Milí priatelia
Mnoho ľudí má v poslednej dobe problém svätiť Vianoce, veď ich čoraz viac zastiera konzum a konvencia. Je to tak silné, že mnohí si bezmocne povedia – pozrime sa radšej na deti – ony ešte vedia byť úprimné,a zároveň sú otvorené voči všetkému, čo ich čaká. V ich očiach zazrieme aj niečo z úprimnosti Vianoc. Iní hovoria, že Vianoce sú spojené s gýčom, konzumom a tak nám kladú otázku, či sa ešte dá spraviť z Vianoc aj skutočné umenie, či je ešte možné sláviť Vianoce poctivo.
No pre mnohých ľudí je problémom aj svätenie Vianoc v chráme. Mnoho návštevníkov vianočných bohoslužieb má zmiešané pocity, keď kazatelia naplno vytiahnu oslavné registre na tému narodenie božieho syna a zanedbajú tie otázky, ktoré nás v súvislosti so slávením týchto sviatkov trápia. Pretože aj my sa máme spytovať, ako oslavovať Vianoce; kedy sú pre nás Vianoce nielen slávnostným kabátom, ktorý po sviatkoch znovu odložíme, ale súčasťou našej duchovnej výbavy.
Ježišovo narodenie asi ani v chráme nemáme oslavovať príliš triumfalisticky, – teda, že nám je už všetko jasné a dnešný sviatok je problém len pre tých druhých, pre neveriacich. Nie, skôr sa musíme pýtať, v čom je aj pre nás tá oslava aktuálna. Pretože kto oslavuje Vianoce príliš samozrejmo, u toho vzniká riziko, že tá slávnosť aj rovnako rýchlo zvädne – možno ešte skôr ako vianočné stromčeky v našich bytoch. Aj my musíme premýšľať nad oslavou Vianoc. Povedané rečou liturgie – Boh sa nám síce dnes v noci zjavil, ale zároveň zostáva bývať v neprístupnom svetle. To zvláštne svetlo vnímame viac svojim srdcom, z väčšej časti zostáva neviditeľné našim očiam, je skôr tušené.
Hlavný vianočný text, ktorý počas vianočného obdobia viackrát čítame– prológ, úvod Jánovho evanjelia – tiež počíta s tým, že pochopiť vnútorné súvislosti Ježišovho narodenia je určitá námaha, určitý proces. Pochopenie sa dosahuje postupne. Tento text nás od tmy, ktorá nevedela prijať svetlo postupne vedie až k poznaniu pravého svetla, poznaniu božieho syna, ktorý sa stal človekom. Prechádzame pri tom krok za krokom z tmy nepochopenia do zvláštneho svetla vnútorného porozumenia. No nikdy to nie je samozrejmosť. Nesmieme pritom podľahnúť pokušeniu chápať tento text nejako filozoficko – magicky. Evanjelista nám chce ním len povedať, že Boh sa stáva telom, usídľuje sa na tomto svete. Boh tým, že sa stáva človekom spája nebo so zemou, prekonáva priepasť, ktorá niekedy je aj v našom myslení medzi našim ľudským svetom a svetom Boha –božím svetom.
Iste tým nechce evanjelista nahradiť boží svet nejakým úzko chápaným humanizmom. Nie - Boh pre evanjelistu a verím, že aj pre nás - ostáva naďalej tajomstvom, ktoré nás povznáša a vedie bližšie k životu, k druhým ľuďom i k Nemu samotnému. Ostatne malé Vianoce môžeme zažiť aj v našom všednom dni, tam, kde za pomoci tajomstva Boha sa stávame viac ľuďmi, kde sme viac otvorení pre druhých, pre život. Vianoce môžeme zažiť keď pochopíme, že k životu patrí aj určitá zraniteľnosť, ktorá na rozdiel od prílišnej suverenity nás otvára pre skutočný život. Verím, že príklady si môžeme doplniť každý zo svojho vlastného života.
Vianoce pre nás nemusia byť len detským sviatkom. Áno, v detských očiach je síce naozaj pravda a tie oči sú naozaj otvorené pre všetko nové v živote. No zároveň táto úprimnosť a otvorenosť nesmie chýbať ani nám dospelým. Oslavujme Kristovo narodenie úprimne, oslavujme ho svojim srdcom. Ak aj v našich chrámoch budeme oslavovať Vianoce nielen s chladnou liturgickou krásou, ale aj s našimi ľudskými rozpakmi a postupným zrením, potom verím, že Vianoce môžeme oslavovať aj dnes, v dnešnom svete, ako sviatky pevne zakorenené do nášho života. A to si môžeme dnes aj navzájom priať. Amen.