Oslobodenie a Veľká noc

Onedlho sa bude v Európe sláviť 70. výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Deň konca vojny sa kedysi nazýval aj dňom oslobodenia. My, čo sme si svoje odžili pod dozorom  Sovietskeho zväzu, sme obdobie po vojne až za také úžasné oslobodenie nepovažovali, ale isté je, že pod nacizmom by sa žilo omnoho horšie (ak vôbec). Kým pre generáciu mojich rodičov znamenal koniec vojny obrovskú úľavu a dôvod na poďakovanie, pre moju generáciu bol takým medzníkom november 1989. Rozpad celého komunistického bloku od Berlína po Vladivostok bol mimoriadnou udalosťou a oslobodením. Samozrejme, zasa nie bez výhrad a sklamaní. A to až takých, že dnes začíname čakať na oslobodenie z toho, v čom žijeme v súčasnosti.

Píšem o oslobodeniach, ktoré sme zažili, prípadne ktoré očakávame, lebo slávenie Veľkej noci zostane úplne nepochopené, ak si veľkonočné sviatky nespojíme s oslobodením. Zaiste, sekulárnejšia časť spoločnosti vidí na Veľkú noc zväčša len tradície, ktoré tvoria „pridaný“ folklór, ale potom sa nemožno diviť, že téma oslobodenia sa zosunie na úroveň politicko-mediálnych sporov o dedičstvo rokov 1945 či 1989 a pod.

V našej kultúre ide v prípade Veľkej noci jednoznačne o náboženské sviatky, ktorých jadrom je oslobodenie. Na tom nič nemení, že celkom prirodzene sa súčasťou veľkonočných sviatkov stali aj niektoré momenty súvisiace s príchodom jari. Kto čo len trochu pozná Bibliu, vie, že na veľkonočné sviatky veriaci Židia chválili Boha za oslobodenie z otroctva, ktoré bolo celkom konkrétne, teda ekonomické, sociálne a politické. Nezostali však pritom, lež pýtali sa na príčiny, na základnejšie otroctvo, ktoré spočíva v ľudskom hriechu a strachu zo smrti. Skutočným vyslobodením nemalo by len dočasné víťazstvo nad nepriateľmi, ale viera v Boha, ktorý oslobodzuje. Kresťanstvo nadviazalo na slávenie Veľkej noci v rámci židovskej tradície, ktorá najhlbšie oslobodenie človeka (národa) videla v oslobodení Bohom.

Zdá sa, že väčšina Ježišových nasledovníkov chcela do poslednej možnej chvíle vidieť v Ježišovi nositeľa mesiášskej tradície, ktorá by sa v čase rímskej okupácie Palestíny a úpadkového náboženského manažmentu v Jeruzaleme prejavila nejakým víťazným spoločenským obratom. Ježiš sám sa však čoraz dôslednejšie videl v osude služobníka Boha, ako sa o ňom píše v knihe proroka Izaiáša. Pravý služobník Boha nevíťazí v prvom rade nad nepriateľmi, ale prijíma zodpovednosť za mnohých až tak, že vezme na seba ich hriechy (Iz 53,12). Je to cena za prihlásenie sa Bohu do služby, do ktorej sa Ježiš verejne prihlásil v Nazarete: Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium... (Lk 4,18 ).

Ježiš prijal dôsledne úlohu Božieho služobníka a svoju poslednú Veľkú noc v rámci židovskej tradície slávil ako nový pesach (prechod) do Božieho kráľovstva. Sám sa dal Bohu natoľko k dispozícii, že mu slúžil až po smrť na kríži. Kresťanská viera vyznáva, že Ježiš zomrel z lásky pre svet a Boh ho zjavil ako vyslobodeného zo smrti, povýšeného do Božej slávy. Veriť to možno vtedy, ak sa táto viera prehnane nespiritualizuje a nezostane len nejasnou nádejou na nebo, ale zachová si konkrétny (oslobodzujúci) význam pre prítomný svet. Ježiš nepodľahol vízii politického mesiášstva, ale mesiášsku ideu ani nebesky nesprivatizoval. Jeho učeníci a učeníčky mohli uveriť, že je živý, že je vzkriesený u Boha, aj preto, lebo sa im zjavil ako ten, ktorý z nich vytvára nový ľud Boží, schopný uprostred sveta vytvárať viditeľnú oslobodzujúcu prítomnosť Kráľovstva.

Na textoch evanjelií a listoch apoštolov možno jasne vidieť, že kresťania (pokiaľ to bolo možné) zostávali súčasťou svojich sociálnych a kultúrnych komunít, ale súčasne prijali status občanov Božieho kráľovstva, ktorý mal konkrétne spoločenské vyznenie. Kresťania začali vytvárať alternatívu, ktorá sa postupne prejavila aj v sociálnych a politických vzťahoch. Ako presne sa má duchovná príslušnosť ku komunite Božieho Kráľovstva prejaviť vo vzťahu k sociálno-kultúrnej komunite, zostáva pritom vždy otvorenou otázkou. Jestvujú aj extrémne pokusy: Na jednej strane snaha uzavrieť sa do kresťanského geta a na druhej zmocniť sa mocensky (v mene určitého poňatia kresťanskej morálky) celej spoločnosti. Pokus o zažiteľnú skúsenosť vzkriesenia má však zostať uprostred bežnej spoločnosti a mimo pasce takýchto extrémov. Pápež František vo svojej exhortácii Evangelii gaudium (EG) píše o Božom slove, že sa vkladá do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života: Učeníci Slova nasledujúc Krista dokážu ponúknuť celý svoj život až po mučeníctvo, ale cieľom nie je vyrábať si nepriateľov, ale to, aby Slovo bolo prijaté a ukázalo svoju oslobodzujúcu a obnovujúcu silu (porov. EG, čl. 24).

Karl Rahner hovorieval o cirkvi aj ako o priekopníčke slobody (prvej bojovníčke za slobodu). Cirkev ako priekopníčka slobody je cirkvou, ktorá žije vďaka skúsenosti s obdarovaním Duchom Svätým (on podľa Rahnera je sloboda sama), je cirkvou, ktorá nestavia do popredia seba, ale Boha, vedome je znamením pokračovania základnej sviatosti, teda Krista, a je uchopiteľným pôvodným znamením Ducha, ktorý je slobodou našej slobody. Táto vo viere prijímaná skutočnosť stáva sa potom základom toho, aby sme cirkev utvárali ako nevyhnutnú priekopníčku pravej slobody uprostred dnešného sveta.

Čo všetko môžeme a máme pre uskutočnenie tejto oslobodzujúcej úlohy urobiť? Nech je súčasné veľkonočné obdobie mocným podnetom hľadať, formulovať a uskutočňovať odpovede na túto otázku – vo vnútri cirkvi i v sekulárnej spoločnosti. Nech sa nám Veľká noc stane sviatkom skutočného oslobodenia!