Zosnulý James Hillman, píšúci ako agnostik, dospel k rovnakému záveru. Spomínam si, že som ho počul na veľkej konferencii, kde v určitom bode svojho vystúpenia vyzval publikum asi v tomto zmysle: „Zamyslite sa, úprimne a s odvahou, a opýtajte sa sami seba: aké sú skúsenosti vo vašom živote, ktoré z vás urobili hlbšieho človeka, ktoré vám dali charakter? Takmer vo všetkých prípadoch musíte uznať, že to bolo nejaké poníženie alebo zneužitie, ktoré ste museli zniesť; nejaký zážitok bezmocnosti, bezradnosti, frustrácie, choroby alebo vylúčenia. Čo vám dalo hĺbku a charakter, nie sú situácie, ktoré vám priniesli slávu alebo obdiv do vášho života; nie je to chvíľa, keď ste prednášali rozlúčkovú reč pred maturitnou triedou, alebo čas, keď ste boli hviezdnym atlétom. To vám neprinieslo hĺbku. Sú to skôr zážitky bezmocnosti a poníženosti, ktoré vás urobili múdrymi.“
Tiež si spomínam, že ako postgraduálny študent som sa zúčastnil série prednášok známeho poľského psychiatra Kazimíra Dabrowského, ktorý napísal niekoľko kníh o koncepcii, ktorú nazval „pozitívna dezintegrácia“. Jeho hlavnou tézou bolo, že iba rozpadom sa dostávame k vyššej úrovni zrelosti a múdrosti. Raz sa ho počas prednášky opýtali: „Prečo rastieme prostredníctvom dezintegračných zážitkov, ako sú choroba, pocit rozpadu alebo poníženia? Nebolo by logickejšie rásť prostredníctvom pozitívnych skúseností, že sme milovaní, že sme uznávaní, úspešní, zdraví a obdivovaní? Nemalo by to roznietiť vďačnosť v našom vnútri, aby konajúc z tejto vďačnosti stali sme sa veľkorysejšími a múdrejšími?“
Dabrowski odpovedal takto: „V ideálnom prípade by zrelosť a múdrosť mali vychádzať zo zážitkov sily a úspechu; a možno sa tak v niektorých prípadoch aj deje. Ako psychiater však môžem povedať, že za štyridsať rokov klinickej praxe som to nikdy nezažil. Videl som len ľudí premenených na vyššiu úroveň zrelosti prostredníctvom zážitku s rozpadom.“
Zdá sa, že Ježiš súhlasí. Zoberme si napríklad epizódu v evanjeliách, v ktorej prídu Jakub a Ján, a žiadajú Ježiša, aby im boli poskytnuté miesta po jeho pravici a ľavici, keď príde do svojej slávy. Je veľavravné, že on ich otázku berie vážne. Nezdá sa (v tomto prípade), žeby ich pokarhal za to, že hľadajú svoju vlastnú slávu; namiesto toho tvorí novú definíciu slávy a cestu k nej. Pýta sa ich: „Môžete piť z kalicha?“ Oni, naivní o tom, čo sa od nich žiada, odpovedajú: „Áno, môžeme!“ Potom im Ježiš povie niečo, o čom sú ešte naivnejší. Uisťuje ich, že budú piť z kalicha, keďže každý nakoniec bude, no povie im, že aj tak nemusia získať slávu, pretože sedenie v sláve je podmienené ešte niečím iným.
Čím? Čo je ten „kalich“? Ako je jeho pitie cestou do slávy? A prečo by sme nemuseli dostať slávu, hoci pijeme z kalicha? Kalich, ako sa odhalí neskôr, je kalichom utrpenia a poníženia, ten, čo musí Ježiš vypiť počas svojho utrpenia a zomierania. Ten kalich, ktorý Ježiš spomína, keď sa modlí v Getsemanskej záhrade a žiada Otca, aby ho pred ním uchránil: "Vezmi odo mňa tento kalich!“
V podstate Ježiš
hovorí Jakubovi a Jánovi toto: Neexistuje žiadna cesta
k Veľkonočnej nedeli mimo Veľkého piatku. Neexistuje žiadna
cesta do hĺbky a múdrosti okrem utrpenia a poníženia. Spojitosť medzi tým je
prirodzená, podobne ako bolesť a stonanie ženy sú pre ňu nevyhnutné, keď
rodí dieťa. Ježiš ďalej hovorí, že ťažké utrpenie automaticky neprináša
múdrosť. Prečo nie? Pretože, aj keď existuje
vnútorná spojitosť medzi ťažkým utrpením a väčšou hĺbkou v
našom živote, výsledok je taký, že trpká bolesť nás môže urobiť
hlbokými v zatrpknutosti, hneve, závisti a nenávisti rovnako ľahko,
ako nás môže urobiť hlbokými v súcite, odpustení, empatii a
múdrosti. Môžeme mať bolesť, ale nemusíme získať múdrosť.
Horúčka! Prvotným symptómom infekcie koronavírusom Covid-19 je vysoká horúčka. Horúčka teraz sužuje celý náš svet. Dúfajme, že po tom, ako nebezpečne zvýši našu telesnú aj psychickú teplotu, odhalí nám tiež niektoré tajomstvá, ktoré sú skryté pred zdravím. Čo sú zač? Ešte nevieme. Budú odhalené iba vo vnútri horúčky.