Reflexia reformných udalostí v katolíckej cirkvi.

Ocenenie vo Viedni

Najskôr sa patrí pripomenúť udelenie vyznamenania „Za slobodu v cirkvi“ Nadáciou Herberta Haaga 2. apríla 2011 vo Viedni. Ako je známe, k oceneným patrili ľudia tzv. Skrytej cirkvi, ktorej hlavnou postavou bol pred r. 1989 tajne vysvätený biskup Felix Davídek. Cenu prevzali žijúci svedkovia tejto cirkvi: Tajne vysvätený biskup Dušan Špiner, člen TF, a pani Ľudmila Javorová, Davídkom vysvätená za katolícku kňažku. V katolíckom kostole (Donau-City Kirche) v modernej štvrti Viedne boli na tejto slávnosti mnohí zaujímaví ľudia z reformného prúdu cirkvi: Prezident Nadácie profesor Hans Küng, teológ a kňaz, ktorý má mimoriadne zásluhy o koncil a neúnavne už 60 rokov nesie zástavu koncilu v duchu aggiornamenta Jána XXIII., tiež ocenený profesor teológie z Luzernu Walter Kirchschläger, mnohí významní teológovia a kresťania z Rakúska, Nemecka a Švajčiarska, ako aj množstvo ľudí zo Slovenska, Moravy a Čiech.
Vo Viedni sa takto stretli bratia a sestry vo viere, ktorí patria do jedného spoločenstva cirkvi a jedného reformného tábora v našej cirkvi, hoci svoje životy prežili vo veľmi rozdielnom postavení. Jedni ako renomovaní teológovia a intelektuáli zo slobodného sveta cirkvi západnej Európy, druhí ako donedávna viac-menej neznámi a neuznaní členovia cirkvi z bývalej komunizmom ovládanej východnej Európy, ktorí na prekvapenie tých prvých dávno otestovali na vlastnej koži ich teoretické vízie, a to v praxi komunistického prenasledovania i cirkevného podceňovania a zamlčiavania.

Slávnosť mierne zatienila skutočnosť, že spomedzi vyznamenaných odstúpil biskup Václav Malý, údajne preto, že akcia je priveľmi kritická voči Vatikánu. Otázku, nakoľko pri tomto odstúpení nášho priateľa V. Malého išlo o manipuláciu z mocenského zákulisia alebo jeho súkromné dôvody, môžeme ponechať stranou. Jeho odstúpenie od prijatia ceny „Za slobodu v cirkvi“ však malo svoje dopady aj na naše TF a bolo jedným z dôvodov, prečo niektorí členovia TF zneisteli a posilnili sa ich obavy, či TF ide správnym smerom. Zaiste, profesor Hans Küng je voči rímskemu vedeniu cirkvi kritický a ocenení ľudia zo Skrytej cirkvi nepatria k meanstreamu, ale k realizátorom alternatívy v cirkvi. To však nemôže byť dôvodom na dištancovanie sa od nich. Nik mi nevyvráti, že normálny kresťan má vždy stáť na strane tých, ktorí sú slabší, podceňovaní, za svoje presvedčenie prenasledovaní, a je jedno, či mocou nejakého štátu, nejakej finančnej skupiny alebo mocou vedenia cirkvi. Dnes tými podceňovanými a prehliadanými vo vlastnej cirkvi sú Hans Küng a všetci reformne orientovaní teológovia, kňazi a veriaci, ako aj svedkovia „Skrytej cirkvi“. Aj preto sme na ich strane, čo vôbec nemusí znamenať, že sa podpisujeme pod každý ich výrok alebo každé ich konanie.

Osobne pokladám za úžasné, že sme vo Viedni toho 2. apríla 2011 mohli byť a že na otázku H. Künga: Koľko ľudí prišlo zo Slovenska a Čiech?, sa zdvihol v kostole celý les rúk. Tým bojazlivým treba odkázať, že reformní katolíci, ku ktorým sa hlásime, síce dnes nesedia na popredných miestach v synagógach cirkvi, ale stále sú členmi, kňazmi a teológmi svojej cirkvi, a bojujú za jej obnovu v duchu evanjelia, nie v duchu doby, ako im je niekedy nepoctivo podsúvané.

Najdôležitejší výsledok udalosti vo Viedni je ten, že reformné krídlo katolíckej cirkvi sa posilnilo vo vedomí, že je čoraz viac katolíkov, ktorí žiadajú štrukturálne reformy, že formulácie katolíckych teológov zo Západu nie sú uletené vízie, ale sú to vízie schopné prenosu do reality, že tieto vízie neladia len s „modernými“ katolíkmi Západu, ale aj so skúsenosťou katolíkov z Východu, o ktorých sa predpokladalo, že pre rozdielnosť vo vzdelaní a rozdiele v stupni sekularizácie ich spoločnosti, sú voči myšlienkam západných teológov chladní a nimi málo osloviteľní. Skutočnosť je krajšia. Nielenže sme osloviteľní, ale mnohí z nás prv, ako by čítali intelektuálov Západu, dospeli k podobným predstavám a víziám, a navyše aj realizáciám – otestovali sme mnohé vízie teológov v praxi. Odteraz naši priatelia na Západe vedia, že cirkev na tzv. Východe nie je len tradicionalistická až fundamentalistická, nacionalistická a centralistická, ale aj reformná a slobodomyseľná, evanjeliová a synodálna.

Áno, k najdôležitejším výsledkom slávnostného odovzdávania cien vo Viedni patrí presvedčenie, že štrukturálne reformy a žitú vieru nemožno oddeľovať, ako to umelo robia mnohí cirkevní predstavitelia, keď akcentujú obnovu vo viere a obnovu štruktúr odmietajú. Túžba po reformách cirkvi nevychádza z nedostatku viery, ale naopak vyrastá zo skúsenosti žitej viery presne tak, ako to čítame v zakladajúcich dokumentoch kresťanstva – v spisoch Nového zákona. Vzkriesený Ježiš, k Bohu povýšený Kristus, inšpiroval svojím Duchom učeníkov, aby zrelativizovali váhu Mojžišovho zákona a jeho štruktúry a zo skúsenosti viery v Bohom potvrdeného Ježiša Nazaretského si vytvorili nové štruktúry a nové spôsoby života podľa jeho slova a príkladu.

Preto prosím, aby sme pokračovali v reflexii našej skúsenosti viery, ktorá bola pozdvihnutá slávnosťou vo Viedni, a kládli si napr. takéto otázky: Nakoľko môže byť skúsenosť „Skrytej cirkvi“ bývalého Československa pre nás prínosná aj po 20 rokoch mlčania? Prečo je hodná ocenenia? V akom zmysle? Nakoľko patrí histórii a nakoľko nám v našich dnešných problémoch? Čo pre nás znamená spojenectvo s najprogresívnejšími katolíckymi teológmi, špičkovými katolíckymi intelektuálmi súčasnosti, ako aj so svedkami z podzemia, väzenia, opovrhnutia a umlčania? Čo chceme mať s týmito ľuďmi spoločné?

Keď bol pred dvomi rokmi na návšteve Slovenska asi 80-ročný slovenský kňaz z New Yorku, Juraj Török, bol vyznamenaný slovenskými biskupmi za svoju celoživotnú prácu v katolíckych médiách. Kto ho videl a počul na televízii LUX, mohol počuť aj to, ako sa ho trojka našich katolíckych mediálnych expertov pýta, čo robiť (Kováčik, Gavenda, Haľko). Jeho odpoveď znela: Vrátiť sa ku koncilu, vrátiť sa k aggiornamentu, ku skúsenosti ľudí zdola, ako je to napísane v úvode dokumentu II. Vatikána Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov.“ Mediálna trojka v priamom prenose zjavne zneistela, ale protirečiť sa nedalo. Juraj Török pre naše zašliapnuté cirkevné vedomia, zašliapnuté už nie ateistickými mocipánmi, ale vlastnými ustrašencami a karieristami povedal viac, ako si sám myslel.

Memorandum teológov

Vážny príspevok k reforme cirkvi bol výrazne a odborne sformulovaný aj v tzv. Memorande profesorov katolíckej teológie z februára roku 2011. TF o ňom tiež prinieslo informácie, v zahraničí sa o ňom debatovalo na katolíckych teologických fakultách. Oficiálna slovenská a česká katolícka tlač však Memorandum odsúdila ako text teologických penzistov. Vraj namiesto akútnej krízy viery chcú liečiť len údajnú krízu štruktúr cirkvi. Memorandum, zvlášť v Nemecku, bolo myslené aj ako príprava na návštevu pápeža v jeho rodnej vlasti, ktorá sa uskutočnila na jeseň minulého roka. Chápalo sa ako podklad na prípadnú debatu, ako zmapovanie problémov, ktoré vidia profesori teológie. Následne aj nemeckí biskupi na čele s predsedom Biskupskej konferencie Robertom Zollitschom, arcibiskupom vo Freiburgu, sformulovali tézy, o ktorých by chceli s pápežom pri jeho návšteve hovoriť. Ako je známe, pápež na tieto (aj biskupské) podnety nereagoval. To však neznamená, že Memorandum teológov z minulého roka máme založiť do archívu. Ak ho niekto z renomovaných profesorov nepodpísal (Jozef Niewiadomski, dogmatik z Innsbrucku, či profesor pastorálnej teológie Paul M. Zulehner), tak nie preto, žeby nesúhlasili s textom, ale že neveria v schopnosť petícií a memoránd pohnúť Vatikán ku konaniu.

Mimoriadne cenný komentár k Memorandu uverejnil časopis „Wir sind Kirche“ od prof. Romana Siebenrocka z Innsbrucku, ale vyšli aj knihy na túto tému, ktoré by sa oplatilo preštudovať. (Napr. M. Heimbach-Steins/ G. Kruip/ S. Wendel, „Kirche 2011: Ein notwendiger Aufbruch“, Argumente zum Memorandum, Freiburg im Br. 2011.) Diskusia ukázala, že na katolíckych fakultách v západnej Európe nie sú len progresívni, reformne zameraní teológovia, ktorí dávno žiadajú reformy, ale že aj teológovia, ktorí sú známi svojou opatrnosťou, nepopierajú potrebu reforiem, a aj keď súhlasia s pápežom, že kríza je hlbšia ako kríza štruktúr, dodávajú, že ani pápež nemôže poprieť, že kríza viery a stav cirkevných štruktúr mnohorako spolu súvisia.

Výzva k „neposlušnosti“

Dňa 1. marca 2012 sa vo Viedni konala prezentácia knihy profesora dogmatiky Jan-Heiner Tücka. Je zodpovedným redaktorom časopisu Communio, ktorý pred 40 rokmi založil J. Ratzinger v určitej opozícii voči časopisu Concilium. Ten založili r. 1965 Rahner, Metz, Schillebeeckx, Congar a ďalší progresívni myslitelia. Tück sa v knihe s názvom „Risse im Fundament? Die Pfarrerinitiative und der Streit um die Kirchenreform“ (Freiburg im Br. 2012) venuje problematike cirkevnej reformy a hnutiu „Iniciatívy farárov“ (IF, „Pfarrer-Initiative“). Ako vieme, táto Iniciatíva v júni 2011 vydala zvláštnu výzvu – „Výzvu k neposlušnosti“.

Činnosť tejto Iniciatívy a zverejnenie ich „Výzvy k neposlušnosti“ treba pokladať za ďalší významný podnet reformných kruhov našej cirkvi, ktorý nechceme prehliadnuť. Predseda IF, farár Helmut Schüller, bývalý generálny vikár Viedenskej arcidiecézy a bývalý riaditeľ Katolíckej charity je v súčasnosti okrem svojej farnosti zodpovedný za pastoráciu vysokoškolskej mládeže v Rakúsku. Širokej verejnosti je známy ako mediálny expert na cirkevné témy. (Dňa 16. 1. 2012 bol aj hosťom TF, o čom si možno pozrieť príspevky na webe TF.)

Prof. Jan-Heiner Tück vo svojej knihe uvádza názory predstaviteľov oboch strán sporu. Nájdeme v nej texty od kardinála Christopha Schönborna a vedúcej jeho úradu pre pastoráciu Veroniky Prüller-Jagenteufel na jednej strane, ale aj text predsedu IF Helmuta Schüllera a známeho pastorálneho teológa Paula M. Zulehnera. Tück sa pýta, nakoľko vážne sú trhliny v cirkvi a či tieto rozpory nemôžu cirkev doviesť až k novému štiepeniu. Tück sám konštatuje, že všetci účastníci sporu sú zajedno v tom, že aktuálna situácia cirkvi si žiada nevyhnutné reformy, líšia sa však v tom, akou cestou k nim dospieť. Kým IF sa angažuje za neodkladné štrukturálne reformy, minimálne za úprimné začatie hľadania riešení, biskupi poukazujú najmä na krízu viery a chcú najprv obnoviť cirkev ako miesto pevnej viery zoči-voči súčasnej sekulárnej spoločnosti. Tück si vo svojom hodnotení zvolil úlohu experta, ktorý akoby stál bokom sporu a všetkých ostatných nabáda k pokore a pokániu. Zároveň však hovorí, že narastajúci náboženský analfabetizmus v spoločnosti a rastúca potreba náboženskej a etickej orientácie dostanú cirkev pod taký tlak, že bude musieť urobiť reformy.

Helmut Schüller vo svojom príspevku v Tückovej knihe (podobne ako na návšteve TF dňa 16. 1. 2012) zdôrazňuje nutnosť pokračovať v línii II. vatikánskeho koncilu. Pripomína definíciu cirkvi na koncile ako spoločenstva (komúnio), s čím súvisí také chápanie eucharistie, že komúnio v Ježišovom duchu bude naozaj zažiteľné. Paušálne vylučovanie „hriešnikov a mýtnikov“ z eucharistického spoločenstva (dnes ide najmä o civilne sobášených katolíkov po rozvode a kresťanov iných cirkví) protirečí Ježišovmu konaniu a koncilovým zadaniam. Schüller tiež zdôrazňuje pastoračnú blízkosť ľuďom, čomu protirečí prax biskupov riešiť nedostatok kňazov administratívne a posielaním ľudí na omšu tam, kde sa ešte slávi. Kým sa nezmenia prístupové kritéria na kňazstvo, odporúča Schüller a jeho IF hľadať schopných laikov a poverovať ich príslušnými kompetenciami na vedenie cirkevných spoločenstiev.

Paul Zulehner vo svojom príspevku v Tückovej knihe poukazuje na súčasnú dvojkoľajnosť cirkevnej praxe, na ktorú reaguje IF. Kňazi v teréne sa nachádzajú v dileme medzi požiadavkami vychádzajúcimi zo životných podmienok ľudí, s ktorými pracujú, a požiadavkami biskupov (Učiteľský úrad cirkvi), ktorí tie podmienky normujú. „Výzvu k neposlušnosti“ chápe Zulehner ako pokus zostať v dialógu s ľuďmi našej doby. Témy „Výzvy“ (sloboda kresťana, manželstvo, rozvod, ženy v cirkvi, sexualita, celibát) nie sú podľa Zulehnera nové, nové je len to, že už nejde o rezolúciu, ale pomenovanie stavu, v ktorom sa kňazi v teréne chcú hýbať. „Prešli od verbálneho k reálnemu“, píše Zulehner. Namiesto názvu „Výzva k neposlušnosti“ by radšej videl titul: „Vernosť evanjeliu“ alebo „Ľudí v dnešnom svete nenechajme v štichu“.

Naše uzávery

Poznačení všetkými týmito podnetmi k reforme a reakciami na ne pokladám za potrebné, aby sme aj na TF vedeli zhrnúť svoje názory na súčasnú situáciu cirkvi v dnešnom svete a pomenovali okruh najdôležitejších tém. Prvým takýmto pokusom je „Výzva TF za obnovu cirkvi“, ktorú sme prerokovali a odsúhlasili na stretnutí TF v Nitre 3. 3. 2012. Viem si predstaviť aj text kratší, heslovitý, alebo naopak rozšírený o ďalšie témy. Jedno ani druhé sa nevylučuje. Ak žiaden text neberieme ako definitívny scenár, možno náš návrh chápať ako východiskový text, ktorý budeme ďalej domýšľať, ale najmä realizovať. Presne v zmysle Zulehnerovho postrehu: „Prejsť od verbálneho k reálnemu“. Text aj našej Výzvy je napísaný tak, aby nesumarizoval naše požiadavky, ale naše záväzky, to, čo sami chceme a vieme vykonať. Kto čaká najprv na normu, nežije. Nikdy v cirkvi sa nič neformalizovalo, čo nebolo najprv žité. Okolo toho, ako žité a čo je v našich silách žiť, by sa mala točiť následná debata.

Ďakujem všetkým, čo písomne alebo osobne reagujú na text „Výzvy“. Reakcie spracujeme a pripravíme z nich podklady na ďalšiu aplikáciu. Na júnovom sympóziu TF spolu s prof. Paulom Zulehnerom môžeme koncentrovane hľadať ďalší postup – čo znamená v zmysle koncilu „prejsť od verbálneho k reálnemu“.