Synodálna cesta - téma dnešnej cirkvi

Základná otázka

Začiatok XVI. synody o synodalite vyvoláva dnes otázku: „Čo znamená byť cirkvou a aký je jej význam v dejinách?“ Táto otázka je aj základom synodálnej cesty, na ktorú sa cirkev vydáva. Pozorovatelia jej života si za ostatné roky určite uvedomili, ako veľmi sa prehĺbila rôznorodosť, ktorá formuje život katolíckej cirkvi. Kedysi konštituovala a formovala biskupov latinitas alebo romanitas, dnes sa výrazne objavuje na každej úrovni rozmanitosť. Nachádzame ju v mentalite, v prejave, v prístupe, v postojoch k rôznym otázkam, a nie je to problém pre cirkev. Dnes je rozmanitosť skôr prameňom dôležitých impulzov pre jej život. Cirkevné spoločenstvo sa realizuje životom osôb, národov a kultúr.

Cirkev by sme si nemali predstavovať ako stavbu z rôznych kociek (Lego), ktoré do seba zapadajú na správnom mieste. Toto by bol mechanický obraz spoločenstva. Lepšie by tomu zodpovedala predstava symfonického vzťahu rôznych melódií, ktoré spolu dávajú život hudobnej skladbe. Dobrým príkladom pre tento obraz by bol jazzový koncert, kde sa hrá podľa inšpirácie zdieľanej v daný moment. Tí, ktorí zažili nedávne biskupské synody, budú vnímať napätia, ktoré sa v rámci zhromaždení objavili, ale budú vnímať aj duchovnú klímu do ktorej boli z väčšej časti ponorení. Svätý Otec neustále trvá na tom, že synoda nie je parlamentným zhromaždením, kde sa diskutuje a potom hlasuje. Hlavným protagonistom je v skutočnosti Duch Svätý, ktorý „hýbe a priťahuje“, ako píše svätý Ignác vo svojich Duchovných cvičeniach.[1] Synoda je skúsenosťou duchovného rozlišovania pri hľadaní Božej vôle pre cirkev.

O tom, že táto vízia synody je aj víziou cirkvi, nemožno pochybovať. V cirkvi je živá ekleziológia, ktorá rokmi dozrela vďaka Druhému vatikánskemu koncilu a dnes sa rozvíja a dá sa vnímať vďaka počúvaniu a sledovaniu života cirkvi. V jej živote nechýba počúvanie Boha v modlitbe, v liturgii, v duchovných cvičeniach; počúvanie cirkevných spoločenstiev pri porovnávaní a diskusiách o skúsenostiach (pretože rozlišovanie možno robiť na základe skúseností a nie podľa idey); načúvanie svetu, pretože Boh je v ňom vždy prítomný, inšpiruje, dojíma, vzrušuje.

Máme možnosť stať sa „cirkvou, ktorá nie je oddelená od života“, povedal pápež František, keď pozdravil účastníkov na začiatku synodálnej cesty (9. október 2021). Svätý Otec to potom zhrnul takto: „Prišli ste z mnohých ciest a cirkví, z ktorých každý nosí vo svojom srdci otázky a nádeje, a som si istý, že Duch nás povedie a dá nám milosť ísť spoločne vpred, vzájomne sa počúvať a iniciovať rozlišovanie v našej dobe, aby sme sa stávali solidárnymi s úsilím a túžbami ľudstva. Uviesť cirkev do synodálneho stavu znamená urobiť ju pre svet aj nepríjemnou, napätou, nepokojnou, pretože je rozrušená Božím Duchom, ktorý určite nemá rád bezpečné zóny, chránené oblasti, ale vanie, kam chce.[2]

Najhorším spôsobom, ako urobiť synodu, by bolo vziať si model konferencií, kongresov a „týždňov“ reflexií a predstaviť si, že takto môže všetko prebiehať usporiadane, dokonca aj kozmeticky. Ďalším pokušením je prílišná starostlivosť o „synodálny mechanizmus“, aby všetko fungovalo podľa očakávania. Ak neexistuje pocit závratu, ak nie je zažité zemetrasenie, ak neexistujú žiadne metodické pochybnosti – nie skeptické – vnímanie nepríjemného prekvapenia, potom možno neexistuje žiadna synoda. Ak pôsobí Duch Svätý –  povedal František – potom „trasie stolom“.[3]

Obraz je vydarený, pretože je implicitným odkazom na Mt 21,12, keď Ježiš „prevracal stoly“ chrámových obchodníkov. Na uskutočnenie synody je potrebné vyhnať obchodníkov a prevrátiť im stoly. Necítime dnes potrebu zatrasenia od Ducha, hoci len preto, aby nás prebudil z otupenia? A kto sú dnes „chrámoví obchodníci“? Len úvaha ponorená do modlitby nám môže pomôcť identifikovať ich... Nie sú to hriešnici z kostolov, nie sú nimi ani tí „vzdialení“, neveriaci, a dokonca ani tí, ktorí sa niekedy hlásia k antiklerikálom. Naopak, niekedy nám pomáhajú lepšie pochopiť vzácny poklad, ktorý máme v našich úbohých hlinených nádobách. Obchodníci sú vždy blízko chrámu, lebo tam podnikajú, dobre sa tam predávajú školenia, organizovanie a manažment podujatí, štruktúry, pastoračné istoty. Obchodníci sú inšpirovaní nehybnosťou starých riešení na nové problémy. Obchodníci sa chvália tým, že sú „v službách“ rehoľníkov. Často ponúkajú ideové školy, alebo recepty na odstránenie ťažkostí a geolokalizujú prítomnosť Boha na zemi, ktorý je teraz „tu“ a nie „tam“.[4]

Urobiť synodu potom znamená byť pokorný, sústrediť sa na myšlienky, prejsť od „ja“ k „my“, otvoriť sa. Synodálny čas treba prežívať trpezlivo a čakať, dobre otvárať oči a uši. Kľúčové slovo synody je „effatà, to znamená: ‚otvorte!‘“ (Mk 7,34). Roland Barthes, významný lingvista a semiológ, pochopil, že duchovné cvičenia Ignáca z Loyoly slúžia na vytvorenie jazyka dialógu s Bohom, ktorý pozostáva z počúvania a hovorenia. Je potrebné pochopiť, že synoda svojím spôsobom zdieľa túto jazykovú podstatu ako tvorkyňa jazyka. Preto je dôležitá metóda, teda spôsob a pravidlá cesty, najmä z hľadiska plného zapojenia sa.

V konečnom dôsledku možno dynamiku, ktorá sa rozvíja na synode, opísať ako „hru“, do ktorej sa žiada „zapojiť sa“. Hrať futbal napríklad neznamená len hádzať loptu, ale aj behať za ňou, „byť rozohraný“ situáciami, ktoré nastanú na ihrisku. V skutočnosti „hra dosiahne svoj účel iba vtedy, ak je do nej hráč úplne ponorený“, ako píše Gadamer vo svojej slávnej eseji „Pravda a metóda. Predmetom hry teda nie je hráč, ale samotná hra, ktorá ožíva prostredníctvom hráčov. A toto je koniec koncov duch synody: skutočne zapojenie sa do dynamiky oživenej Duchom.

Ekleziologické modely cirkvi

Kardinál Mario Grech, ktorý je sekretárom Synody o synodalite, v rozhovore s vatikanistom Andreom Torniellim predstavil aj náročnejšie ovocie synodálneho procesu, ktoré sa prejaví v teológii a v zmene pastoračného modelu katolíckej cirkvi. V rozhovore povedal, že s Druhým vatikánskym koncilom vstúpila do cirkvi nová ekleziológia. Spolu s ňou aj nová teológia a nový druh služieb. Vďaka ním sa utvoril aj nový model pastoračných služieb, aké v súčasnosti sú požadované od cirkvi a v akých sa aj žiada prehlbovať sa.  Je preto potrebné urobiť dôležité rozhodnutia, aby spoločenstvo viery napredovalo v živote s vedomím svojho nového modelu.

Pápež František hovorí, že budúcnosť cirkvi sa inšpiruje miestnymi cirkvami a smeruje k rehabilitácii domácich cirkvi i v poskytnutí väčšieho priestoru cirkevnej rodine. To je dobrý predpoklad novej evanjelizácie. Veľkú komunitnú cirkev tvoria malé cirkvi, ktoré sa zhromažďujú v domoch. V Skutkoch apoštolov máme podrobný opis rodinnej cirkvi: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,46). Aj v Starom zákone bol rodinný dom miestom, kde sa Boh zjavil a kde sa slávila najslávnostnejšia oslava židovskej viery – pascha.

V nepríjemnom stave sa cirkevné spoločenstvo ocitlo aj kvôli klerikalizmu, a to napriek tomu, že už Druhý vatikánsky koncil obnovil pojem rodiny ako „domácej cirkvi“ a rozvinul učenie o všeobecnom kňazstve.[5] Negatívny obrat vieme spätne vystopovať až k štvrtému storočiu, kedy došlo k sakralizácii kňazov a biskupov na úkor spoločného krstného kňazstva. Stáročiami nadobúdal na sile hierarchicko-magisteriálny cirkevný model, ktorý pretrval až do reforiem v XX. storočí. Čím viac pokročila inštitucionalizácia cirkvi, tým viac sa zmenšovala povaha i charizma rodiny ako domácej cirkvi. Svätý Augustín a svätý Ján Zlatoústy v nadväznosti na judaizmus učia, že rodina by mala byť prvým prostredím, kde možno vieru oslavovať, rozjímať a žiť. Vhodnou chvíľou, ako to zmeniť a prinavrátiť posvätný i kultový rozmer domus ecclesiae, by bola synoda, ktorá by komunikatívnosťou pomohla priviesť evanjelium späť do centra života i služby ľudu a do jeho nazerania vniesť model synodálnej cirkvi.

V našich západných krajinách veci verejné riadia tí, ktorí majú politickú alebo ekonomickú moc. V cirkvi namiesto toho musíme znovu objaviť bratstvo/sesterstvo. Synodalita a bratstvo sú dva pojmy, ktoré sa v tomto čase viac pripomínajú. Bratský dialóg je podstatnou charakteristikou synodálneho procesu v cirkvi. Pápež František vo svojom prejave na začiatku synody o mladých ľuďoch povedal: „Synoda musí byť cvičením dialógu predovšetkým medzi vami zúčastnenými. Prvým ovocím tohto dialógu je, že každý človek sa otvára k novosti, k zmene názoru, raduje sa z toho, čo hovoria iní.“

Okrem toho Svätý Otec na začiatku mimoriadneho zhromaždenia Synody pre Amazóniu spomenul „mystické bratstvo“ a zdôraznil dôležitosť bratskej atmosféry medzi synodálnymi otcami „strážiac bratstvo, ktoré tu musí existovať“. Prípravný dokument Synody o synodalite zdôrazňuje, ako Druhý vatikánsky koncil s hnutím „návratu k prameňom“ chcel obnoviť synodálny model cirkvi bez toho, aby sa vzdal vývoja cirkvi v druhom tisícročí. Ak chceme byť verní Tradícii – a koncil treba považovať za najnovšiu etapu Tradície – musíme ísť touto cestou synodálnej cirkvi. Synodalita je kategória, ktorá najlepšie zahŕňa všetky koncilové témy, ktoré boli v pokoncilovom období často proti sebe.[6]

Asi tri mesiace po otvorení synodálneho procesu Rada biskupskej synody vyjadrila veľkú spokojnosť s priebehom prvej fázy procesu na miestnej úrovni. Až 98 % biskupských konferencií na svete, ako aj synod východných cirkví, nominovalo pre svoje územie alebo oblasť jednu osobu alebo celý tím zodpovedných ľudí na realizáciu synody. Hodnotenie Rady podporili aj výsledky, ktoré vyplynuli z doterajších rozhovorov Generálneho sekretariátu synody s predstaviteľmi regionálnych synod vo svete počas pätnástich online stretnutí, ktoré sa organizovali v mesiacoch november – december 2021.

Synodálny proces na globálnej úrovni

Mnohé diecézy i biskupské konferencie si založili webové stránky alebo stránky na sociálnych sieťach, ktoré sa zamerali na poskytovanie a rozprávanie o synodálnej ceste v ich vlastnej realite. Generálny sekretariát zo svojej strany používa webovú stránku synod.va aj ďalšie nástroje, ako je týždenný bulletin, stránka na zhromažďovanie skúseností a zdrojov vytvorených lokálne (synodresources.org) i modlitebná stránka pre synodu (prayforthesynod.va).[7] Ekumenický rozmer je celkom dobre integrovaný a sleduje línie, ktoré navrhli kardinál Kurt Koch a kardinál Mario Grech v liste z 29. októbra 2021. Aj zo strany ostatných kresťanských vyznaní je cítiť isté nadšenie a túžbu prispieť k ceste katolíckej cirkvi na miestnej úrovni.

Synodálny proces je vnímaný mnohými veriacimi ako rozhodujúci moment pre cirkev, avšak sprevádzajú ho aj určité ťažkosti. Medzi niektorými skupinami veriacich i medzi duchovenstvom vyvstávajú obavy zapríčinené pochybnosťami o tom, či pri podujatí tak širokého záberu bude ich prínos skutočne braný do úvahy. Neprehliadnuteľnou prekážkou je aj súčasná pandemická situácia, ktorá výrazne obmedzuje osobné stretnutia. Konzultáciu s Božím ľudom nemožno totiž zredukovať na jednoduchý dotazník, pretože skutočnou výzvou synodality je práve vzájomné počúvanie a komunitné rozlišovanie. V niektorých krajinách je úloha komplikovaná pre veľké vzdialenosti a množstvo miestnych jazykov. Synodálny proces v prebiehajúcej prvej fáze ukazuje na niektoré opakujúce sa výzvy. Pripomína sa napríklad:

1) potreba formácie, najmä počúvania a rozlišovania, aby synoda bola autenticky duchovným procesom a neredukovala sa na parlamentnú diskusiu;

2) na skupinových stretnutiach je potrebné vyhýbať sa seba-referencii, aby otvorenie sa pre druhých bolo v perspektíve ohlasovania evanjelia;

3) potreba nájsť nové spôsoby, ako zlepšiť účasť mladých ľudí;

4) zapojenie tých, ktorí žijú na okraji cirkevných inštitúcií;[8]

Novosť synodálneho procesu vzbudzuje veľa radosti a dynamiky napriek neistotám, ktorým treba čeliť. Rastie povedomie, že synodálne obrátenie, ku ktorému je povolaný každý jeden pokrstený, je dlhý proces, ktorý si vyžiada viac času ako samotný proces. Z mnohých strán existuje túžba, aby cesta, ktorá sa začala na miestnej úrovni, pokračovala počas celého procesu a ďaleko aj za ním, aby cirkevné spoločenstvo mohlo čoraz viac utvárať synodalitu ako konštitutívny rozmer cirkvi.

Vo všeobecnosti je jasné, že počiatočné časy, spôsoby konzultácie a účasť Božieho ľudu sa v jednotlivých regiónoch sveta líšia. Synodálny proces je vítaný s radosťou a nadšením zvlášť v rôznych krajinách Afriky, Latinskej Ameriky a Ázie. Tam, kde už prebiehal, alebo sa mal začať diecézny alebo národný synodálny proces, bolo možné zosúladiť obe synodálne dynamiky. Zvlášť dobre sa ocenilo predĺženie fázy počúvania Božieho ľudu.

Synodálna cesta v Afrike

Synodálna konferencia prvej fázy je dobre rozbehnutá v Afrike. Pre tento cieľ cirkevná inštitúcia Africká iniciatíva synodality (ASI) v spolupráci s Asociáciou biskupských konferencií vo východnej Afrike (AMECEA) zorganizovala v Nairobi (Keňa)  9.-11. marca 2022 kolokvium o synodalite. Synodálna konferencia afrických katolíkov reflektovala obavy a výzvy a hľadala víziu synodality, ktorá by bola založená na charakteristikách a rozmeroch synodálneho procesu z africkej perspektívy. Na podujatí v Nairobi sa stretli katolíci rôzneho pôvodu, teológovia, akademici z viacerých cirkevných a akademických inštitúcií, profesionáli, ale aj farníci i zástupcovia z Jezuitskej konferencie Afriky a Madagaskaru (JCAM).

Africká iniciatíva pracuje v rámci procesu, ktorý vlani v októbri podnietil pápež František pri otvorení Synody o synodalite. Stretnutia na kolokviu obsahovali prezentácie teológov (v angličtine a francúzštine), skupinové diskusie, osobné vyjadrenia účastníkov k synodálnemu procesu, otvorené rozhovory, ktoré vyvrcholili vypracovaním vyhlásenia ilustrujúceho víziu synodality pre cirkev v Afrike. Na zasadnutiach v prvý deň kolokvia bola medzi rečníkmi aj podtajomníčka Synody biskupov z Ríma Sr. Natalie Becquart. Podľa nej kolokvium v Nairobi bolo najcirkevnejšou chvíľou, či udalosťou v živote africkej cirkvi od Druhého vatikánskeho koncilu. Kľúčovým prvkom tohto pracovného stretnutia bola spolupráca a dialóg medzi teológmi a biskupmi, ktoré vyústili do kritických úvah, čím ponúkli aj podnety pre teológiu synodálnej cirkvi. Sr. Becquart v pracovnej časti stretnutia kládla dôraz na dôležitosť počúvania, rozlišovania a napredovania s otvoreným duchom na tvorivej ceste. Dobré plody pre vieru bude možné zozbierať z miestnych synodálnych procesov, ak budú zdieľané a sprevádzané celou cirkvou. Základnou hybnou silou synodality v Afrike sa stali mladí ľudia a ženy.[9]

Výzvy, ktorým čelí africká cirkev, tkvejú v otázkach, ako zvládať prepojenia rozmanitých kultúrnych názorov a presvedčení s praktikami kresťanskej viery. Ďalšia aktuálna otázka sa týka hlbšieho zapojenia miestnych žien do vedenia a aktivít cirkevných inštitúcií. Synodálne skúsenosti z rôznych častí kontinentu ukazujú na nedôveru veriacich k prijatiu novších zmien. Prvú synodálnu fázu sprevádzajú aj mnohoraké vyjadrenia neistoty pre zohľadňovanie názorov laikov, pri ktorých sa poukazuje aj na zmätky zapríčinené nedostatočným vytváraním potrebného povedomia o synodálnych  zámeroch i nesprávnymi predstavami o synodálnom angažovaní.

Profesor Dr. Philippe Tine z Cheikh Anta Diop University v Senegale zdôrazňuje, že prvým a dôležitým východiskovým bodom má byť preskúmanie živých, aktuálnych skúsenosti Afričanov, ich pozorné počúvanie, aby cirkev pre svoju misiu mohla najprv nájsť a identifikovať prekážky a rozpory. Prioritným v tejto súvislosti je preskúmanie prepojenia medzi synodalitou a africkými kultúrami s cieľom podporiť tento proces bohatstvom africkej kultúry. Pri vedení ľudí je potrebné pamätať na vytváranie inkluzívnych priestorov pre reflexiu, na zdieľanie a na rozlišovanie. Nemenej naliehavou je otázka, ako nájsť aj riešenia na preklenutie priepasti medzi duchovenstvom a laikmi, otázka ako redukovať štruktúry, ktoré podporujú klerikalizmus. Aká je vízia africkej cirkvi ako synodálnej cirkvi?

Afričania navrhujú proces, ktorý by sa udial cestou obnovy. Podľa nich by obnova mala zahŕňať identifikáciu potrieb cirkvi, budovanie otvorenosti a dôveryhodných spoločenstiev rešpektujúcich blízkosť a zmenu mentality v spoločnosti. Na všetkých úrovniach africkej cirkvi by sa tým oslabili faktory, ktoré držia cirkevné komunity ešte v strnulosti. Do agendy afrického spoločného domu chcú cielene vkladať podporu života v solidarite s celým stvorenstvom, podporu medzináboženských i ekumenických  stretnutí, aby hodnota rôznych chariziem nadobudla svoju vážnosť.

Skončená prvá fáza v Latinskej Amerike

Procesy prvej, diecéznej, fázy XVI. synody sú na niektorých miestach už zavŕšené. Takým kontinentom je Latinská Amerika. Keď vo februári 2020 vypukla celosvetová pandémia Covid-19, vtedy si ešte nik nevedel predstaviť, aké rozmery nadobudne v spoločenskom živote táto búrka. Latinskoamerická biskupská konferencia (CELAM) v koordinácii s regionálnymi spoločenstvami zasväteného života, sociálnej pastorácie a iných komunít práve vtedy začala s prípravami na Prvé synodálne zhromaždenie Latinskej Ameriky a Karibiku. Za plnej pandémie postupovali práce, až kým sa v marci 2020 nevynorili pochybnosti, či synodálny proces neodložiť. Termíny sa už neraz posúvali a viackrát si jej účastníci kládli otázku, či by vzhľadom na situáciu nebolo vhodnejšie vzdať sa myšlienky tejto takmer „nemožnej“ udalosti.

Pápež František ale trval na jej neodkladnom začatí. Cirkevných účastníkov povzbudzoval poukázaním na to, že táto náročná situácia je ako „búrka, ktorá odhaľuje našu zraniteľnosť, odkrýva snahy po falošných i nadbytočných istotách a ilustruje to, ako sme zaspali i opustili to, čo vyživuje, udržiava a posilňuje náš život, našu komunitu“. Svätý Otec pokladal za potrebné znova zdôrazniť: „Teraz je čas vybrať si to, na čom záleží, a súčasne vidieť, čo pominie. Je potrebné oddeliť potrebné od toho, čo takým nie je. Nastal čas zmeniť smer života...“

Programová schéma synodálneho zhromaždenia sa v pandemických podmienkach Latinskej Ameriky úplne zmenila. Pri rozlišovaní sa pochopilo, že aj za cenu prepracovania pracovnej schémy, prepracovania pracovných metód, ako i zmien dátumov synodálnych zhromaždení bude táto skúsenosť prorockým znakom živej cirkvi. Najvýznamnejší prínos pre univerzálnu cirkev z latinskoamerického kontextu spočíval v regionálnej pôsobnosti synody. Prvá fáza prebiehala od marca do augusta 2021. Na jej stretnutiach sa zúčastňovalo vyše 70 tisíc účastníkov. Počet ženských účastníčok v prvej fáze načúvania bol viac ako 67 percentný. Vo fáze plenárneho zhromaždenia sa počet žien znížil na 36 %. Počas zhromaždenia boli zaznamenané aj niektoré formy klerikalizmu, čo procesu nepomohlo. Zloženie synodálnych účastníkov bolo široké, nedokonalé, ale s autentickým zobrazením Božieho ľudu podľa štruktúry, ktorá lepšie odrážala jeho cirkevnú rôznorodosť. Zloženie účastníkov v konzultáciách pozostávalo z 20 % biskupov, z 20 % kňazov a diakonov, z 20 % zasvätených osôb a zo 40 % laikov z rôznych pastoračných oblastí vrátane skupín – aj keď v minimálnej miere – považovaných za periférne.

Základným prvkom celého procesu bola spiritualita. Ako ovocie skúsenosti komunitného rozlišovania v prvej fáze synody dozrelo 41 výziev pre cirkev v Latinskej Amerike a Karibiku. Niektoré z nich sú pastoračné inovácie, iné vyjadrujú potrebu ďalšieho štúdia i odhodlania a ďalšie odrážajú potvrdenie a kontinuitu v oblastiach, kde sa už intenzívne pracuje. Členovia zhromaždenia urobili výber z konzultovaných situácií, medzi ktorými vyhodnotili 12 ako naliehavých situácií a definovali 41 výziev. Výzvy sú konkrétnymi plodmi skúseností a veriaci zúčastnení v tomto regióne sa cítili povolaní reagovať na každú z nich. Väčšina stretnutí sa odohrala v digitálnom prenose a boli adresované cez rôzne linky každému členovi z Božieho ľudu.[10] 

Latinskoamerická biskupská konferencia (CELAM) už presadzuje integráciu 41 výziev do svojich rôznych pastoračných plánov, aby sa tým zabezpečila ich kontinuita. Biskupská konferencia zároveň spolupracuje s rôznymi platformami, inštitúciami a regionálnymi alebo územnými sieťami, aby každá z nich vykonávala rovnaký proces, osvojovala si jeho ovocie i záväzky pokračovať ďalej. Všetky tieto výzvy vo svojom rozsahu sú relevantné od prípadu k prípadu. Keď sa účastníkov prvej fázy synody spýtali, čo je najvýznamnejším aspektom tejto pokračujúcej skúsenosti, odpovedali, že nepochybne najdôležitejšou vecou je položiť si dve otázky. Otázky vychádzali z centra toho, čím konzultujúce spoločenstvo žilo: „Do akých konkrétnych hmotných spôsobov boli účastníci – na osobnej a komunitnej úrovni i na úrovni cirkvi – premenení skúsenosťou pravidelných stretnutí a počúvania Božích impulzov v konkrétnych hlasoch Božieho ľudu?“ Druhá nie menej závažná otázka je: „Na aké nové cesty ich to posunulo?“

Bola by to zbytočnosť a márnosť, keby na stretnutí jeho účastníci nezažili skutočné obrátenie. Ide o pochopenie toho, ako stretnutie s ukrižovaným a vzkrieseným Kristom vyzvalo účastníkov synodálnych stretnutí opustiť svoje bezpečné miesta s vedomím, že sú dedičmi živej skúsenosti Ducha Svätého v cirkvi, povolaní stať sa misionármi a zvestovať druhým slovo Zhora.  

Synodálna cesta v Ázii – Filipíny a India

Katolícka cirkev na Filipínach – popri klimatických ťažkostiach – bola verná výzve pápeža Františka, ktorý naliehal na to, aby sa synodálna cesta stala inkluzívnym procesom, a tak zahŕňala všetky sektory miestnej cirkvi. Podľa podpredsedu Biskupskej konferencie Filipín Mons. Mylo Vergaru z Pasigu pandémia koronavírusu už v predsynodálnom procese spôsobila celú škálu obmedzení, dôsledkom ktorých sa spomalili osobné kontakty, spoločné konzultácie i úsilia diecéz osloviť ešte ďalšie sektorové skupiny, ktoré by sa mohli vyjadriť k požiadavkám a témam synody. S trpezlivosťou sa prekážky darilo prekonávať, avšak do celého priebehu synodálneho procesu zasiahla ďalšia živelná pohroma. Bol ňou tajfún Rai, ktorý v decembri zdevastoval regióny Mindanao a Visayas.

Po upokojení situácie sa v spoločenstvách kňazov, rehoľníkov i farských laických pracovníkov a predstaviteľov rôznych cirkevných sektorov rozbehla prvá fáza synody. Na synodálnych aktivitách sa na Filipínach zúčastnilo 84 arcibiskupov a biskupov, asi 10 000 kňazov a 1 000 rehoľníc. Proces zahŕňal 69 diecéz v 16 cirkevných provinciách, päť prelatúr a sedem apoštolských vikariátov (okrem vojenského ordinariátu). Hoci sa na procese aktívne podieľala väčšina kňazov v diecézach, na úrovni farnosti sa procesu nezúčastnilo niekoľko vysvätených duchovných kvôli „ťažkostiam s právomocami“. Už v prvých týždňoch diecéznej fázy si mnohé komunity uvedomovali dôležitosť autentického zážitku z počúvania a z dialógov na miestnej úrovni. Na generálny sekretariát v Ríme naliehali, aby sa časovo predĺžilo trvanie prvej fázy. Sekretariát vyhovel a biskupským ordinariátom predĺžil termín na predloženie súhrnov konzultácií do augusta 2022. Pri príležitosti počiatočnej fázy synody na diecéznej úrovni vyšiel v októbri 2021 na Filipínach pastiersky list. Biskupi v liste povzbudzovali veriacich, aby napredovali v duchu synodálnych usmernení a vzájomným počúvaním duchovne rástli. Pastiersky list zdôraznil, že synodalita je Božím plánom.[11]

Indický kardinál Oswald Gracias, ktorý je zároveň predsedom Katolíckej biskupskej konferencie Indie (CBCI), inauguroval synodálnu fázu načúvania 17. októbra 2021 v Bombajskej arcidiecéze sv. omšou v katedrále Svätého mena v indickom meste Mumbai, (Bombaj). Z dôvodu pandémie sa na liturgii mohlo zúčastniť len obmedzené množstvo veriacich. Celebrant zopakoval 3 základné prvky synody – stretnutie, počúvanie a rozlišovanie – a vysvetlil, že na synode ľudia putujú spoločne, stretávajú sa a počúvajú jeden druhého, aby rozlíšili „čo sa nám Duch Svätý snaží povedať, alebo čo nám chce povedať“. Podľa kardinála „synodálny proces má za cieľ reformovať cirkev rozpoznaním toho, čo ju trápi“. „To zistíme počúvaním. Preto je potrebné počúvať aj tých, ktorí opustili cirkev alebo tých, ktorí uvažujú o odchode z cirkvi. Budú mať príbeh, ktorý budú rozprávať, čo nás môže prinútiť zamyslieť sa.“

Xenofóbnym a kastovníckym postojom voči „našim vlastným ľuďom“ sa v spoločnosti spôsobuje, že daliti (najnižšia kasta) sú utláčaní a migranti sú odmietaní. Medzi neduhy, ktoré postihujú indickú cirkev, patrí aj nedostatočný záujem o problematiku klimatických zmien a nedostatočné venovanie sa mladým ľuďom. Sedemdesiatštyriročný kardinál vymenoval niektoré neduhy, ktoré bránia cirkvi byť inkluzívnou. Cirkev zasiahol klerikalizmus, postihla ju diskriminácia žien, ktorým bolo odopierané ich právoplatné miesto v spoločnosti a v cirkvi. Chýba ochrana maloletých, chýbajú zabezpečovacie procesy vo farnostiach, v cirkevných školách a inštitúciách. Veriacim pripomenul, že pápež František ich pozýva, aby sa začali stávať „cirkvou počúvajúcou, slúžiacou, pokornou, cirkvou, do ktorej všetci patria v spoločenstve“.[12]

Nemecká synodálna cesta

Synodálna cesta nemeckej cirkvi začala 30. januára 2020 plenárnym zhromaždením vo frankfurtskej katedrále sv. Bartolomeja. Synodálne zhromaždenie pozostávalo z 230 členov a tvorili ho členovia Biskupskej konferencie, reprezentanti Ústredného výboru nemeckých katolíkov (ZdK), zástupcovia duchovnej služby i cirkevných úradov a mladí ľudia. Rokujúcemu spoločenstvu predsedal kardinál Reinhard Marx, ktorý bol predsedom Biskupskej konferencie, a predseda Ústredného výboru nemeckých katolíkov Prof. Dr. Thomas Sternberg. Na rokovania bolo prizvaných 25 pozorovateľov z nemeckých kresťanských cirkví a hostia zo susedných krajín. Nemeckí účastníci synody mali možnosť prihlásiť sa do rozhovoru, ktorého orientáciu zadávali štyri diskutované témy: Téma „moci a jej rozdelenia v cirkvi,“ téma „kňazského života dnes,“ téma „žien v službách a v cirkevných úradoch“ a téma „života v úspešných zväzkoch a zážitku lásky v sexualite i v partnerstve“. K týmto témam sa záujemcovia mohli vyjadriť aj na internetových stránkach synodálnej cesty ešte pred jej začatím. Zadaný formulár vyplnilo 5300 ľudí. Prvé stretnutie účastníkov synody sa skončilo 1. februára 2020.[13]

O rok neskôr sa konalo v dňoch 30. septembra až 2. októbra 2021 opäť vo Frankfurte druhé synodálne zhromaždenie. V priebehu troch dní sa prerokovalo dvanásť zo šestnástich pripravených otázok, aké vzišli zo synodálnych sekcií, ako aj preambula a orientačný text, ktoré boli zaradené medzi základné dokumenty. V prvý deň stretnutia účastníci hlasovali o problematike, „či je kňazstvo vôbec potrebné“. Hlasovanie podľa biskupa Georga Bätzinga z Limburgu malo dať synodálnemu fóru potvrdenie pre to, aby sa pozitívne pripomenulo zdôvodnenie toho, prečo a kde je pozícia kňazskej služby v rámci Božieho ľudu. Biskup G. Bätzing ďalej uviedol, že diskutované témy nie sú len obyčajnými textami, ale snom, ktorý je vložený do slov o tom, ako chcú nemeckí veriaci meniť cirkev, aby bola v Nemecku participatívna, genderovo vyvážená a kráčajúca s ľuďmi. Spomenul, že je to príklad toho, ako sa v pokojnej práci a v objektívnom rozhovore navzájom počúvame. Sekcie majú podľa neho ešte ďalej rozvinúť tematické texty, aby boli pri nasledujúcom zasadaní pripravené k prijatiu.

Na zasadaní z celkového počtu 214 hlasov hlasovalo 168 účastníkov v prospech novej z predložených otázok, ktorá spochybňovala tradičnú cirkevnú náuku v oblasti morálky. Došlo k tomu tak, že štvrtá synodálna sekcia vypracovala podklady k téme „života v úspešných zväzkoch“, v ktorých sa požadovalo požehnanie pre homosexuálne zväzky. Predseda tohto fóra biskup Helmut Dieser z Aachenu uviedol, že by zhodnotenie sexuality malo v budúcnosti začínať skôr „od osoby“ než z prirodzeného práva.

Druhé synodálne zhromaždenie v Nemecku sa skončilo skôr, ako sa pôvodne plánovalo. Impulzom k tomu bolo sčítanie účastníkov, aby sa zistilo, či zasadanie má potrebné kvórum 154 potrebných hlasov. Keďže mnoho z účastníkov synodálnych rokovaní odišlo zo zasadania skôr a zostalo len 149 prítomných, nemohla sa pre absenciu piatich osôb dosiahnuť dvojtretinová väčšina, potrebná pre uznášanie synodálneho zhromaždenia.[14] Na záver biskup Georg Bätzing, ktorý je od marca 2020 predsedom Nemeckej biskupskej konferencie, a Thomas Sternberg (ZdK) oznámili, že nemecký synodálny proces bude predlžený do roku 2023.

K synodálnej práci nemeckej cirkvi sa vyjadrila aj vatikánska Kongregácia pre náuku viery v marci 2021, keď potvrdila, že katolícka cirkev nemá „moc žehnať zväzkom osôb rovnakého pohlavia“ a vyznačila argumentáciu za týmto postojom vo vysvetľujúcej nóte a sprievodnom komentári.[15] Toto vyhlásenie bolo zverejnené so súhlasom pápeža Františka a vyvolalo nesúhlasné reakcie v nemeckom katolíckom prostredí. Niekoľko biskupov vyjadrilo svoju podporu požehnaniam zväzkov párom rovnakého pohlavia a skupina viac než 200 profesorov teológie podpísala vyhlásenie kritizujúce Vatikán. V máji tohoto roku niektorí kňazi a pastorační pracovníci protestovali tak, že usporadúvali obrady požehnania pre páry rovnakého pohlavia. Pápež František sa vyjadril so znepokojením ohľadne Synodálnej cesty v Nemecku 1. septembra 2021 v rozhovore pre španielsku rozhlasovú stanicu COPE.

V kongresovom a veľtržnom centre vo Frankfurte sa od 3. do 5. februára 2022 konalo Tretie synodálne zhromaždenie nemeckej cirkvi.[16] Medzi témami programu bola aj otázka celibátu kňazov. Biskup Georg Bätzing sa k téme vyjadril slovami: „Celibátne kňazstvo je veľký poklad. Ochotne ho prežívam a cítim jeho vzácnosť,“ povedal, „ale v cirkvi to nie je jediná forma, v ktorej sa žije". Svoju výpoveď doplnil odkazom na skúsenosť katolíckej cirkvi východného obradu, kde sú „bohatstvom“ práve ženatí kňazi. Synoda Amazónie už „formulovala otázku veľmi presným spôsobom“, ďalej vysvetľoval Mons. G. Bätzing s tým, že sa „pripájame k hnutiu, ktoré existuje už nejaký čas a je oveľa širšie ako v Nemecku“. Tretie synodálne zhromaždenie pokračovalo do soboty 5. februára 2022.[17]

Poznanský arcibiskup Stanislaw Gadecki (Poľsko) vyjadril svoje hlboké znepokojenie 22. februára 2022 nad výsledkami diskutovanými v nemeckom reformnom dialógu.[18] V liste odporoval argumentom a uzneseniam nemeckého synodálneho spôsobu pripomenutím, že netreba podľahnúť „svetovým tlakom alebo vzorom prevládajúcej kultúry“, že je potrebné zostať  „verným učeniu cirkvi“ a „vyhýbať sa opakovaniu otrepaných hesiel a štandardných požiadaviek, akými sú zrušenie celibátu, kňazstvo žien, prijímanie pre znovu zosobášených rozvedených alebo požehnanie partnerských vzťahov osôb rovnakého pohlavia“.[19]

Na jarnom plenárnom zhromaždení Nemeckej biskupskej konferencie v Bambergu od 8. do 10. marca 2022 Georg Bätzing v súvislosti s prácou na synodálnej ceste nemeckej cirkvi upresnil, že cirkev musí „napredovať a ukazovať zmeny“, pretože cieľom musí byť to, aby ľudia mohli znovu získať dôveru „vo svoju cirkev, s ktorou chcú žiť, ale v ktorej sa im v tejto chvíli nemôže dobre žiť“.[20] Následne G. Bätzing odpovedal 16. marca 2022 aj na list predsedovi poľskej biskupskej konferencie. V odpovedi zdôraznil, že „skutočnosť, že sa v tejto súvislosti dostávajú do centra pozornosti aj dlho diskutované otázky moci, kňazského spôsobu života, úlohy ženy a sexuálnej morálky, tieto otázky neznižuje, ale ukazuje na ich naliehavosť. V tomto zmysle je synodálna cesta „cestou obrátenia a obnovy“, ako sa uvádza v jej pravidlách, cestou, ktorá nám umožňuje učiť sa nové veci, keď kráčame... Napriek všetkej vine a omylom má cirkev veľké posolstvo, ktoré musí hlásať... Nemôže nechať posolstvo nášho Boha panovačným, keď sa On necháva pribiť na kríž, aby zachránil svet“.[21]

K biskupom Nemeckej biskupskej konferencie sa začiatkom marca 2022 prihovorili aj predstavitelia cirkvi zo škandinávskych krajín. Chceli vyjadriť svoje znepokojenie nad miestnou synodálnou cestou a adresovali predsedovi Nemeckej biskupskej konferencie biskupovi Georgovi Bätzingovi svoje posolstvo. V otvorenom liste osem biskupov zo Švédska, Dánska, Nórska, Fínska a Islandu poukázalo na dlhodobé väzby medzi ich diecézami a Nemeckom. Vyjadrili svoju vďačnosť za „pevné putá“, ktoré ich spájali, vrátane mnohých nemeckých kňazov, biskupov a rehoľníc, ktorí slúžili v severských krajinách po protestantskej reformácii.[22] Škandinávski biskupi zároveň v liste uviedli, že orientácia, metóda a obsah synodálnej cesty cirkvi v Nemecku napĺňajú pozorovateľov zo severu obavami. Podľa nich nemeckí biskupi riskujú zredukovanie cirkvi na viditeľné spoločenstvo a to na úkor jej sviatostného tajomstva. Obávajú sa, že cirkev v Nemecku sa príliš zameriava na obraz putujúceho Božieho ľudu na úkor iných teologických koncepcií cirkvi, ako je corpus mysticum alebo cirkev ako „nevesta Kristova a prostredníčka milostí“. Škandinávci pripomenuli, že synodálna cesta nemôže zabúdať, že „cirkev nie je len putujúci Boží ľud, ktorý musí byť rozumne organizovaný a potrebuje organizovanú mapu trasy, ale je aj mystickým telom a Kristovou nevestou. Zároveň pripomenuli, že cirkev je aj „tajomstvom spoločenstva: spoločenstvom ľudstva s Trojjediným Bohom; spoločenstvom medzi veriacimi i spoločenstvom všetkých partikulárnych cirkví s Petrovým nástupcom“.[23]

Biskup Erik Varden z Trondheimu v Nórsku pre Vatican News povedal: „Chceli sme vyjadriť presvedčenie, že na to, aby sme sa stali vnímavými k novosti milosti a novosti života v cirkvi, nie sú potrebné len úvahy a nespočetné rozhovory alebo väčšinové hlasovanie, ale aj znovuobjavenie hlbokého sviatostného tajomstva cirkvi.“[24]

List kňazom v synodálnom procese

Na slávnosť sv. Jozefa 19. marca 2022 bol vo Vatikáne vydaný list adresovaný všetkým kňazom. Podpísali ho prefekt Kongregácie pre klerikov Mons. Lazzaro You Heung-sik a generálny sekretár Synody biskupov kardinál Mario Grech. Kňazov v ňom povzbudzujú nebáť sa a so svojimi komunitami vykročiť na synodálnu cestu cirkvi. Zároveň poskytujú niekoľko inštrukcií, na čo sa zamerať, aby predstavili „tvár cirkvi ako pohostinného domu s otvorenými dverami“. Biskupi píšu: „Vieme, že svet urgentne potrebuje bratstvo. Bez toho, aby si to uvedomoval, prahne po stretnutí s Ježišom. Čo však urobiť, aby sa toto stretnutie uskutočnilo? Potrebujeme sa vložiť do načúvania Ducha Svätého spoločne s Božím ľudom, aby sme tak obnovili našu vieru a našli nové cesty a reč pre zdieľanie evanjelia s našimi bratmi a sestrami. Pápež František nám navrhuje práve tento cieľ: vydať sa spoločne na cestu vo vzájomnom načúvaní, v zdieľaní nápadov a plánov, aby sme ukázali skutočnú tvár cirkvi – pohostinný dom s otvorenými dverami, obývaný Pánom, animovaný bratskými vzťahmi.“

Iste sú možné aj riziká a obavy v synodálnom procese. Pápež František upozorňuje na niekoľko rizík. Menuje formalizmus, ktorý redukuje synodu len na prázdny slogan, ďalej intelektualizmus, ktorý robí zo synody teoretickú reflexiu nad problémami, a napokon nehybnosť, strnulosť, ktorá nás uväzňuje v istote našich zvyklostí. Je dôležité otvoriť srdce a počúvať, čo Duch hovorí cirkvám (porov. Zjv 2,7).

Keďže obaja autori si uvedomujú pastoračnú záťaž kňazov, zdôrazňujú, že nejde o ďalšie pridávanie práce, ale skôr o kontemplatívny pohľad na to, čo sa vo farnostiach už odohráva, o príklady participácie a zdieľania. V diecéznej fáze synody ide totiž o „zhromaždenie bohatých skúseností z prežívania synodality v jej rôznych podobách a aspektoch“ (Prípravný dokument, 31).

V synodálnom procese čoraz viac objavujeme základnú rovnosť všetkých pokrstených a veriaci sú povzbudzovaní aktívne sa zúčastňovať na ceste a misii cirkvi a uvedomovať si svoju zodpovednosť za evanjelizáciu. Takto sa však novým spôsobom zvýrazní osobitná charizma ordinovaných služobníkov, preto tu nie je dôvod obávať sa o oslabenie identity kňazov, pripomína sa v liste. Generálny sekretár Synody biskupov i prefekt Kongregácie pre klerikov napokon žiadajú o trojaký príspevok v aktuálnom synodálnom procese:

1.  Urobiť všetko pre to, aby sa synodálna cesta zakladala na načúvaní Božiemu slovu a jeho uplatňovaní v živote.

2. Usilovať sa, aby sa synodálna cesta vyznačovala vzájomným načúvaním a prijatím.

3. Dávať si pozor, aby synodálna cesta neviedla k introspekcii, k prílišnému sebapozorovaniu, ale stimulovala nás k tomu, aby sme šli v ústrety všetkým.

Napokon autori listu dávajú kňazom do pozornosti tú časť z Prípravného dokumentu Synody o synodalite, kde sa uvádza, že „schopnosť predstaviť si pre cirkev a jej inštitúcie inú budúcnosť, ktorá by viac zodpovedala vznešenosti prijatej misie, závisí veľmi od rozhodnutia začať proces počúvania, dialógu a spoločného rozlišovania, na ktorom sa všetci môžu podieľať a k nemu prispievať“ (č. 9). Cieľom synody nie je produkovať dokumenty, ale previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého i vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám (č. 32).[25]