešpektuj zlaté pravidlo, ktoré je vo všetkých náboženstvách: Rob ľuďom vždy len to, čo chceš, aby ľudia robili tebe. Predpokladá sa tu, preto sa to volá zlaté pravidlo, že druhému budeš robiť dobro, priať mu, aby sa mu darilo, vo všetkom, vo všetkom (Mt 7, 12).

Keď sa tvoj brat, tvoja sestra prehreší, napomeň ho, napomeň ju. Ak sa obráti, odpusť mu, odpusť jej. Vždy. Ak prosí o odpustenie. A aj ty pros o odpustenie (Mt 18, 21-22; Lk 17, 3-4). Načo sa ma pýtaš, kto je dobrý. Len jeden je dobrý Boh (Mt 19,17). My sme Cirkev hriešnikov. Uvedom si to, navždy. 77 krát!

Boh všetko odpustí, ak sa  skloníš pred jeho dobrotou. Ľudia sa kukali, poprední muži sa vysmievali, iní hodili lós a rozdelili si jeho šaty, rúhali sa mu, smädnému ocot pchali do úst, on prosil Otca, aby im odpustil, lebo nevedeli čo robili (Lk 23,34).

Odpustenie znamená otvoriť budúcnosť.

Krivda zostane v pamäti. Vymazať ju nemôžeme. Čo nemôžeme zabudnúť, môžeme odpustiť. Kto odpustí, preruší reťaz viny a odplaty. Do svojej skúsenosti vezme to, čo druhý urobil, nesie vinu druhého. Skúsenosť odpustenej viny vyznačuje človeka; toho, ktorý odpustil, a toho, ktorý odpustenie skúsi. Môžeme byť bratia a sestry, kým nedokážeme druhého prijať s jeho vinou a zmieriť sa? Odpustenie je odvážny akt človeka, ktorý vie, že lepšie je nespravodlivosť zniesť, ako ju robiť. Neodpláca sa klamstvom za klamstvo, ale odpustením vytvorí nový vzťah. Odpustenie musí byť konkrétne. LEN OBEŤ MOŽE ODPUSTIŤ KATOVI. Ježišovo odpustenie svojim mučiteľom je konkrétne, lebo je to odpustenie obete. Nenávistná vôľa nemôže byť porazená násilím, ale iba odpustením. Ježiš nevedie konto ľudskej viny, on odpúšťa, lebo mu nejde o zničenie protivníka, ale o jeho spásu. On sa svojich nikdy nevzdá, hľadá, čaká, nájde, teší sa.

Tinko Paldankin. Slovo do ticha, ako odpoveď priateľovi. Zürich, 31. júla 2012, na slávnosť svätého Ignáca Loyolského, zakladateľa mojej milovanej Spoločnosti Ježišovej.