Výzva všetkým cirkevným
spoločenstvám na ekuménu: „Konajme to, čo nás spája!“
Zoči-voči trpkému sklamaniu
pri ekumenickom stretnutí pápeža v Erfurte vyzýva „Wir sind Kirche“ všetky
katolícke a evanjelické cirkevné obce a spoločenstvá k tomu, aby sa ekumenicky
spojili a „konali to, čo nás spája!“ Cirkevné obce v Nemecku by samy za seba mali
vyhlásiť, že už temer 500 rokov trvajúce nesmierne boľavé rozštiepenie kresťanstva
sa skončilo a mali by nasledovať príklad cirkevných obci z Bruchsalu,
ktoré konštatovali: „Prianie Ježiša Krista – aby všetci boli jedno – považujeme
za dôležitejšie ako všetky teologické a cirkevno-politické úvahy či
pochybnosti a cítime sa viazaní presvedčením, že ho máme poslúchať viac ako ľudí.“
(www.joerg-sieger.de/oekumene.htm)
Stretnutie pápeža v priateľskej
atmosfére v augustiniánskom kláštore v Erfurte nemôže zastrieť skutočnosť,
že od tohto pápeža nemožno očakávať ďalšie impulzy, hoci pri svojom zvolení
prisľúbil, že sa zasadí za konkrétne viditeľné znaky ekumenizmu. Uznanlivé slová
pápeža Benedikta voči otázkam Martina Luthera, ktorý sa pýtal na milostivého
Boha, čo je aj dnes rovnako aktuálne, určite stoja za povšimnutie. Avšak otázkam
Luthera ohľadom pápežstva a cirkvi, ako aj spoluúčasti rímskej cirkvi na
vtedajšom cirkevnom rozkole, pápež nevenoval ani jednu slabiku.
Rímske vedenie cirkvi počas
desaťročí teologického zbližovania svojim výlučným nárokom na pravdu, odmietaním
a blokádou z oficiálnych miest premrhalo každý závdavok dôvery. Veľká
väčšina veriacich sa už jednoducho nemôže a nechce naďalej nechať viesť skostnatenou
argumentáciou Ríma. Po Erfurte majú preto všetci pokrstení v mene Ježiša Krista
právo a povinnosť, aby viac nečakali na ďalšie kroky cirkevného vedenia, ale aby
nasledovali hlas svojho svedomia. Prišiel čas, aby sme ohlásili jedno
spoločenstvo, jednu cirkev Kristovu, ktorou už dávno sme, a „konali to, čo nás
spája!“. Pápeža Benedikta sa treba spýtať, prečo vážne nevyužil jedinečnú šancu
na ekuménu s cirkvami reformácie.
Predmoderné jadro
moderne argumentujúcej reči v parlamente
Keď hovoril pápež v nemeckom
parlamente, podarilo sa mu zmienkou o ekologickom hnutí získať na svoju
stranu aj mnohých kritikov. Oprávnené viackrát opakované upozornenie na ľudské
práva však zostane tak dlho nevierohodné, kým sa katolícka cirkev sama celkom a úplne
neprizná k rešpektovaniu ľudských práv a nezačne ich rešpektovať vo vlastnej
cirkvi. Jeho intelektuálne náročná reč dala zabudnúť, že jeho predchodcovia ešte
vehementne bojovali proti slobode svedomia a vyjadrovania. A jeho reč
nenápadne zamlčala, že sú to len Svätá Stolica čiže Vatikán a Bielorusko, čo ešte
nepodpísali konvenciu o ľudských právach.
Pápež akceptuje bezvýhradne
vlastnú hodnotu svedomia, ale zároveň to viaže práve tak bezvýhradne na
objektívne, vopred dané normy, napr. sexualitu spája len s plodením detí. Práve
vtom tkvie predmoderné jadro jeho moderne argumentujúcej reči. Podarí sa azda pápežskému
diskurzu, aby si prispôsobil reč o ochrane prírody svojim vlastným predstavám
tak, že pri tejto reči bude každý myslieť na katolícke prirodzené právo? Snaží
sa pápež azda tak uniknúť obrazu pootvoreného okna svojho predchodcu Jána
XXIII., že viac nebude ohlasovať svieži cirkevný vzduch, ale poslušnosť voči
vyšším normám? Benediktovo posolstvo: „Kde je Boh, tam sú jasné normy.“
Pre znalcov
Ratzingerových textov tu zaznelo sotva niečo nové. Jeho myšlienky boli
podfarbené pesimistickým podtónom. Pápež Benedikt, ktorý vedome určuje svoje priority, pokračoval
v Erfurte vo svojej reči z Berlína namiesto toho, aby zaujal stanovisko k ekuméne
a naznačil nejakú cestu vedúcu ďalej napr. vo výhľade na rok 2017 (pozn.
prekladateľa: 500 rokov od začiatku reformácie). Ekumenické kroky nemajú nič
spoločné s politickou kalkuláciou, ako to podsúva pápež. V Berlíne povedal, že
človek netvorí sám seba. V Erfurte
objasnil, že viera nie je samourobiteľná. Inými slovami: Nič sa nebude
meniť.
Reč o Bohu nesmie slúžiť
ako zastieranie pohľadu na cirkevnú krízu
Pred touto pápežskou návštevou
sa od Josepha Ratzingera nič prehnané neočakávalo. Vieme, že už vyše 30 rokov má
v Ríme zodpovednosť za svetovú cirkev: najskôr ako prefekt Kongregácie pre
náuku viery a temer šesť rokov ako pápež Benedikt XVI. Predsa je alarmujúce,
že teraz ako pápež ukázal tak málo pripravenosti vážne sa zaoberať vnútrocirkevnou
krízou, o ktorej sa výslovne zmienil aj spolkový prezident Nemecka, a povzbudiť
v pokračovaní dialogického procesu, ktorí začali biskupi. Namiesto toho vo
svojej kázni na olympijskom štadióne jasne odsúdil všetky sny o cirkvi „vlastnej
výroby“.
Akokoľvek je správne sťažovať
si na rastúcu neprítomnosť Božiu vo vedomí ľudí: Reč o Bohu nemôže slúžiť na zastieranie
kríz a problémov vo vnútri cirkvi. Správne je jeho poukázanie na duchovnú
obnovu viery: Ale aj cirkevné hierarchické štruktúry zvestujú posolstvo Ježiša
Krista, a preto aj ony ním musia byť vždy znova posudzované. Zvlášť ťažko nesú
mnohé katolíčky a katolíci, že pápež nedal žiadnu nádej novému pastoračnému
prístupu napr. pre rozvedených a znovusobášených, za ktorý sa v poslednom čase zasadzoval
aj arcibiskup Zollitsch.
Preplnený program pápeža so 17 príhovormi a kázňami možno hodnotiť ako obrovský výkon, ale nezaznel v ňom žiaden program na dialóg. Pri všetkej osobnej skromnosti ukázala táto cesta veľmi jasne náboženský, morálny a tiež politický nárok na moc, ktorý si rímskokatolícka cirkev napriek dramatickému poklesu členstva naďalej osobuje. Stretnutie s ústavnými sudcami v kňazskom seminári vo Freiburgu tak stavia do popredia otázku po právnom postavení a mocenskom nároku pápežského úradu: ako reprezentanta „Svätej Stolice“, ako hlavného predstaviteľa miništátu Vatikán a ako hlavného predstaviteľa rímskokatolíckej cirkvi.
Originál textu: www.wir-sind-kirche.de/index.php?id=128&id_entry=3629