„Ústredná vec“ cirkvi a kresťanské poslanie vzhľadom na Amazóniu a koronu

Vážené dámy a páni v Katolíckej rade laikov Rakúska!

Chcel som vlastne začať celkom inak, ale vzhľadom na 50. výročie vášho podujatia nemôžem opomenúť včerajšie posolstvo pápeža resp. výzvu cez youtube-video na modlitbu v rámci celosvetového „apoštolátu modlitby“. Chcel by som začať odkazom na to posolstvo: https://m.youtube.com/watch?v=8aaC-smfnW8 (9.10.2020).

Ide o modlitbový úmysel pápeža na mesiac október: „Modlime sa, aby laici, a zvlášť ženy, mocou krstu väčšmi spolupôsobili na zodpovedných miestach cirkvi.“ Komentáre na internete sa dali dohľadať: Tu je reč skutočnej satiry katolíckej cirkvi... A to je ešte ten najláskavejší komentár. Pápež zdôrazňuje osobitné povolanie laikov. Laikov a laičky (sic!) označuje ako „protagonistov“ cirkvi. V cirkvi by sa mali „rozširovať priestory ženskej prezentácie“. Ženy by mali väčšmi spolupôsobiť na „zodpovedných miestach cirkvi“. Temer sa čaká, že pápež povie: A preto teraz otvárame sviatosť kňazstva.

Ale chyba lávky! Na záver vystríha: Nesmie sa upadnúť „do klerikalizmu, ktorý ruší charizmu laikov“. Mnohé zodpovedné miesta v cirkvi sú otvorené len pre tých, ktorí sú vysvätení – a prístup ku kňazskému úradu je zamedzený odkazom na to, že tým by bola zničená charizma laikov. Takto sme u témy, ktorou by som sa chcel dnes zaoberať. Po celý rok sme striedavo dostávali šoky studenou a teplou vodou – spoločensky i cirkevne. Niekoľko centrálnych tém by som si chcel pritom povšimnúť.

Najskôr k okolnostiam môjho uvažovania:

Keď Katolícka rada laikov Rakúska slávi tento rok svoje 50. jubileum, tak v porovnaní s bezprostredným obdobím po koncile sú okolnosti celkom iné. Jedno predsa zostáva rovnaké: Katolícka cirkev má poslanie preniesť sa do súčasnej doby – formujúc sa, usilujúc o stavbu Božieho kráľovstva, poslaná na spásu ľudí.

Rok 2020 pritom predstavuje špecifickú výzvu: spoločensky a hospodársky vytvára pandémia korony na celosvetovej úrovni najväčší zlom od II. svetovej vojny – s následkami na všetky oblasti života, taktiež na náboženstvá resp. náboženské praktiky. Súčasne máme v cirkvi na premýšľanie dva kľúčové dokumenty pápeža Františka: Querida Amazonia po Amazonskej synode – a najnovšie Fratelli Tutti, novú sociálnu encykliku pápeža.

Čo Vám dnes môžem ponúknuť, to je niekoľko téz k otázke, aké konzekvencie vzhľadom na súčasné okolnosti vidím pre „konanie cirkvi v dnešnom svete“. Zároveň chcem výslovne pripomenúť, že spoločensko-politické opcie konania, ktoré považujem za osobitne dôležité, nateraz vynechávam, keďže sa na ne zameria Regina Polak v druhej prednáške popoludní.

Moje 4 tézy sú o tom,

·       ako sa roztvárajú nožnice medzi nositeľmi úradu v cirkvi a ľudom Božím

·       o zásadnej zmene vo farskej pastorácii a individualizácii cirkevnej praxe

·       o ukazujúcich sa teologických zlomových líniách v liturgickej oblasti

·       a dopadoch na pastoráciu a diakóniu

Na záver moje resumé, v ktorom odkazujem na slová Hartmuta Rosu o „životnej relevancii“.

Téza 1: Nožnice medzi nositeľmi úradu v cirkvi a tzv. „ľudom cirkvi“ sa v ostatných mesiacoch naďalej roztvárali. V tom sú nebezpečenstvá i šance.

Viaceré udalosti od minulého roka radikalizovali otázku úradu vo vnútri katolíckej cirkvi:

-        Najprv Amazonská synoda s mnohými nádejami na zmeny ohľadom prístupových podmienok ku kňazskému sväteniu. Na synode zaznela jasná požiadavka, že sú potrebné regionálne riešenia, aby sa umožnilo sviatostné konanie cirkvi a udeľovanie sviatostí, najmä pravidelné slávenie eucharistie pre všetky kresťanské obce.

-        Potom posynodálny text Querida Amazonia od pápeža Františka. Ten obsahuje úžasné vízie pápeža, ale v otázke úradu a prístupu k sväteniu zostáva celkom nekonkrétny. Felix Gmür, biskup vo Švajčiarsku, k tomu povedal:[1] „Pápež pritom myslí inak, ako sme u nás naučení. Východiskový bod jeho myslenia nie sú úrady, ale omnoho viac Boží ľud. Odtiaľto rozvíja víziu inkulturovanej cirkvi, ktorá môže ,lepšie prepájať sociálne s duchovnýmʽ (čl. 76). Na to potrebujeme aj inkulturované úrady a služby. K nim z dôvodu nedostatku kňazov patria, tak ako u nás, laickí vedúci farností“ (čl. 94).

-        V projekte nemeckej Synodálnej cesty je „horúcim želiezkom“ aktuálna otázka úradov a predovšetkým otázka väčších práv žien v cirkvi, čo nemeckú cirkev a dokonca nemeckú biskupskú konferenciu stavia pred zaťažkávaciu skúšku. Zriedkakedy predtým biskupi zaujali také jasné pozície – s bezprostrednými reakciami z rímskych miest a tiež od cirkevných hodnostárov, ktorí sa nazdávajú, že musia zachraňovať cirkev, ako napr. kardináli Müller alebo Burke.

-        V júli napokon inštrukcia z Ríma, ktorá opätovne vyzdvihla výhradnú právomoc kňaza ako pastiera vo vedení jeho farnosti.[2] O laických predstaviteľoch farnosti sa nehovorí, celkom v protiklade.

V porovnaní s tým práve korona-kríza s lockdownom na jar ukázala, aké je dôležité všeobecné kňazstvo. Odvtedy sa peli chválospevy na domácu cirkev a spása sa videla v žitej kresťanskej viere a v malých skupinách. Oficiálne formy pastorácie, na ktoré sme boli desaťročia navyknutí, sa náhle stopli. Hierarchizácia a súčasne individualizácia prejavov viery idú odvtedy ruka v ruke.

V čom sú nebezpečenstvá?

Prvé nebezpečenstvo vidím v tom, že sa posúvame k individualizácii veriacej praxe. Každá a každý si kuje vlastnú podobu kresťanskej viery z povyberaných kúskov najrozličnejších konfesií a náboženstiev. Podobne ako v online komunikačných formách (Facebook, Twitter) podporuje sa aj v náboženskej oblasti dosť silná tvorba „náboženských bublín“, v ktorých kritické hlasy alebo hlasy protikladné k vlastnej mienke miznú, nepripúšťajú sa alebo nedovoľujú.

Druhé nebezpečenstvo spočíva v klerikalizácii. Bližšie som to objasnil už pri pohľade na júlovú inštrukciu:[3] Cirkevný právnik z Innsbrucku Wilhelm Rees už v r. 2008 formuloval: „Ukazuje sa ako podstatné, že laici sa nielen ako spolupracovníčky a spolupracovníci integrujú do pastorácie, ale najmä, že sa vyjasní vzájomnosť kňazov a laikov ohľadom vedenia cirkvi.“[4] Zdá sa, že také vyjasnenie teraz prichádza – avšak bez docenenia desaťročia trvajúcich teologických, cirkevnoprávnych a pastorálnych úvah. Tým sa stáva zrejmým, ako text zaostáva za ekleziológiou II. Vatikána (Lumen Gentium, Gaudium et Spes): Že cirkev nemôže jestvovať bez sveta; že o služobnom kňazstve treba premýšľať tak, že sa vychádza od Božieho ľudu a spoločného krstu atď. Chce sa akože „prekonať klerikalizmus“ – a súčasne sa upevňuje nanajvýš hierarchický koncept. Laikom sa opäť vštepuje do pamäti (ako už v r. 1997 a viacnásobným explicitným odkazom na to), čo všetko nie sú a čo konať nesmú. Sú na „spoluprácu pri službe kňaza“; nesmú viesť, nesmú kázať pri slávení eucharistie... Celé dva odseky inštrukcie zo 124 odsekov venujú sa explicitne im – a to vo forme vymedzení.

Kto sa nádejal, že za pápeža Františka sa skutočne presadí viackrát spomínané posilnenie miestnych cirkví, synodalita a regionálne riešenia – je opätovne sklamaný. Podobne ako mnohé dokumenty ostatného obdobia (napr. Veritatis gaudium) výpovede pápeža o misionárskej cirkvi nemajú žiaden vplyv na následné normy. Stoja vedľa seba ako dva záhadné bloky. Tí, čo formulovali normy, neberú žiaden ohľad na zásadné uvedenie textov do formulácií noriem. 

Včerajšia výpoveď pápeža podporuje túto tendenciu: Lebo ak pápež varuje pred tým, že charizma laikov sa nesmie vyprázdniť klerikalizáciou – tak to predsa len znie dosť cynicky.

Ukázali sa však aj viaceré šance:

Šanca ostatných mesiacov spočíva v tom, že práve pre niektorých kresťanov fixovaných na svoju farnosť sa rozšíril horizont: Počuli aj iné kázne, spoznali iných celebrantov. Istá šanca pre cirkev je v tom, že sa jej radikálne kladie otázka: Ako to vlastne teraz vyzerá so štruktúrou jej úradov? Diakonky a kňazstvo žien vo veľkej miere žiadajú už aj biskupi. Momentálne však ešte zostáva rímska zátarasa na Kongregácii pre vieru. A tiež najnovšie vyjadrenia pápeža nepredstavujú žiaden podstatný krok smerom k blízkym väčším zmenám.

Zároveň aj naše diecézy vidia, že nemožno ísť ďalej tak ako doteraz: Ak sa nechopíme aktívne zmien v cirkevných službách a úradoch, čoskoro už nebudú žiadne ženy a žiadni muži, ktorí budú ešte ochotní okrem kňazov spolupracovať na viac či menej zodpovedných pozíciách cirkvi.

Pápež vlastne v Querida Amazonia cestu ukázal. Hovorí o „inkulturácii úradov a služieb“ (QA 85): „Inkulturácia sa musí rozvíjať a odzrkadľovať konkrétnym overiteľným spôsobom aj v cirkevných organizačných formách a úradoch. Ak sa spiritualita inkulturuje, ak sa svätosť inkulturuje, ak sa samo evanjelium inkulturuje, nemôžeme sa vyhnúť tomu, aby sme nemysleli na inkulturáciu aj ohľadom spôsobu a modelu, ako sú štruktúrované a žité cirkevné služby.“ Považujem to za napínavý prístup – inkulturácia úradov je totiž presne to, čo sa dialo od počiatku cirkvi: „Episkopos“ sa prevzal z gréckeho typu združovania; „presbyteroi“ zo židovských synagogálnych štruktúr.

A pápež si myslí: „Je nevyhnutné, aby sa cirkevná služba utvárala tak, že bude slúžiť častejšiemu sláveniu eucharistie, a to aj v tých spoločenstvách, ktoré sú celkom odľahlé a vzdialené.“ (QA 86) A ďalej: „Ale súčasne sú potrební nositelia úradu, ktorí môžu zvnútra chápať cítenie a kultúry amazonskej oblasti.“ Samozrejme, myslené je to pre Amazóniu – ale platí to predsa všade: Nositelia úradu musia zvnútra chápať „cítenie a kultúry“ ľudí, medzi ktorými pôsobia.

Ale pápež tu nejde tým smerom, ktorý bol zamýšľaný na samotnej synode a v záverečnom dokumente – totiž k sväteniu personae probatae. Omnoho viac aj tu zdôrazňuje význam povolania laikov a predovšetkým žien. „V synodálnej cirkvi by mali mať ženy, ktoré vskutku zohrávajú kľúčovú rolu v amazonských obciach, prístup k úlohám a aj cirkevným službám, ktoré si nevyžadujú svätenia a ktoré im umožnia, aby lepšie prejavili svoju pozíciu. Patrí sa pripomenúť, že taká služba predpokladá trvalosť, verejné uznanie a poverenie od biskupa. To tiež znamená, že ženy majú skutočný a účinný vplyv v organizácii, pri dôležitých rozhodnutiach a vo vedení spoločenstiev, avšak bez toho, aby sa pritom vzdali svojho vlastného ženského štýlu.“

Ako často, aj tuná, to, čo sa myslí ako ocenenie, znie ako zamaskované uzákonenie prežitých predstáv o životných roliach. „Trvalosť“, „biskupské poverenie“, „účinný vplyv“ aj vo vedení spoločenstiev – ale nevzdať sa „vlastného ženského štýlu“. (Rád by som sa raz skutočne dozvedel, čo sa tu vlastne myslí: Čo si pápež predstavuje pod „ženským štýlom“?)

Je jasné, že také spoločenstvo ako naša cirkev potrebuje služby a úrady. A tiež je zjavné, že v štruktúre úradov to škrípe v nosných trámoch. Korona tu neponúkla žiadne riešenie – ale opätovne ozrejmila problematiku: Po celé mesiace nebolo mediálne vidieť tie mnohé kompetentné ženy, ktoré v podstatnej miere udržiavajú život farností a obcí, ale viditeľní boli najmä vysvätení muži na streamovaných bohoslužbách. Ale tiež je zrejmé, že bohoslužby boli súčasne slávené – v maličkých skupinách, v domácich cirkvách, cez súkromné iniciatívy, cez zoom alebo iné platformy. Týmto sme sa za ostatné mesiace naučili o našej cirkvi veľa: Priekopa medzi „klerikalistickým“ a „samostatným“ kresťanstvom sa prehĺbila.

Eucharistia odrazu nie je taká centrálna – prinajmenej nie fyzické sv. prijímanie –, ako ukazuje ustavičné odkazovanie na možnosť „duchovného prijímania“. Pri všetkej nutnosti podporiť štátne opatrenia, hlas cirkvi po dlhý čas nebolo počuť. Až s pastierskym listom na Turíce sa rakúska biskupská konferencia pokúsila zaujať stanovisko k viacerým témam ostatného obdobia. Hans Joachim Sander to vystihol: „Pastorálna moc v rukách štátu.“

Súčasne prebiehali masívne exkluzívne procesy: Kto nemá alebo nemal dobrý prístup na internet, je mimo. Kto žije sám, je komunikačne na vedľajšej koľaji.

Moja druhá téza preto znie: Vďaka pandémii corony posilnili sa zlomy vo farskej pastorácii a radikalizujú sa. A naše cirkvi zažili posun smerom k individualizácii.

Robert Ochs, vedúci oddelenia pre personálny a organizačný rozvoj diecézy Augsburg, to nedávno vystihol stručne: „Normálna farnosť“ zažila ukážku svojho konca. Farnosť sa nekonala!

Súčasne sa objavili v cirkvách nové, kreatívne možnosti. Rozvinuli sa nové formy bohoslužieb. A čo bolo dlho nemysliteľné, je odrazu možné: Krsty na všetkých možných miestach, pristúpilo sa na najrôznejšie želania ľudí. To ale značí: Spôsoby použitia sú na strane indivídua. To značí – členovia si robia ešte väčšmi to, čo chcú.

Veľmi zjavným sa to stalo pri téme nedeľnej povinnosti: Vskutku to patrí k „5 cirkevným prikázaniam“, ktoré nie sú niekedy známe ani všetkým kňazom a profesorom teológie. Počas hlavnej fázy pandémie niektorí biskupi nedeľnú povinnosť oficiálne zrušili.[5] A potom v lete povedali: Teraz nedeľná povinnosť platí opäť.[6] Pritom je príznačné, že to nemalo vôbec žiaden dopad na návštevu kostolov.

Značí to, že ešte stále jestvujú biskupi, ktorí si myslia, že katolíkom môžu predpisovať, ako majú žiť svoje kresťanstvo a čo k tomu prináleží. Len je to medzičasom prakticky všetkým kresťanom jedno – o čom výrazne svedčí priemerná asi 10% návštevnosť nedeľných bohoslužieb v Rakúsku počas tých nedieľ, keď sa to počítalo. Biskupi a kňazi stratili dosah na veriacich prostredníctvom príkazov a zákazov.

Oproti tomu sa ako posilnené ukazujú vlastné organizačné sily: Ľudia v teréne sa zásobovali nielen toaletným papierom, slížmi či pečivom, ale sami si naplánovali, ako svojím spôsobom oslávia napr. pôstny čas a Veľkú noc.

Lukas Wiegelmann to v najnovšom čísle Herder-Korrespondenz hovorí takto: „Pravidelné bohoslužby, priebeh cirkevného roka, množstvo farských aktivít – všetko to bolo koronou prerušené. Mnohé z toho všetkého je doposiaľ možné len v obmedzenej miere. Predsa, ak si kresťanský bežný deň niečo vyžaduje, tak normálnosť. Čím dlhšie bude trvať prerušenie, tým väčšie bude riziko, že si ľudia od svojho kresťanstva jednoducho odvyknú.“[7]

Územná pastorácia vo svojich mnohorakých prejavoch nebola počas obdobia korony možná. Popritom sa vymýšľali digitálne formáty – ktoré prekračovali všetky teritoriálne, regionálne, ba medzinárodné hranice. Zažili sme tu zmenu – od cirkvi ponuky k cirkvi dopytu, v ktorej sú možné aj nové modely.

Pre naše porozumenie cirkvi to však znamená: Nemôžeme konať tak, ako by sa nič nestalo a robiť si jednoducho ďalej svoje. Korona neponúka odpovede – ale kladie mnohé otázky a mnohé urobila zrejmým: Odstup medzi hierarchiou a bázou; nutnosť prihliadať na procesy vylúčenia; nebezpečenstvo stať sa elitárskym atď.

Hlavný príklad poskytuje liturgia.

Moja 3. téza: Práve na liturgických sláveniach sa ukázali počas korona-krízy zlomové teologické línie.

Julia Knop z univerzity Erfurt to formulovala trefne: „Nemálo katolíkov vážne vyrušuje retro-katolicizmus, ktorý slávi radostný návrat.“[8]

Liturgická reforma bola asi najviditeľnejšia zmena po II. Vatikáne. Tak práve na liturgických inováciách a zmenách ukazujú sa konfliktné línie medzi „progresívnymi“ a „konzervatívnymi“. Korona-kríza jasne zviditeľnila, že mnohosť liturgických foriem je pre život kresťanov centrálna. Súčasne, práve na streamovaných bohoslužbách sa ukázala masívna klerikalizácia.

Moje osobné skúsenosti sú pritom len mála momentka, ktorá znázorňuje situáciu okolo Veľkej noci:

-        Na Veľkú noc väčšinou vypomáham v mojej domovskej farnosti, ktorá je nateraz súčasťou veľkého pastoračného priestoru s 8 farnosťami a viacerými kňazmi.

-        Keď sa ukázalo, že „8. sviatosť“, tzv. „svätenie jedla“, tento rok vypadne, zavolala mi jedna veľmi milá a angažovaná pani z farnosti: Že má takú ideu, mohol by som predsa s autom a svätenou vodou jazdiť po farnosti; oni by to dali na známosť – a veriaci by mohli svoje veľkonočné košíky položiť na okraj cesty. Dá rozum, že som to odmietol a odkázal som ju na možnosť, aby si požehnali košíky sami doma, v kruhu rodiny. Zároveň sa tu ukazuje ešte vždy vysoké oceňovanie kňazskej činnosti – alebo aj isté magické chápanie. A súčasne malá sebadôvera, ktorú u nás ešte stále dosť často majú naši kresťania.

-        Druhá pre mňa rozhodujúca skúsenosť bola otázka, ako by sa mohla sláviť Veľká noc. Keď prišla úprava z Ríma, že kňazom sa musí umožniť slávenie liturgie Veľkého týždňa, a súčasne z biskupskej konferencie na základe Korona-opatrení redukcia na najviac 5 účastníkov slávenia, mal som toho doslova osobne i teologicky dosť.[9] Jeden telefonát z mojej domovskej farnosti bol potom príznačný: Že už dali dokopy 5 ľudí; že to nebudú vôbec na verejnosti rozkrikovať a kostol zamknú – a tak by sme mohli Veľký týždeň sláviť.

Zvlášť posledný príklad mi ukázal, ako veľmi sa tu čosi nepodarilo resp. nedarí. Namáhavá práca po II. Vatikáne, podpora „actuosa participatio“ všetkých spolu-sláviacich, sa v značnej časti nevydarila – resp. nie je dostatočne zrejmé, v čom to spočíva. Od čias liturgickej reformy je však jasné, že eucharistické slávenie a tiež ďalšie liturgické formy nie sú slávením samotného kňaza.

Avšak presne toto bolo v značnom rozsahu tým obrazom, ktorý streamované bohoslužby ukazovali po celé týždne: V istej miere vysoko angažovaní kňazi, ktorí v zastúpení svojich farností sami stáli alebo sedeli. A tak celebrovali sv. omšu doma (alebo pri oltári  kostole). Viaceré z týchto vysielaní sa dostali k väčšiemu počtu ľudí ako mnohé nedeľné omše.

Kým biskupská konferencia v Rakúsku podľa môjho názoru právom plne prijala a prijíma hygienické obmedzenia vlády, jestvujú však vo svete viacerí kňazi a biskupi, ktorí to nechcú akceptovať – a majú veľmi osobité predstavy o liturgických sláveniach: Hostie nemôžu nikoho nakaziť; prijímanie do úst je vraj nielen teologicky správnejšie, ale aj hygienicky zmysluplnejšie. Na strane druhej onen biskup z USA, ktorý vo svojej diecéze Santa Fa vydal pravidlo, že liturgické slávenie nesmie byť dlhšie ako 35-40 min – a tým kňazom, ktorí v čase Korony kázali dlhšie ako 5 minút, pohrozil zákazom kázania.[10]

Julia Knop to formuluje podobne: „Ani svätená voda ani hostia nepôsobia antivírusovo. A nie všetko, čo je dovolené a pred desaťročiami bolo bežné, je dnes zmysluplné.“ Spomína niekoľko markantných príkladov takých liturgických foriem a pri spätnom pohľade sa pýta: „Prinajmenej sa možno pýtať, či v r. 2020 sú primeranými a znesiteľnými reakciami cirkvi na Korona-krízu každodenné blažejské požehnania, sv. prijímania jednotlivcov mimo súkromne slávenej omše, kňazské procesie so sviatosťou po prázdnych uliciach, zasväcovanie celých biskupstiev Srdcu Božej Matky, generálne rozhrešenia a odpustky.“[11]

Nechcel by som si tu robiť žarty z pokusov kňazov nejako sa vysporiadať s novou situáciou. Boli aspoň aktívni. Jedna medzinárodná, ekumenická štúdia o skúsenostiach pastoračných pracovníkov s digitalizáciou v období od marca do mája ukazuje, že sa objavili viaceré snahy v oblasti nových médií. Ale prvé vyhodnotenie za Rakúsko súčasne ukazuje, že polovica duchovných pastierov, čo sa zúčastnili na výskume, v danom období neponúkala žiadne vlastné bohoslužby. A ekuména vypadla celkom.

Jeden podľa mňa veľmi dobrý prístup, čo sa týka liturgie, vzhľadom na koronu, je ten od liturgistu z Erfurtu Benedikta Kranemanna. On si myslí: Nesmieme nechať posledné slovo smrti! „Kresťanská liturgia sa dnes už nemôže prejavovať triumfalisticky, ale... „nachádza sa v napätí medzi Veľkým piatkom a veľkonočným ránom“.[12]

To sa stalo napokon zjavným pri tohoročnej forme liturgie Veľkého týždňa: Žiadna pompa a sláva. Mnoho ticha. Redukcia slávenia na jednoduché znamenia. „Liturgia Veľkého týždňa v r. 2020 dáva umučeniu novú podobu nazerania“[13], tak píše Gregor Maria Hoff. „Prázdnota, ktorá zostáva po smrti množstva ľudí, označuje ground zero sveta, ktorý sa globalizuje v znamení vírusu. Politicky sa nezdá, že by sa svet stal solidárnejším – aj týmto spôsobom nám Covid-19 berie dych. Výhľady na Turíce a závan Ducha sa neukazujú nádejnejšie. Zdá sa, že viera, ktorú z Petrovho stolca ohlasuje starec chorý na pľúca, nemá nič z tej skalopevnej neotrasiteľnosti, na ktorej Ježiš Matúšovho evanjelia sľúbil postaviť svoju cirkev.“

Liturgia, ktorá zoči-voči korone zviditeľňuje zraniteľnosť človeka – ale nezostáva v tom, lež sprostredkúva perspektívu nádeje: To, že smrť nemá posledné slovo, že jestvuje Boh, ktorý vo všetkej svojej nepochopiteľnosti človeka neopustí; s ktorým sa môžeme pravotiť a sa mu vyžalovať.

Práve v oblasti liturgie sa rozvinuli aj viaceré nové formy: Internetové bohoslužby – alebo aj malé domáce cirkvi.

Jeden príklad z môjho príbuzenstva: 80 ročná teta, matka 4 detí a stará mama 10 vnúčat, ktorá je dosť katolícka – a Veľkú noc slávila toho roku doma v najužšom kruhu. Povedala: Ešte nikdy som tak intenzívne neprežila Veľký týždeň a Veľkú noc... Obvyklé formy cirkevného slávenia jej síce chýbali – ale objavila nové aspekty. Sama premýšľala: Čo znamená Zelený štvrtok doma v rodine – a na čo dávame dôraz. A na Veľký piatok, Bielu sobotu, na Veľkonočnú nedeľu to isté.

To značí, že jestvovala skupina veriacich, ktorí to prijali ako šancu. Súčasne je však dosť tých, ktorí boli ponechaní sami na seba a ktorí nemohli rozvíjať vlastnú „domácu cirkev“.

Premýšľanie sa teraz prakticky dotýka všetkých liturgických foriem. Ako sa vzhľadom na koronu mení slávenie sviatostí? Môžeme krst, prvé sv. prijímanie a birmovanie sláviť v najbližších rokoch stále tak ako pred koronou – alebo nemusia sa udiať zmeny na základe skúseností tohto roka?? Šanca na to trvá.

Hovoril som o teologických zlomových líniách vzhľadom na liturgické slávenia. Vidím ich v protikladných tendenciách – slávenia silne orientované na rubriky a slávenia, ktoré sa orientujú na skúsenosti a potreby ľudí. Aj liturgia potrebuje tvorivú inkulturáciu do života ľudí. (Viem: Liturgia, bohoslužba, je vždy aj „seba-pozdvihnutím“ zo všednosti – ale podľa môjho chápania si to neprotirečí!)

Pápež vo svojom texte Querida Amazonia výslovne zastáva inkulturáciu liturgie – čím sa stavia aj proti tradicionalistom, ktorí uznávajú jednotnú, pokiaľ možno dokonca tridentínsku formu ako jedinú pravú a platnú liturgiu. Zdôvodnenie pápeža znie: „V ťažkých situáciách, ktoré prežívajú tí najviac núdzni, musí byť cirkev zvlášť pozorná, aby chápala, tešila, začleňovala, a musí sa vyhýbať tomu, aby ukladala ľuďom celý rad predpisov, akoby boli ony tým, čo ich skalopevne podrží.“ (QA 84, pričom cituje svoj vlastný text Amoris Laetitia, čl. 49.)

Vzťahujem to na liturgiu – a poukazujem tak na napätie, v ktorom sa nachádzame aj u nás: Medzi tými, ktorí chcú vykonávať liturgické slávenie len presne podľa rubrík; a tými, ktorým sú všetky cirkevné predlohy ľahostajné a rozvíjajú svoju vlastnú formu slávenia. Chcelo by to v najbližšom čase dobre vyvážiť – prípadne nejakú formu inkulturácie do situácie ľudí.

A konečne, ako prechod k ďalšiemu bodu, niečo k diakónii:

„Kvôli životnosti a dôveryhodnosti kresťanskej liturgie nie je možné vzdať sa konfrontácie o jej diakonálnom aspekte“, tak liturgista Benedikt Kranemann.[14] Povedané vyhrotene: Bohoslužba má vždy aj pastoračný rozmer. Na bohoslužbe sme vťahovaní do spásneho Božieho konania vo svete a súčasne sa s ním zlaďujeme svojou odpoveďou chvály, vďaky alebo náreku.

Tým som pri mojej 4. téze: Diakónia a pastorácia sa vďaka pandémii otriasli v základoch.

Ako zvlášť bolestnú vidím situáciu v prvých 2-3 mesiacoch, keď sa viaceré farnosti a diecézy snažili relatívne rýchlo a intenzívne nahradiť vypadnuté bohoslužby. Vypracovali sa pomôcky na slávenie v domácej cirkvi; priestory kostolov zostali otvorené a ľuďom sa dali k dispozícii rôzne materiály. Všetko je to chvályhodné.

Súčasne sa však ukázal aj systematický problém našej cirkvi: oblasť charity, výpomoci, spočíva u nás v značnej miere na pleciach dobrovoľníkov – alebo vo sfére Charity ako organizácie. Na občianskej úrovni sa ku príkladu rýchlo vytvorila susedská výpomoc. V tom istom čase sa však vytratili osvedčené formy vykonávané po desaťročia a masívne postihli najmä starých a osamelých ľudí: Návštevy chorých a sv. prijímanie pre chorých; návštevy v starobincoch, domovoch dôchodcov a nemocniciach boli prakticky nemožné. Z Nemecka viem aj to: Dobrovoľní pomocníci, často v penzijnom veku, a tým riziková skupina, zostali poväčšine doma.

Pandémia korony nezmenila pastoráciu automaticky – ale zviditeľnila, čo funguje a čo nie.[15]

Bol to predovšetkým hlas Charity, ktorý požadoval, aby sa nezabúdalo na kresťanskú solidaritu s najchudobnejšími. A v mnohých stanoviskách biskupov a diecéznych predstaviteľov sa poukazovalo na to, že sa nesmie zabudnúť na tých, čo sú momentálne najbiednejší. O čom sa však sotva verejne diskutuje, je vlastná ústredná vec cirkví čiže  pastorácia. Predsa ju sme si mali vyhodnotiť ako „systémovo relevantnú“ alebo prinajmenej ako „životne relevantnú“ – nejde predsa o nič menej ako o to, aby sa ľuďom „dobre viedlo“ – a síce celostne, na tele i na duši.

Ten problém bol a je, že klasické formy neboli možné: Pastorácia vo forme udeľovania sviatostí (a cez rozhovory pred a po). Pastorácia v smútočných prípadoch – s návštevami u pozostalých; rozhovormi pri pohrebe, s jednotlivými ľuďmi a v skupinách smútiacich. Ba dokonca, po stáročia najdôležitejší inštrument pastorácie, spoveď, to má momentálne ťažké: Nielen, pretože čoraz menej ľudí si žiada sviatosť pokánia, ale aj, že osobné stretnutia celé mesiace neboli možné – a spoveď po telefóne nie je dovolená napriek viacerým snahám. Práve pre duchovných pastierov a pastierky je to ťažká situácia, keď obvyklé formy nie sú možné – a nové je ťažko rozvíjať.

Za veľmi zaujímavú považujem výpoveď jedného lekára z Korutánska, primára Rudolfa Likara, ktorý je aj viceprezidentom KA: „Ľudia hľadajú v takýchto časoch rituály, ktorých sa môžu držať. Je to smutné, keď sa stiahne aj cirkev. Mám ale pocit, že by sa teraz mohlo vykročiť na nové cesty. Myslím tu na pastoráciu chorých, ktorá počas lockdownu nebola možná. To by sa nikdy viac nemalo stať. Pastorácia a spiritualita nesmú mať zákaz vstupu.“[16]

Pastorácia má do činenia predovšetkým s tým, aby sa videlo, kde sú ľudia, čo potrebujú pomoc – a nie, aby sa čakalo, že niekto sa sám pohne a príde (aj to je dôležité, že ľudia vedia, kam a na koho sa môžu obrátiť!). Dopytovanie sa je pritom spojené so skúsenosťou možného odmietnutia; ale predsa len: Byť duchovným pastierom značí vydať sa a počítať aj s odmietnutím ponúkanej pomoci.

Potrebujeme podporiť aj vedomie, že nejestvujú len úradní duchovní pastieri a pastierky. V doplnení liturgickej domácej cirkvi je aj pastorácia jednou z tých úloh, ktorou sú kresťania poverení pre život v okruhu svojho pôsobenia. Tak hovorí Stefan Knobloch: Je nutné, aby sme v čase fragmentarizácie a pluralizácie života brali vážne ľudí v ich životných skúsenostiach a im samým dovolili byť nositeľkami a nositeľmi pastorácie.“

Ekumenická rada cirkví koncom marca 2020 potvrdila: „Uprostred tejto zväčšujúcej sa krízy pozdvihujeme naše hlasy v modlitbe za všetkých tých, ktorí majú zodpovednosť a za vlády na celom svete a pripomíname, že ich najnaliehavejšia starosť má platiť tým, ktorí žijú v chudobe a na okrajoch, ako aj utečencom medzi nami.“[17]

Pastorácia je na tomto pozadí celostná – a má byť zameraná na súčasné starosti ľudí. Z tohto pohľadu práve aktuálna situácia preskúšava zaužívané modely pastoračného konania. Mnohé sa rozvíja nanovo; mnohé možné nie je – a mnohé je asi aj prekonané. A nik nemá liek na všetko – ani na pastoráciu.

Konzekvencie: Posilnenie životnej relevancie cirkví

Tým prichádzam k poslednému bodu – možné konzekvencie z týchto téz a pozorovaní.

Veľmi presne to vystihla Julia Knop: Cirkev „má aj zodpovednosť, aby kriticky sprevádzala cirkevný život a z prípadu na prípad poukazovala na problematické smerovania. Zostávajúce magické rezervy a regresívne vzorce, ktoré sľubujú akúsi fatálnu útechu, treba teologicky dekonštruovať.“[18]

Celé smerovanie jednoducho označiť za ďalší „posun k odcirkevneniu“, ktoré by tak či tak nastalo do desiatich rokov, ako to v jednom interview pre „L‘Osservatore Romano“ opísal luxemburský kardinál Jean-Claude Hollerich, zdá sa mi priveľmi lacné. Hartmut Rosa[19] má pravdu, keď povie: Nejde o „systémovú relevanciu“, ale o „životnú relevanciu“ vzhľadom na príspevok cirkví a náboženstiev voči korone. Nejde o to, aby sme nejako podporili systém. Ale o otázku: Vieme prispieť niečím, čo ľuďom pomôže žiť?

Podľa Gregora Maria Hoffa je človek vzhľadom na katastrofy, ktoré otriasajú životnými základmi, konfrontovaný „so zraniteľnosťou svojej existencie“. Priepastná prázdnota života, ktorý ide v ústrety smrti, je brutálnou výzvou voči viere v stvoriteľskú životnú moc Božiu. Táto prázdnota sa nedá ani zaprieť ani len tak vydržať.“[20]

Tým sa ide ku koreňu veci: nejde o vnútorné štruktúry, nejde o liturgické formy alebo pastoráciu vo farnosti – ale o otázku: Načo zoči-voči týmto udalostiam vo svete vôbec potrebujeme vieru, načo cirkvi?

V tejto súvislosti vidí Hartmut Rosa cirkvi ako vybavené istými zásobami zmyslu: „Cirkvi môžu otvárať zmysel pre iné „prebývanie v čase“, zmysel pre iný vzťah k svetu, ktorý nesmeruje na disponovanosť so svetom. Pritom môžu byť zvlášť nápomocné cirkevno-liturgické praktiky. Kto sa modlí alebo prijíma požehnanie, tomu sa pred očami odohráva nový spôsob „jeho situovania vo svete“. Taký človek participuje na bohatých možnostiach ľudských skúseností.“

Hartmut Rosa je sociológ, nie teológ. On to aj výslovne hovorí: „Prirodzene nemôžem ako sociológ povedať, že je to dobré, lebo jestvuje Boh. Ale prinajmenej môžem uistiť, že cirkvi otvárajú prístupy k ľudským skúsenostiam, ktoré by inak neboli.“ A ďalej si myslí: „Cirkvi by mali využiť svoje zásoby, aby udržiavali živú chuť na iné sociálne usporiadania a kvality vzťahov.“ Alebo pri pohľade na to, čo povedal pápež v Querida Amazonia svojimi štyrmi víziami: Vízie sú práve tak povzbudením ako výzvou a môžu budiť strach i zneisťovať, a to práve preto, že idú ponad bežné kategórie myslenia a prelamujú to, čo je dôverne známe.