Čo robí cirkev, ak nekoná rituály?

Je pravdou a nikto nepochybuje, že pandémia korona-vírusu je najnebezpečnejšou a najznepokojujúcejšou celosvetovou udalosťou, ktorá sa objavila na našej planéte od druhej svetovej vojny. A najhoršie je, že nevieme, kedy a ako sa to skončí.

Je zrejmé, že v tak výnimočnej veci je zainteresovaná medicína, ekonómia, politika, právo, médiá a všetky vedy, poznatky a technológie, ktoré by bolo možné použiť na odstránenie či zmiernenie tejto hrôzostrašnej katastrofy, ktorá zasiahla všetkých ľudí. Práve preto – vzhľadom na univerzálnu zainteresovanosť do tak závažného problému, ktorý sa týka každého z nás – nevyhnutne vyvstáva otázka: čo náboženstvo? Cítime jeho zainteresovanosť v tomto vážnom probléme? Ak áno, ako vnímame jeho prítomnosť?

Kladiem si tieto otázky, lebo od svojej dávnej mladosti som sa plne venoval štúdiu a výučbe teológie. Keďže znášame nebezpečenstvo a dramatické následky korona-vírusu, neustále premýšľam a pýtam sa sám seba: Je v tom všetkom, čo prežívame, nejako prítomné náboženstvo alebo nie? Ak áno, má jeho prítomnosť nejaké využitie? Úprimne povedané, neviem presne, čo sa deje na iných kontinentoch a v iných krajinách. V Španielsku – zdá sa mi – je určite veľa ľudí, ktorým náboženské presvedčenie pomáha vydržať a lepšie znášať chorobu, stratu blízkych, útrapy spôsobené izoláciou, ktorú podstupujeme, hospodárske problémy, ktoré toto všetko prináša atď.

Problém však, ktorý ma v celej tejto záležitosti najviac znepokojuje – úprimne sa priznávam – je prítomnosť (alebo neprítomnosť) cirkvi ako takej. Je pravda, že médiá práve v súvislosti s pandémiou spomínajú to, čo urobil alebo povedal pápež František, Boží muž, ktorého každým dňom čoraz viac obdivujem. Čo by sme však mohli povedať o biskupoch a duchovných v Španielsku? Ako je možné, že v tak ťažkej chvíli španielska biskupská konferencia nepredložila oficiálny, vážny a kompetentný dokument o probléme, ktorý sa pre túto veľmi vážnu pandémiu dotýka nás všetkých veriacich v Ježiša Krista?

Samozrejme, v súvislosti s pandémiou sa v médiách hovorí o biskupoch a kňazoch. A nechýbajú príklady hodné chvály a nasledovania. Je ale tiež pravdou, že možno častejšie počujeme o prekvapivých a šokujúcich udalostiach, kedy musí polícia zasahovať v kostoloch a katedrálach, aby zabránila porušovaniu pravidiel, ktoré sú záväzné pre nás všetkých.

V každom prípade nič z toho, čo som povedal, nie je najvážnejšie. Skôr som nútený zamýšľať sa nad tým, čo sa stáva stále zjavnejším: Je zrejmé, že naša cirkev budí dojem, že ak je obmedzená alebo zbavená rituálov, ceremónií či slávení „posvätného“, nemá žiadne iné plány, horizonty a predovšetkým iné záujmy. Ak cirkev zavrie chrámy a zostane bez omší, krstov, prijímaní, sobášov, pohrebov, procesií a podobných funkcií – čo robí? Komu sa venuje? Čo hovorí ľuďom? Vytvára dojem, že nevie, čo má robiť a nemá čo povedať. Presne to, čo sa deje v bolestivej situácii, ktorú zažívame.

Táto spoločnosť (a tento svet) v toľkom utrpení však naozaj potrebuje to, čo cirkev nedokáže povedať, lebo ide o niečo také dôležité a rozhodujúce, že sa to nedá sprostredkovať obradmi, slovami a rečami. Komunikuje sa to faktami, našimi „skutkami“. „Skutky“ (érga), ktoré konal Ježiš (Mt 11,2). O akých „skutkoch“ tu hovorím?

V evanjeliu sa jasne ukazuje Ježišov hlboký záujem o dva veľké problémy, ktoré nás všetkých znepokojujú. Mám na mysli „zdravie“ a „ekonomiku“. Predovšetkým zdravie ľudí, niečo, čo sa zjavne objavuje v sérii príbehov o uzdravovaní rôznych druhov chorôb. Uvedomujúc si skutočnosť, že v týchto príbehoch nie je dôležitá ich „historickosť“, ale ich „význam“. Štyri evanjeliá rozprávajú 67 príbehov o uzdravení chorých. Majú všetky tieto príbehy rovnakú historickú hodnotu? Nie. Trvám však na tom, že evanjeliá nie sú historickými knihami. Ide o „naratívnu teológiu“, ktorá nám hovorí, že Ježiš sa najviac zaujímal o zdravie ľudí. Práve to, čo aj nás najviac zaujíma, zvlášť teraz, keď je naše zdravie viac ohrozené.

A spolu so zdravím aj ekonomika. Ježiš nebol liečiteľom a svojimi zázrakmi nedokazoval, že je Bohom. V Ježišovi sa uskutočnilo to, čo kresťanská teológia pozná ako tajomstvo vtelenia čiže udalosť zľudštenia Boha. Jánovo evanjelium to hovorí s absolútnou jasnosťou: „Boha nikto nikdy nevidel: jednorodený Boží Syn, ktorý je v lone Otca, ten ho zjavil“ (Jn 1,18). A Ježiš sám povedal jednému zo svojich učeníkov: „Filip, kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9).

„Zľudštený Boh“, ktorým je Ježiš, jasne videl, že zdravotný problém nemožno vyriešiť, ak sa najskôr nevyrieši ekonomická otázka. Preto Ježiš, ktorý tak veľmi trval na uzdravovaní chorých, oveľa viac trval na základnej evanjeliovej téme „nasledovania“. Táto téma bola v kresťanskej tradícii zdeformovaná, lebo sa interpretovala ako záležitosť duchovnosti. Hoci v skutočnosti jadrom „nasledovania“ Ježiša nie je „spiritualita“, ale „ekonomika“. Nasledovať Ježiša v skutočnosti znamená opustiť všetko. Vo všetkých evanjeliových rozprávaniach o „nasledovaní“ spočíva kľúč v úplnom zrieknutí: žiadny domov, žiadna rodina, žiadny majetok, žiadna bezpečnosť (Mk 1,16–21; Mt 8,18–22; Mk 2,14–17; Mt 16,24; Mk 10,17-31 atď.). Je zrejmé, že ten, kto „nasleduje Ježiša“, nemyslí na svoje vlastné záujmy, ale na zdravie a šťastie druhých.

Čo je na pozadí tejto základnej potreby? Viazanie sa na bohatstvo, peniaze, rodinu a akúkoľvek bezpečnosť, nech by spočívala v čomkoľvek, nás zväzuje a robí neschopnými vytvoriť ako primárny a ústredný prvok v živote a spoločnosti systém zdravia, ktorý je rovnaký a bezpečný pre všetkých.

Mnoho ľudí v cirkvi to nepochopilo. Preto naša cirkev sa rozhodla spojiť evanjelium s náboženstvom. A nakoniec sa stalo to, čo sa muselo stať: Náboženstvo dáva prestíž, zabezpečenie a peniaze, zatiaľ čo evanjelium nám robí veľa ťažkostí, tak ako ich robilo aj Ježišovi. Je pravda, že v cirkvi je veľa veriacich v Ježiša, ktorí hrdinsky žijú evanjelium. Ale je tiež pravda, že v cirkvi sú dôležití ľudia, ktorí sa rozhodli pre náboženstvo až do tej miery, že integrujú evanjelium do náboženstva. Týmto znemožnili pochopenie evanjelia a sťažili jeho prežívanie.

Nenastal čas brať evanjelium vážne a žiť ho so všetkými jeho dôsledkami? Ak pápež František dal nový a evanjeliovejší smer pápežskej službe v cirkvi, prečo episkopát spolu s celým klérom nejdú tou istou cestou, ktorou nás vedie Petrov nástupca? Keby sa tak stalo, cirkev ako celok by sa určite tešila aktuálnosti a prítomnosti, akú má Jorge María Bergoglio.