Babylonská veža

Jedným z týchto základných (archetypálnych) príbehov „na začiatku“ je aj príbeh Babylonskej veže. V bežnej reči to znie takto: Na začiatku (predtým než bol čas ako teraz) bolo mesto menom Babylon, ktoré sa rozhodlo, že si urobí veľké meno tým, že postaví vežu takú impozantnú, ktorú budú všetky ostatné mestá musieť obdivovať. Začali stavať vežu, ale stalo sa niečo zvláštne. Ako ju stavali, zrazu všetci začali hovoriť inými jazykmi, navzájom si nerozumeli a rozutekali sa po svete, pričom každý odteraz hovoril jazykom, ktorý bol pre všetkých ostatných nezrozumiteľný.

Čo z toho plynie? Má to azda vysvetliť pôvod rôznych jazykov sveta? Nie, skôr to má vysvetliť hlboké, zdanlivo neprekonateľné nedorozumenia medzi nami. Prečo si stále nerozumieme? Čo je pôvodom tohto neporozumenia? Existuje viacero spôsobov, ako možno tento príbeh použiť na objasnenie rozdelenia nášho dnešného sveta.

Tu je jeden: Sociálny psychológ Jonathan Haidt minulý rok v časopise The Atlantic naznačil, že azda neexistuje lepšia metafora na vysvetlenie dnešného rozdelenia medzi nami ako Babylonská veža. Jeho argument znie takto: Sociálne médiá, ich samotná existencia, ktorá nás mala spájať nielen s našimi priateľmi a rodinami, ale aj s ľuďmi celej planéty, v skutočnosti viedli k radikálnej fragmentácii našej spoločnosti a k rozbitiu všetkého, čo sa zdalo pevné, a k rozptýleniu ľudí, ktorí boli komunitou.

Vezmite si napríklad Ameriku; aj keď možno stále hovoríme tým istým jazykom, sociálne médiá a správy káblových televízií či internetu nám poskytujú rôzne súbory faktov, hodnôt a vízií, vďaka ktorým je skutočná konverzácia čoraz viac nemožná. Zjavne to ukázalo nedávne napätie okolo prezidentských volieb v USA. Ako spoločnosť už nehovoríme rovnakým jazykom, pretože si nerozumieme prakticky už vo všetkých kľúčových otázkach – globálne otepľovanie, migrácia, chudoba, pohlavie a rod, zdravie, potraty, miesto náboženstva vo verejnej sfére, na koho strane stojí pravda. A čo je najdôležitejšie, nerozumieme si v tom, čo je pravda. Nezdieľame už žiadne spoločné pravdy. Skôr máme všetci svoju vlastnú pravdu, svoj vlastný individuálny jazyk. Bežne počuť medzi ľuďmi: Urobil som si vlastný prieskum! Neverím vede. Neverím žiadnym mainstreamovým pravdám. Mám vlastné zdroje...  

A tých zdrojov je veľa, príliš veľa na to, aby sa dali spočítať! Stovky televíznych kanálov, nespočetné množstvo podcastov a milióny ľudí, ktorí nás kŕmia svojou výstrednou verziou vecí na sociálnych sieťach, takže teraz vládne skepticizmus voči akejkoľvek skutočnosti alebo pravde. Toto nás rozdeľuje na každej úrovni – či je to rodina, susedstvo, obec, cirkev, krajina a svet. Všetci teraz hovoríme inými jazykmi a ako tí dávni obyvatelia Babylonu sme roztrúsení po svete.

Vo svetle tohto je pozoruhodné, ako sú pôvodné Turíce opísané v Písme. Skutky apoštolov opisujú Turíce, príchod Ducha Svätého, ako udalosť, ktorá obracia to, čo sa stalo pri Babylonskej veži. Tam sa vtedy jazyky zeme rozdelili a rozptýlili. Na Turíce Duch Svätý zostupuje na každého človeka ako „ohnivý jazyk“, takže na veľké prekvapenie teraz každý rozumie tomu druhému vo svojom vlastnom jazyku. Opäť platí, že to, čo sa tu opisuje, nie je doslovne o ľudských jazykoch – žeby na Turíce zrazu všetci rozumeli gréčtine alebo latinčine. Skôr každý teraz rozumel všetkým ostatným vo svojom vlastnom jazyku. Všetky jazyky sa stali jedným jazykom.

Čo je to ten spoločný jazyk? Nie je to ani gréčtina, ani latinčina, ani angličtina, ani francúzština, ani španielčina, ani jidiš, ani čínština, ani arabčina, ani žiadny iný zo svetových jazykov. Nie je to ani viac či menej korektný jazyk konzervatívcov alebo liberálov. Ako objasňuje Ježiš a naše Písma, je to jazyk „lásky, radosti, pokoja, trpezlivosti, dobroty, zhovievavosti, vernosti, miernosti, viery a cudnosti“. Toto je jediný jazyk, ktorý dokáže preklenúť nedorozumenia a rozdiely medzi nami. Keď ním hovoríme, nesnažíme sa stavať vežu, aby sme na niekoho urobili dojem.