V podvečer trojkráľový/ Am dreiköniglichen Vorabend

T r o j k r á ľ o v á                                          D r e i k ö n i g l i c h e

Smútok možno krájať                                    Traurigkeit kannst schneiden

ostrou hviezdou                                             mit scharfem Stern

prichytávam sa                                               ich klammere mich

plášťa tretieho kráľa                                       an den Mantel des dritten Königs

po zlate                                                          nach Gold

a kadidle                                                        und Weihrauch

som voňavou živicou                                     bin aromatisches Harz

v úklone                                                         in Verbeugung

oboma očami vo Svetle                                 mit beiden Augen im Licht

(„Das aromatische Harz“ je voňavá živica, myrha, Myrrhe.)

Keď som Vám v „podvečer trojkráľový“ poslal „slovo do ticha“ o smútku, Zlata Matláková mi v ten istý večer venovala túto nádhernú poéziu. Smútok sa dá „krájať“ aj  ostrou hviezdou, na to treba ale mať pevnú vieru, nádej a predovšetkým lásku, aby sa človek odvážil dotknúť kráľovho plášťa, pokorne sa ukloniť pred Pánom sveta. To je poézia. V dieťati spoznať Kráľa. Pár slov. V nich úžasná sila, pochádzajúca z hlbokej viery v Boha, ktorý sa nám zjavil ako láska, „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet a svet ho nepoznal.  Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali. (Ján 1,9) 

Pritom stačí tak málo, pár slov, ktoré som dnes 5. januára z prvého Jánovho listu čítal vo svätej omši, uviesť do života: „Aby sme jeden druhého milovali“ (1Ján 3,11) Oboma očami si vo svetle. V okamžiku. Minulosť, akákoľvek bola, je za tebou, budúcnosť nemáš celkom vo svojich rukách, žiješ! V mojom preklade do nemčiny tento skvost som prečítal najprv našej kuchárke, ktorej sa báseň velmi páči, a aj spolubratovi, ktorý jej duchovnou hĺbkou je nadšený. Zlate Matlákovej sa znovu pár slovami podarilo vyjadriť tajomstvo našej katolíckej viery: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o tom priniesol zvesť“ (Ján 1,18).

Tak sme počuli vo vianočnej liturgii z Jánovho prológu. Pravé svetlo! Smútok? Ani smrť nemá šancu, keď laserový lúč betlehemskej hviezdy rozkrojí sval pravej srdcovej komory, prenikne ďalej, na dno duše, láska... Boh je láska, nekonečná verná láska. On nám zjavuje len svoju lásku. Nikdy nebol iný – v Starom zákone trestajúci a dnes milujúci Boh. Jeho podstata sa nemení. Naše poznanie stále vandruje. Kým sa nestaneš voňavou živicou. Keď ostrá hviezda odkrojila rakovinové uzlíky nezriadených náklonnosti, potom iba odpúšťaj a pros o odpustenie, miluj, jeden druhého.