Stretnutie s Helmutom Schüllerom na Teologickom fóre

Dňa 16. 1. 2012 v rámci pravidelného stretnutia Teologického fóra (TF) sa uskutočnilo mimoriadne stretnutie so zástupcami „Iniciatívy farárov“ z Rakúska. Za rakúsku stranu sa stretnutia zúčastnili farár Helmut Schüller, farár Johannes Kittler a pastorálny asistent Hans Kouba. Rakúske hnutie „Iniciatíva farárov“ zahŕňa stovky kňazov a ich spolupracovníkov v Rakúsku; podľa objektívnych ukazovateľov majú podporu až dvoch tretín kňazov v pastorácii.

Na svojej webovej stránke sa táto iniciatíva predstavuje ako hnutie, ktoré sa angažuje za živé farnosti a proti rušeniu a sceľovaniu farských obcí do megacelkov. Tiež sa vyznávajú z toho, že nechcú byť kňazmi, ktorí sa správajú podľa hesla: „Po mne potopa.“ (Situácia v Rakúsku je totiž taká, že keď niekde odíde kňaz napr. na dôchodok, na jeho miesto už nemá kto nastúpiť a farnosť sa pričlení k susednej farnosti.) Preto chcú hľadať nové cesty ako viesť farnosti a sláviť eucharistiu, najmä keď majú pripravených mnoho obetavých a vzdelaných ľudí (mužov i žien), ktorí sú ochotní prijať svätenie a prevziať zodpovednosť za farnosti. Títo možní kandidáti svätenia majú však podľa súčasného cirkevného práva jedinú chybu: Nie sú v celibáte a nie sú ani gréckokatolíci či protestanti , čo konvertujú na katolicizmus. Takí totiž v našej cirkvi svätenie prijať môžu. Kňazi z „Iniciatívy farárov“ sa kriticky stavajú k tomu, že vedúci predstavitelia miestnej i celosvetovej katolíckej cirkvi sa vyhýbajú veľkým otázkam a problémom, ktoré dnes trápia cirkev. Odmietajú spájanie menších funkčných farností do veľkých celkov a nebiblické často len administratívno-právne riešenia problémov. 

Helmut Schüller je predseda a hlavný predstaviteľ „Iniciatívy farárov“. Tí, ktorí zo Slovenska sledujú diskusie v rakúskej televízii, si ho za ostatných 20 rokov mohli všimnúť ako zápalistého účastníka mnohých relácií na cirkevnú tému. H. Schüller prešiel v rakúskej katolíckej cirkvi viacerými postami: Okrem iného bol úspešným riaditeľom rakúskej katolíckej Charity, bol generálnym vikárom Viedenskej arcidiecézy, ombudsmanom pre obete sexuálneho zneužívania v cirkvi; v súčasnosti vedie farnosť Probstdorf  v blízkosti Viedne a je zodpovedný za pastoráciu vysokoškolákov. V širokej verejnosti je vnímaný ako tvár toho najlepšieho, čo je v rakúskej katolíckej cirkvi. Od leta minulého roka sa postaral o kontroverzie textom, ktorý nesie provokatívny názov: „Výzva k neposlušnosti.“ Za textom stojí hnutie „Iniciatíva farárov“ a väčšina veriacich katolíkov v Rakúsku. Keď väčšina, tak sa tým nemyslí väčšina tzv. matrikových katolíkov, ale tých katolíkov, ktorí svojou modlitbou, prácou a financiami držia cirkev v Rakúsku pri živote.

K Helmutovi Schüllerovi sme sa dostali prostredníctvom farára z viedenskej farnosti Maria Hietzing, Johannesa Kittlera. Jeho farnosť patrí medzi najlepšie vo Viedni. Duchovne aj sociálne. Zhodou okolností na jeho území má sídlo slovenské veľvyslanectvo v Rakúsku. (Ak je jeho predstaviteľ úprimný katolík, o dôvod viac na kontakty.) J. Kittler je rehoľník augustiánskeho rádu a patrí pod kláštor v Klosterneuburgu. Ako sa sám vyznal, jeho farnosť je viac-menej v poriadku, nehrozí mu nekorektné konanie zo strany vrchnosti, finančne i duchovne  jeho farnosť žije, ale predsa sa rozhodol H. Schüllera a „Iniciatívu farárov“ podporiť, lebo si uvedomil, že nemôže žiť v zátiší sám pre seba, ak ostatní bojujú o prežitie cirkvi.  
Teologické fórum ako združenie teológov a záujemcov o teológiu, pre ktorých je obnova cirkvi, teológie a cirkevnej praxe jedným z centrálnych záujmov, prirodzene privítalo možnosť stretnúť sa s rakúskymi priateľmi, ktorí si kladú podobné ciele ako my. Všetky reformné katolícke hnutia sa v súčasnosti nechávajú inšpirovať odkazom II. vatikánskeho koncilu. Platí to aj pre naše Teologické fórum i pre „Iniciatívu farárov“, ako aj pre ďalšie reformné hnutia. Naživo som H. Schüllera videl po prvýkrát minulý rok vo Viedni, keď Nadácia Herberta Haaga odovzdávala cenu „Za slobodu v cirkvi“ predstaviteľom tzv. skrytej cirkvi v Československu. (Patrí sa pripomenúť, že skrytá cirkev vo svojej praxi realizovala viaceré požiadavky reformných katolíckych hnutí a tzv. „Výzvy k neposlušnosti“.) 

Zaiste, v slovenských podmienkach treba počítať s tým, že mnohé veci, ktoré sa spomínajú v katolíckych reformných hnutiach, sa našim ľuďom nemusia pozdávať alebo ich priamo vyľakajú. Nie je to však také jednoduché, aby sa mohlo povedať, že rakúski kňazi a veriaci sú „neposlušní“ a my sme na Slovensku „poslušní“. Miestne cirkvi (biskupstvá, farnosti) na Slovensku a v Rakúsku si donedávna boli veľmi podobné. Väčšie rozdiely vznikli vlastne až po 2. svetovej vojne. Tradične v oboch krajinách dominovala cirkev katolícka, mnohé tradície v ľudovej zbožnosti, liturgii, štruktúrach cirkvi i v teológii majú v oboch krajinách korene ešte v časoch habsburskej monarchie. Komunistickej moci sa na Slovensku nepodarilo zničiť kresťanskú vieru a pozíciu cirkvi medzi ľuďmi, podľa mojej mienky sa však komunistom podarilo chápanie viery a cirkvi na Slovensku nielen zakonzervovať, ale aj spovrchniť. Dôsledkom bolo, že po politickom obrate r. 1989 sa síce obnovili základné cirkevné inštitúcie a štruktúry, ale ako sa ešte začiatkom 90-ych rokov vyslovil jeden kolega: „Loď cirkvi je opäť ohrozená; máme nadváhu byrokratickej hierarchie a neprítomnosť prorokov, teológov a vizionárov, takže loď cirkvi sa nachyľuje na jeden bok a hrozí, že klesne ku dnu.“ Týmto sa cirkev na Slovensku značne líši od rakúskej katolíckej cirkvi, kde si biskupi po II. vatikánskom koncile neosobovali vládnuť nad veriacimi, ale slúžili jednote spoločenstva a viere v podmienkach moderny a postmoderny. Až keď Vatikán začal menovať biskupov v Rakúsku, ktorí mali zvrátiť tento kurz, prišlo k roztváraniu sa priepasti medzi cirkevnou bázou a biskupmi – navyše v sprievode trápnych škandálov a prejavov absurdnej spupnosti a neschopnosti. Kritické ohlasy v rakúskej cirkvi voči zmene kurzu sa stali prejavom životaschopnosti a vyváženosti cirkvi, nie úpadku.

Podobná výzva ako rakúska „Výzva k neposlušnosti“ je v slovenských podmienkach ťažko mysliteľná, hoci naši ľudia (i katolícka verejnosť) majú veľmi podobné skúsenosti s priepasťou medzi cirkevnou vrchnosťou a cirkevnou bázou ako v Rakúsku. Ba, nazdávam sa, táto priepasť je u nás omnoho väčšia ako v rakúskej cirkvi, keďže u nás po II. vatikánskom koncile sa okrem zmien v liturgii neprezentovali žiadne iné koncilové reformy, a to ani v teológii, ani v praxi, ani nevznikli žiadne funkčné grémiá, ktoré by participovali na smerovaní cirkvi. Naopak, zaniklo aj to, čo bolo funkčné pred r. 1948, ako spoluzodpovednosť veriacich za cirkevný majetok či spolurozhodovanie veriacich o menovaní a prekladaní farárov. V praxi sa dnes aj tie najvážnejšie rozhodnutia cirkvi na Slovensku dejú v utajení pred cirkevnou verejnosťou, čiže len na úrovni biskupov a úzkeho okruhu ich úradníkov. Stačí si pripomenúť, ako sa rozdeľovali diecézy, ako sa (ne)rieši financovanie cirkvi, ako tajne sa hľadajú a menujú kandidáti na biskupov; podobné platí pre rozhodovanie o pôsobení cirkvi v médiách či vyučovaní náboženstva atď.

Mlčanie väčšiny slovenských katolíkov k situácii vo vlastnej cirkvi a neexistencia reformných hnutí porovnateľných s tými v Rakúsku, má viac príčin. V časoch komunistickej totality boli u nás biskupi prví „na rane“, mnohí prežili dlhé roky vo väzení alebo v nich aj zomreli. Potom dlhšie obdobia neboli viaceré biskupské miesta obsadené. Sám si pamätám, že začiatkom 70-ych rokov po smrti biskupa Róberta Pobožného z Rožňavy, keď som začínal študovať teológiu, museli prísť na svätenie kňazov do bratislavského seminára biskupi z Čiech. Na Slovensku už nebol žiaden oficiálny žijúci biskup. Tí dvaja českí biskupi boli inak veľmi ctení biskupi – Jozef Hlouch a Štefan Trochta, ktorí sa v r. 1968 mohli vrátiť na svoje posty. Onedlho tiež zomreli. Aj vďaka týmto okolnostiam sa medzi našimi katolíkmi vytvorila predstava, že biskupi sú akýmisi symbolickými postavami, ktoré sú ťažko kritizovateľné. Čosi z tej aury, ktorú mali komunistami väznení biskupi, sa neskôr preniesla aj na tých pár biskupov, čo sa ako výsledok ťažkého kompromisu stali biskupmi po namáhavých rokovaniach medzi pražskými komunistami a Vatikánom. O to viac sa čakalo od biskupov vymenovaných v slobodných podmienkach.
Nemám žiadnu potrebu hodnotiť vzdelanie, poňatie nábožnosti či povahové a organizačné vlastnosti biskupov menovaných do úradov po r. 1990. Musím však konštatovať, že fungovali a fungujú zväčša ako úradníci, nie ako pontifices (stavitelia mostov), spojovatelia veriaceho ľudu, cirkvi a sveta, súčasnosti a tradície. Kňazi a veriaci ľudia u nás nie sú skutočne pozvaní do spolurozhodovania a spolutvorby života cirkvi. TF vníma túto priepasť medzi hierarchiou a bázou a nepokladá za možné prekonať ju pokusmi o nejaké umelé zharmonizovanie sa s biskupskými úradmi, ako sa o to pokúšali biskupi napr. svojimi výzvami pred minuloročným štatistickým prieskumom. Prekonať túto priepasť možno len úsilím o spoluprácu s progresívnymi kruhmi katolíckej cirkvi doma i v zahraničí – v teológii, pastorácii i v zápase o cirkevnú obnovu. Preto sme boli zvedaví, čo možno očakávať od „Iniciatívy farárov“ v Rakúsku, nakoľko je ich „Výzva k neposlušnosti“ prínosná a nakoľko môže byť aj z našej strany odobrená. 

Na webe TF si možno prečítať viacero dokumentov o „Iniciatíve farárov“, ako aj komentárov na túto tému. Pri svojej návšteve na TF Helmut Schüller zdôraznil, o čo im ide. Stavajú sa proti demontáži výsledkov II. vatikánskeho koncilu, čo vidia najmä v troch oblastiach: Ničí sa koncilové vedomie cirkvi ako bratského a sesterského spoločenstva, ničí sa požiadavka koncilu po pastoračnej blízkosti k ľuďom a ničí sa vedomie, že všetci pokrstení  majú základnú účasť na (všeobecnom) kňazstve Kristovom a sú tak povolaní k spoločnej zodpovednosti za cirkev. Ak sa spomína neposlušnosť, tak v tom zmysle, že nad poslušnosťou voči úradným organizačno-právnym úpravám či presnejšie úradnému nekonaniu musí byť poslušnosť voči Bohu, svedomiu a evanjeliu. Zaiste, v rámci cirkvi a vďaka cirkvi! Že to takto chápe väčšina rakúskych biskupov (pri všetkých ťažkostiach, čo majú s kritickými kňazmi), svedčí aj skutočnosť, že nik nebol z angažujúcich sa kňazov v Rakúsku postihnutý, nikomu sa nebráni verejne hovoriť a konať a samotného kardinála Ch. Schönborna sa Helmut Schüller nebojí vyzvať, aby založil „Iniciatívu biskupov“ a zasadil sa za zmysluplné reformy cirkvi aj v Ríme.

Uvedomujem si, že na Slovensku bude potrebné aktualizovať požiadavky laických a kňazských iniciatív zo zahraničia a dať ich do kontextu našich problémov, aby sa kryli s vnímaním a realitou cirkvi na Slovensku. Navyše, ako každý vie, je akákoľvek kritika situácie cirkvi u nás náročnejšia a pre kňazov aj existenčne nebezpečná. Napriek tomu sa nazdávam, že to nebola náhoda, že v r. 2011 boli cenou Nadácie Herberta Haaga „Za slobodu v cirkvi“ ocenení naši ľudia zo skrytej cirkvi (z Čiech, Moravy a Slovenska) a že tento rok bude medzi ocenenými osobitne vyzdvihnutý práve Helmut Schüller, zakladateľ a predseda „Iniciatívy farárov“. K oceneniu mu v mene TF vopred gratulujeme a zároveň jemu, ďalším rakúskym kňazom a veriacim ďakujeme, že aj v zastúpení nás zápasia o evanjelium a tvorivú budúcnosť cirkvi v dnešnom svete.


Video rozhovor s Helmutom Schüllerom je možné nájsť tu

Autor: Pavol Tomašovič

Autor: Karol Moravčík

Autor: Karol Moravčík; na Veľkú noc 2015.

Autor: Pavol Tomašovič

Autor: Karol Moravčík

Výzva určená na všeobecnú diskusiu

Nemecký preklad Výzvy Teologického fóra

Autor: Karol Moravčík (komentár k stretnutiu TF v Bratislave, január 2012)

Autor: Timo Masár
(Tinko Paldankin; Dcéram. Slovo do ticha. Zürich, 3.12.2011; predvečer 2. adventnej.)

Autor: Karol Moravčík; text vznikol z príležitosti volieb do orgánov TF, 16.5.2011.