Môžeme dokázať, že Boh existuje?

Ako niečo dokážeme? Tu je relevantná legenda o sv. Krištofovi: Krištof bol muž obdarený vo
všetkých smeroch – okrem viery. Bol telesne silný, mocný, dobrosrdečný, temperamentný a obľúbený. Bol tiež veľkorysý a používal svoju fyzickú silu na pomoc druhým, ale bolo pre neho ťažké veriť v Boha. Aj keď chcel, bolo to pre neho ťažké. Skutočným bolo pre neho len to, čo bolo fyzické, a všetko ostatné sa mu zdalo nereálne. A tak, ako vraví legenda, prežil svoj život v určitom úprimnom agnosticizme, pričom nedokázal skutočne uveriť niečomu, čoho by fyzicky nemohol vidieť, cítiť a dotýkať sa.

To mu však nebránilo využiť svoje dary, najmä fyzické sily, na to, aby slúžil druhým. To bolo jeho útočisko, veľkorysosť a služba. Stal sa prevádzkovateľom trajektov a celý život pomáhal prevážať ľudí cez nebezpečnú rieku. Jednej noci, ako hovorí legenda, sa počas búrky prevrátil trajekt a Krištof sa ponoril do tmavých vôd, aby zachránil malé dieťa. Keď dieťa preniesol na breh, pozrel sa mu do tváre a uvidel tam tvár Krista. Po tomto zážitku uveril, lebo videl Kristovu tvár.

Pri všetkej svojej zbožnosti obsahuje táto legenda hlboké ponaučenie. Mení perspektívu na otázku, ako sa človek pokúša „dokázať“ Božiu existenciu. Náš pokus dokázať Božiu existenciu musí byť praktický, existenciálny a inkarnovaný, a nie prevažne intelektuálny. Ako prejdeme od viery iba vo fyzické, od viery v realitu toho, čo môžeme vidieť, cítiť, dotknúť sa, ochutnať, k viere v existenciu hlbších, duchovných realít?

V príbehu Krištofa je ponaučenie: Žite tak úprimne a poctivo, ako len môžete a používajte svoje dary na pomoc druhým. Boh sa objaví. Boha nemožno nájsť na konci filozofického sylogizmu, ale ako dôsledok určitého spôsobu života. Navyše viera nie je až tak otázkou pocitu, ako skôr nezištnej služby.

Ďalšia lekcia je v biblickej správe o apoštolovi Tomášovi a jeho pochybnostiach o vzkriesení Ježiša. Pripomeňme si jeho protest: „Pokiaľ nemôžem (fyzicky) vložiť prsty do rán na jeho rukách a vložiť ruku do rany na jeho boku, neuverím.“ Všimnime si, že Ježiš neprejavuje žiaden odpor ani pokarhanie vzhľadom na Tomášov skepticizmus. Namiesto toho
berie Tomáša za slovo: „Poď a (fyzicky) vlož prsty do rán mojich rúk a do rany môjho boku; presvedč sa sám, že som skutočný a nie duch.“

Toto je otvorená výzva pre nás: „Príďte sa sami presvedčiť, že Boh je skutočný a nie duch!“ Táto výzva však nie je ani tak intelektuálna ako morálna. Je výzvou byť čestný a veľkorysý.

Skepticizmus a agnosticizmus, dokonca ani ateizmus, nie sú problémom, pokiaľ je človek úprimný, neracionalizujúci, neklamúci, pripravený ustúpiť do pozadia pred realitou, ktorá sa zjavuje, a veľkorysý v poskytovaní svojho života v službe. Ak sú tieto podmienky splnené, Boh, pôvodca a zdroj všetkej reality, sa nakoniec stane dostatočne reálnym, dokonca aj pre tých, ktorí potrebujú fyzický dôkaz. Príbehy Krištofa a Tomáša nás to učia a uisťujú nás, že Boha úprimný agnosticizmus nehnevá ani ho neohrozuje.

Viera nie je nikdy istota. Ani to nie je akýsi pocit, že Boh existuje. A obrátene, neveru si nemožno zamieňať s absenciou pociťovaného uistenia, že Boh existuje. Pre každého tu budú temné noci duše, Božie ticho, chladné osamelé obdobia, skeptické časy, keď Božiu realitu nemožno vedome uchopiť alebo rozpoznať. Dejiny viery, o ktorých svedčí život Ježiša a životy svätých, nám ukazujú, že Boh sa často javí ako mŕtvy, a v tých časoch nás realita empirického sveta môže tak premôcť, že sa nám nič nezdá skutočné, okrem toho, čo môžeme vidieť a cítiť práve teraz. V neposlednom rade našu vlastnú bolesť.

Kedykoľvek sa tak stane, podobne ako Krištof a Tomáš sa musíme stať úprimnými agnostikmi, ktorí použijú svoju dobrotu a sily dané Bohom na to, aby pomohli preniesť ostatných cez ťaživé rieky života. Boh od nás nežiada vieru, ktorá je istá, ale službu, ktorá je veľkorysá a trvalá. Máme uistenie, že ak by sme verne pomohli niesť ostatných, jedného dňa sa ocitneme pred realitou Boha, ktorý nám jemne povie: „Presvedč sa sám, že som skutočný, a nie duch.“

Môžeme dokázať, že Boh existuje? Teoreticky nie; v živote áno.