Synodálna cesta v službe evanjelizácie

Synodalita v pokoncilovej katolíckej cirkvi

Synodalita ako prax cirkevného života, ale aj v ekleziologickej reflexii slabla v katolíckej cirkvi počas druhého tisícročia. Na druhej strane pokračovala naďalej v pravoslávnej cirkvi. Návrat k myšlienke synodality u katolíkov prichádza až po dlhom procese doktrinálneho vývoja v západnej cirkvi. Cirkev v priebehu stáročí vieroučne objasnila Petrov primát na Prvom vatikánskom koncile (1969-1870) a v konštitúcií Lumen gentium[3] na Druhom vatikánskom koncile (1962-1965) sa predstavila ako Boží ľud. Urobila tak pomocou biblických obrazov putujúceho ľudu, kde všetci pokrstení participujú na jej ceste. Kroky k obnove synodálnych stretnutí skonkretizovalo pápežské motu proprio, ktoré generálny sekretár Druhého vatikánskeho koncilu Mons. Pericle Felici predstavil na začiatku koncilovej 128. generálnej kongregácie. Záverečné motu proprio s názvom Apostolica sollicitudo[4] pápež Pavol VI. podpísal 15. septembra 1965. V pokoncilovej ére katolíckej cirkvi sa tak oficiálne zrodila synoda. Úlohy a činnosť biskupskej synody podrobne zadefinoval Kódex kanonického práva. Odvtedy až po súčasnosť sa v katolíckej cirkvi konalo 15 riadnych a 4 mimoriadne synody.

Pápež František v apoštolskej konštitúcii Episcopalis comunio z 15. septembra 2018 predstavil o synode novší prvok.[5] Jeho dokument tvorí 27 článkov a prináša úpravy pre zdokonalenie synodálneho procesu v tom zmysle, že synoda sa zmenila z udalosti na proces. Doteraz bola synoda cirkevnou udalosťou, ktorá sa otvárala a zatvárala v stanovenom čase. Zvyčajne trvala tri až štyri týždne a zúčastňovali sa jej biskupi a pozvaní hostia. Myšlienka synody ako procesu má zaujímavú genézu a ešte zaujímavejší je jej obsah. Vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium (2013) pápež František najprv spomenie nutnosť zapojiť do obnovy a misie Cirkvi všetkých pokrstených:

„Boží ľud je svätý vďaka tomuto pomazaniu, ktoré ho robí neomylným vo veciach viery. Každý pokrstený, nech už má akúkoľvek úlohu v Cirkvi a stojí na ktoromkoľvek stupni poznania svojej viery, je aktívnym protagonistom evanjelizácie; bolo by nesprávne predstavovať si evanjelizáciu ako aktivitu, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti. Nová evanjelizácia si vyžaduje nové zaangažovanie každého z pokrstených.“[6]  

Zmysel viery (sensus fidei) bráni pevnému oddeleniu medzi učiacou cirkvou (ecclesia docens) a poučovanou cirkvou (ecclesia discens), pretože aj stádo má svoj vlastný zmysel (doslovne čuch)  na rozlišovanie nových ciest, ktoré Pán otvára Cirkvi.

Prvým signálom novej cesty pri organizovaní synody bola zmena v postupe prác v súvislosti s prípravou synodálneho zhromaždenia o rodine v roku 2014. Smernice pre biskupov (lineamenta), ktoré zvyčajne boli pripravované odborníkmi, aby sa na ich základe vypracovali pracovné inštrukcie (Instrumentum laboris) pre Sekretariát synody 2014, pápež František usmernil tak, aby sa v príprave dokumentu dával priestor nielen biskupom, ale všetkým pokrsteným a ďalším cirkevným inštitúciám.[7]

Pri päťdesiatom výročí od založenia synody Pavlom VI. – ktoré si v Aule Pavla VI. pripomenuli 17. októbra 2015 – pápež František ocenil prínos všetkých synod, ktoré sa za polstoročie v katolíckej cirkvi zrealizovali i všetkých svojich predchodcov, ktorí ich zvolávali. Napokon dodal: „Musíme v tom pokračovať... práve cesta synodality je cestou, ktorú Pán očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia.“[8] Synodálnu cirkev pápež  opísal v ústnom príspevku ako „cirkev počúvania“, v ktorej sa „Boží ľud, biskupské kolégium i rímsky biskup majú vzájomne učiť každý od druhého“.[9]

V skutočnosti František inicioval myšlienkový proces, v ktorom sa až biskupská synoda stala konečným bodom zbližovania sa, dynamizmu načúvania zdola. Načúvania, ktoré sa začína na nižších úrovniach Cirkvi, akými sú partikulárne cirkvi; potom na stredných úrovniach, kde sa načúva najmä na biskupských konferenciách, pri čom biskupi vykonávajú svoju funkciu rozlišovania, a napokon na úrovni univerzálnej Cirkvi, na zhromaždení biskupskej synody, kde sa načúva celej histórii zhodnocovania, ktoré predkladajú zúčastnení členovia.

Ďalším krokom pri realizovaní pápežovho zámeru bola jeho apoštolská konštitúcia Episcopalis communio. Od počiatočných myšlienok o synode u Pavla VI. sa terajšia predstava o konaní synody už posunula vpred. Synoda, ak by sa konala podľa pôvodnej predstavy, by nenaplnila svoj cieľ „podporou úzkeho spojenia a spolupráce medzi najvyšším veľkňazom a s biskupmi celého sveta“, či zabezpečením dostatku informácií o problémoch a situáciách, ktoré by sa týkali vnútorného života Cirkvi. Naplní ho až synodálnym realizovaním vo viacerých fázach po celom svete. Pápež sa vrátil k princípu, ktorý riadi túto konzultáciu s Božím ľudom a tkvie v starodávnej zásade podľa ktorej „každý musí diskutovať o tom, čo každého zaujíma“. Tu nejde o demokraciu, populizmus, ani nič podobné, ale je to Cirkev, ktorá je Božím ľudom a tento ľud je z dôvodu krstu aktívnym subjektom v živote a poslaní Cirkvi.[10]

Idey pápeža Františka sa vkladali do praxe už v októbri 2018. V Ríme sa vtedy konala XV. synoda o mládeži. Jej tajomník kardinál Lorenzo Baldisseri v prípravnom čase dbal na to, aby synoda bola procesom v troch fázach. Prvou fázou procesu bola dvojročná príprava, ktorá vyvrcholila predsynodálnym stretnutím v marci 2018. Druhou časťou bolo samotné valné zhromaždenie a tretia fáza bola aplikačná, a týkala sa príslušného dikastéria, biskupských konferencií, jednotlivých cirkví a všetkých ostatných cirkevných orgánov.

Na biskupskej synode v Ríme v roku 2018 pápež František povedal, že cieľom synody (stretnutia), nie je produkovať dokumenty, ale „dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého, a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám“. V postsynodálnej exhortácii Christus vivit sa obrátil na verejnosť slovami: „Prosme Pána, aby oslobodil Cirkev od tých, čo ju chcú urobiť starou, čo ju chcú upriamiť na minulosť, brzdiť ju, robiť nehybnou. Prosme aj za to, aby ju oslobodil od iného pokušenia: myslieť si, že je mladá, pretože prijíma všetko, čo jej ponúka svet; myslieť si, že sa obnoví tým, že ukryje svoje posolstvo a prispôsobí sa druhým. Nie, je mladá vtedy, keď je sama sebou, keď denne prijíma stále novú silu z Božieho slova, z Eucharistie, z prítomnosti Krista a zo sily Ducha. Je mladá, keď je schopná neustále sa vracať k svojmu prameňu.“[11] Tieto slová elektrizujú veriaceho človeka, ktorý sa v dnešnej odkresťančenej spoločnosti cíti doslova ako osamotený prst na ruke.

V posynodálnom dokumente Synody o mládeži Christus vivit nachádzame výzvu pápeža Františka aj k synodálnej pastorácii mladých ľudí. Pápež chcel do pastoračnej praxe vložiť dynamizmus, aký vyvolala trojfázová synoda vo svojom procese, a pripomenul: „Nikoho neslobodno postaviť bokom alebo dovoliť, aby sa musel postaviť bokom. Keď sa budeme učiť jedni od druhých, budeme môcť lepšie zobrazovať ten úžasný mnohostenný útvar, ktorým má byť Cirkev Ježiša Krista. Bude môcť pritiahnuť mladých práve preto, že nie je monolitická, ale je sieťou najrozličnejších darov, ktoré na ňu Duch neustále vylieva, a napriek jej biedam ju robí stále novou“ (206 – 207)[12].

Pred nastávajúcou XVI. synodou o synodalite je nám známy už aj rámec, v akom sa proces synody bude odvíjať. Tri roky trvajúci synodálny proces je opäť rozčlenený do troch fáz: diecéznej, kontinentálnej, univerzálnej. Proces prakticky začal 9.-10. októbra 2021 slávnostnou sv. omšou, ktorú celebroval Svätý Otec vo Vatikáne.

Prvá fáza na úrovni partikulárnych cirkví sa začala o týždeň neskôr, v nedeľu 17. októbra 2021. Cieľom diecéznej fázy je konzultácia Božieho ľudu podľa inštrukcií prípravného dokumentu Sekretariátu synody. Účastníkov v prvej fáze sprevádza dotazník a príručka (vademecum) s návrhmi ako uskutočniť konzultácie v každej partikulárnej cirkvi. Konzultácie okrem diecéz prebiehajú v prvej fáze aj na dikastériách Rímskej kúrie, v združeniach vyšších rehoľných predstavených, vo federáciách zasväteného života, v medzinárodných laických hnutiach, na cirkevných univerzitách či teologických fakultách. Na úrovni diecéz rozlišovanie vyvrcholí predsynodalným stretnutím. Výstup z neho sa odošle príslušnej biskupskej konferencii. Tá sa zíde na istý čas rozlišovania a z podstúpeného materiálu urobí syntézu, ktorú v auguste 2022 zašle generálnemu sekretariátu synody v Ríme. Následne bude zverejnený prvý pracovný dokument Instrumentum Laboris a dostanú ho všetky partikulárne cirkvi.

Druhá fáza (kontinentálna) bude nasledovať od septembra 2022 do marca 2023. Jej výstupy v podobe záverečných dokumentov zo siedmich kontinentálnych oblastí umožnia Generálnemu sekretariátu Synody biskupov vypracovať druhé Instrumentum Laboris v júni 2023. Účelom tejto fázy je viesť dialóg na kontinentálnej úrovni o texte prvého Instrumentum Laboris a uskutočniť ďalší akt rozlišovania vo svetle špecifických kultúrnych charakteristík každého kontinentu. Na každom medzinárodnom stretnutí biskupských konferencií sa vymenuje zodpovedná osoba, ktorá bude pôsobiť ako kontaktná a styčná osoba s biskupskými konferenciami a s Generálnym sekretariátom synody.

Tretia fáza synodálnej cesty vyvrcholí v októbri 2023 zhromaždením biskupov v Ríme, podľa procedúr stanovených v konštitúcii. Téma pre XVI. riadnu synodu znie: Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia.

Nominácie zodpovedných osôb pre XVI. biskupskú synodu

Svätý Otec František v prípravnom období pred XVI. biskupskou synodou vymenoval zodpovedné osoby pre jej prípravu. Generálnym relátorom synody bol 8. júla 2021  vymenovaný kardinál Jean-Claude Hollerich SJ, arcibiskup z Luxemburgu. Jeho úlohou bude predkladať a objasňovať synodálnemu zhromaždeniu prerokovávané témy a špecifikovať body, na ktoré sa bude diskusia zameriavať. Ďalej to budú práce na príprave Záverečného dokumentu synody, ktorý má byť predložený na schválenie synodálnym otcom. V priebehu stretnutia relátor bude sprostredkovávať ďalšie oznámenia, aby zhrnul témy, ktoré vyplynuli z rozpravy v rokovacej sále, objasnil niektoré body a ilustroval pokrok v príprave záverečného dokumentu.

Za generálneho tajomníka bol 15. septembra 2020 vymenovaný Mons. Mario Grech, ktorý je emeritným biskupom maltskej diecézy Gozo.[13] V novembri toho istého roku bol menovaný za kardinála.

Vo februári 2021 do funkcie podtajomníčky Biskupskej synody Svätý Otec vymenoval francúzsku rehoľnú sestru Nathalie Becquartovú. Stala sa tak prvou ženou v tejto pozícii. Druhým podtajomníkom synody je páter Luis Marín de San Martin z rehole augustiniánov. Obaja podtajomníci budú generálnemu tajomníkovi pomáhať s prípravou a s uskutočňovaním synodálnych prác. Tajomník a jeho spolupracovníci si osvojili zámery Svätého Otca, o synode. Nadviazali kontakt so všetkými biskupskými konferenciami, s patriarchami východných cirkví a ich poprednými arcibiskupmi. Popri výmene informácii, ale aj z viacerých stretnutí so zástupcami niektorých biskupských konferencií vyplynuli ďalšie kroky. Ich výsledkom bolo utvorenie  štyroch komisií na podporu prípravných prác pre XVI. synodu. Prvá komisia bola utvorená pre teologické prehlbovanie. Jej poslanie tkvie v službe na zodpovedanie dôležitých otázok teologického charakteru. Druhá komisia bude pomáhať spirituálnemu rastu celého spoločenstva. Tretia poslúži pre metodológiu a napokon štvrtá sa bude venovať aspektu komunikácie.

Práca komisií

Koordinátorom teologickej komisie je podtajomník Luis Marín de San Martín. Podľa teologických nárokov na ovocie synody, synodálne zhromaždenie nebude pracovať metódami parlamentarizmu alebo ideologickej súťaže. Pôjde skôr o prácu založenú na rozlišovaní v Duchu a v spoluzodpovednosti každého podľa jeho charizmy, tak ako ňou disponuje laik či klerik. Hlavná úloha teologickej komisie je dvojaká. V prvej fáze bude dbať na to, aby biskupi ako pastieri, ktorí načúvajú svojej diecéze, vrátane jej periférií, nielen zhodnotili a posilňovali rôzne formy synodálneho prejavu (napríklad farské pastoračné rady a biskupské rady), ale aby hľadali aj iné možnosti, v ktorých sa môže realizovať synodalita Božieho ľudu. Tento krok nesmie byť len administratívny akt, v ktorom sa rozdeľuje moc, ale udalosť Ducha, pri ktorej je podstatná autentickosť kresťanského života a jeho súdržnosť.

Úlohou teologickej komisie je poskytovanie teologickej podpory Sekretariátu synody a pomoci vo všetkom, čo bude potrebovať, či už pri kontrole textov, pri podávaní návrhov, predkladaní teologických možností pre rozvoj synody, pri vytváraní a zdieľaní materiálov pre štúdium na teologickú formáciu a k spolupráci s ostatnými komisiami. Teologická komisia pozostáva z 25 členov z 19 krajín a je k dispozícii predovšetkým synode vo všetkých jej fázach, ako aj pre účasť na medzinárodných stretnutiach biskupských konferencií a na spoluprácu s nimi.[14]

Odlišný postup prác čaká spirituálnu komisiu. Podtajomíčka Nathalie Becquart vychádza z faktu, že k účasti na synode je pozvaný – v celej rozmanitosti spiritualít –  všetok Boží ľud. Cirkev je dnes bohatá na rozmanitosť svojich spoločenstiev. Viaceré spoločenstvá Božieho ľudu nadobudli počas stáročí bohaté skúseností života v konkrétnej spirituálnej škole. Po Druhom vatikánskom koncile vďaka pôsobeniu Ducha Svätého vznikli v Cirkvi ďalšie spirituality, ktoré sa ukážu aj na synode. Spirituálna komisia na synode bude k dispozícii pre konzultácie vo všetkých jej fázach najmä prostredníctvom diecéz, biskupských konferencií, spoločenstiev zasväteného života, laických hnutí či novo schválených spoločenstiev. Úlohy a práca spirituálnej komisie predstavujú ústrednú os synodality, pretože žiadna synoda nemôže existovať bez duchovnej cesty. Je to skutočne cesta počúvania Ducha Svätého. Duchovný rozmer je teda podstatnou dimenziou synodality, ktorú je potrebné naďalej prehlbovať.[15]

Misijný projekt ako odpoveď na krízu

Tajomník Biskupskej synody Mario Grech sa vo februári 2021 zúčastnil zasadania Biskupskej konferencie Írska. Tamojším biskupom predstavil synodálny proces ako misijnú formu obnovy Cirkvi a povedal im:

„Pripravujete sa zaujať misionársky postoj a pomôcť Cirkvi v Írsku misijnými víziami. Svätý Otec František vysvetľuje, že „ľudia, ktorí ešte neprijali posolstvo evanjelia, žijú všade, najmä v rozsiahlych mestských sídliskách, ktoré si vyžadujú špecifický pastoračný dosah. Vo veľkých mestách ale potrebujeme iné mapy, iné paradigmy, ktoré nám môžu pomôcť realizovať naše spôsoby myslenia a naše postoje. (...) Potrebujeme zmenu nášho pastoračného zmýšľania, čo však neznamená smerovanie k relativistickej pastorácii. Je faktom, že nežijeme v kresťanskom svete, pretože viera – najmä v Európe a vo veľkej časti Západu – už nie je evidentným predpokladom spoločenského života. Viera je v skutočnosti často odmietaná, marginalizovaná a zosmiešňovaná. Je zrejmé, že je potrebná nová evanjelizácia alebo reevanjelizácia. Toto je Cirkev – zranená Cirkev! Len uznanie, že sme zranená cirkev, zranená duša alebo srdce, nás vedie k tomu, aby sme klopali na dvere milosrdenstva v ranách Krista. Cirkev je po bitke poľnou nemocnicou. Slovami Svätého Otca „zlá nášho sveta – a Cirkvi – nesmú byť ospravedlnením pre znižovanie našej angažovanosti a horlivosti. Očami viery môžeme vidieť svetlo, ktoré Duch Svätý vždy vyžaruje uprostred tmy, pričom nezabúdame, že ,kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozhojnila milosť῾ (Rim 5, 20).

Ak sa Cirkev chce stať misijnou Cirkvou, potom musí byť synodálnou Cirkvou, pretože synodalita nie je len metodologická voľba, ale spôsob bytia Cirkvi, ktorá chce ísť do misie. Synodalita totiž nie je len metóda, ale aj odos (cesta) k prehodnoteniu úlohy Cirkvi v súčasnej spoločnosti. Synodalita je na ceste k Cirkvi, ktorá je v trvalom stave poslania. Medzinárodná teologická komisia vo svojom dokumente Synodalita v živote a poslaní Cirkvi to sformulovala ako výzvu, podľa ktorej ,uskutočnenie synodálnej Cirkvi je nevyhnutným predpokladom novej misijnej energie, ktorá zapojí celý Boží ľud῾. Synodalita sa v Cirkvi prežíva v službe misie. Cirkev existuje, aby evanjelizovala. Ecclesia peregrinans natura sua missionaria est. Celý Boží ľud je činiteľom ohlasovania evanjelia. V synodálnej synergii je Cirkev povolaná aktivizovať služby a charizmy prítomné v jej živote a počúvať hlas Ducha, aby mohla rozoznať cesty evanjelizácie.“

Cieľom synodálneho procesu je ohlasovať evanjelium v ​​danom kontexte, aby sme čelili osobitným výzvam ľudí. Ako uvádza Rafael Luciani, sociokultúrna, ekonomická a cirkevná oblasť „prechádzajú systémovou krízou, ktorá nesúvisí len s tým, či je ich organizácia a administratívne fungovanie v poriadku, ale súvisí s kolapsom paradigiem spoločnosti a náboženstva, na ktorých sú založené“. Konkrétne na Západe existuje štrukturálna kríza v spôsobe odovzdávania kresťanstva. Pre synodálnu cirkev je teda zásadné skúmať znamenia čias. Misijný impulz sa má stať viac sústredenejším, veľkorysejším a plodnejším.[16]

Synodalita inšpirovaná pápežom

Svätý Otec František povzbudil veriacich Rímskej diecézy  slovami: „...Boh vychováva ľudí tak, že „mocnárov zosadzuje z trónov a povyšuje ponížených“ (porov. Lk 1, 52). Spoločná púť Božieho ľudu nachádza svoju líniu skôr v horizontálnom než vo vertikálnom smere. Synodálna Cirkev odkrýva horizont, z ktorého vychádza slnko – Ježiš Kristus. Pastieri kráčajú s ľudom. Niekedy kráčajú pred ním, niekedy uprostred a niekedy za ním. Dobrý pastier sa takto musí pohybovať: vpredu, aby viedol, uprostred, aby povzbudzoval a nezabudol na pach oviec, a tiež vzadu, pretože ľud má tiež ,čuch῾. Má čuch, ktorým vie nájsť nové smery cesty alebo stratenú cestu.“

Pápež sa obracia aj na tých, ktorí sú spoločensky vzadu, keď objasňuje: „Chudobní, žobráci, narkomani, všetci títo, čo ich spoločnosť zavrhuje, sú súčasťou synody? Áno drahý môj, drahá moja, nehovorím to ja, hovorí to Pán: sú súčasťou Cirkvi. Až do takej miery, že ak ich neoslovíš alebo ak za nimi neprídeš, aby si s nimi chvíľu pobudol – aby si počul, avšak nie čo hovoria, ale čo cítia, dokonca aj urážky, ktorými ťa počastujú – nebudeš dobre robiť synodu. Synoda znamená koniec hraniciam, zahŕňa všetkých. Synoda znamená aj vytvorenie dialógu o našej biede, ktorou trpím ja, váš biskup, o biedach pomocných biskupov, o biedach kňazov a laikov, ako aj tých, čo patria do nejakých združení! Ak však nezapojíme aj týchto „biednych“ našej spoločnosti, týchto odvrhnutých, nikdy nebudeme schopní prevziať zodpovednosť za svoje biedy. Nemajte strach! Je potrebné cítiť, že sme súčasťou jedného veľkého ľudu, ktorý je adresátom Božích prisľúbení, otvorených do budúcnosti, spojených s očakávaním, že každý sa bude môcť zúčastniť na hostine, ktorú Boh pripraví pre všetky národy.“[17]

Evanjelium je plné stretnutí ľudí s Kristom, ktorí druhých pozdvihovali a uzdravovali. Ježiš nešiel náhlivo, neustále bol v službe človeku, s ktorým sa stretol, aby ho počúval. Aj my, čo začíname túto cestu, sme pozvaní stať sa odborníkmi v umení stretnutia. Nie v organizovaní udalostí, ale predovšetkým vo venovaní času na stretnutie s Pánom a napomáhanie stretnutia medzi nami navzájom. Je to čas na to, aby sme dali priestor modlitbe, adorácii, tomu, čo Duch chce povedať Cirkvi; aby sme sa nechali dotknúť otázkami sestier a bratov a pomohli si navzájom, aby nás obohatila rôznorodosť chariziem, povolaní a úradov.[18]

Kľúčovým slovom synodálneho zhromaždenia, ktoré zahŕňa celý Boží ľud a všetkých pastierov, je nepochybne slovo „spoločenstvo“. Synodálnymi stretnutiami a vzájomným obohacovaním sa tento fakt môže premietnuť do účasti všetkých na živote Cirkvi a osloviť každého podľa jeho špecifického stavu a funkcie.