Homília - 24. 12. 2005

Milí priatelia

Vianoce, aj napriek tomu, že sú našim kresťanským sviatkom, majú viacero pomenovaní a zdá sa aj viacero rôznych obsahov. Niekto im hovorí sviatky rodiny, iný sviatky pokoja, alebo sviatky mieru. A pre iného sú len oslavou zimného slnovratu. Pre nás kresťanov sú Vianoce - ako už názov napovedá –sviatkami posvätnej noci - tej noci, ktorá nám pripomína zrodenie Ježiša i zrodenie viery v našom srdci.

Túto noc oslavujeme teraz, v tejto chvíli, no napriek tomu, že sme prišli do chrámu, vo svojom vnútri môžeme mať rozpačité pocity. Sviatočná nálada sa nám už po celé týždne vtieravo nanucuje v obchodných domoch, čo podčiarkuje konzumný charakter Vianoc. No možne je aj prirodzené, že Vianoce sú pre nás – okrem iného -spojené aj s vôňami, jedlami a hudbou. Veď pamäť, ktorá pripomína dávnu chuť, vôňu alebo melódiu býva silnejšia ako rozumová pamäť. Už z detstva si tak nesieme vôňu, chuť a melódiu Vianoc. No zároveň cítime, že Vianoce nemôžu ostať len pri tejto vôni, pri chuti vianočných jedál, ani pri sentimente darčekov. Že to by bolo až príliš detské. Kladieme si otázku – ako teda oslavovať Vianoce dospelo, ak nemajú byt len detskou spomienkou, konzumom, či vonkajšou konvenciou, pred ktorou mnohí radšej utekajú.

Niečo z toho podstatného nám napovedá dnešná noc i pieseň, ktorou tento sviatok už po desaťročia oslavujeme – Tichá noc, svätá noc. Vianoce sú naozaj oslavou noci, tej noci, v ktorej sa narodil Kristus a v ktorej sa nám zrodilo svetlo. To svetlo síce nebolo nijako oslňujúce, skôr tajomné - v skrytosti zapaľuje v našom srdci jas nového života, lásky, náklonnosti k druhým ľuďom, zodpovednosti za život. Počas adventu sme sa modlili v omšovej prefácii, aby nás Pán - keď príde - našiel i bedliť v modlitbách i jasať na jeho slávu. Bedliť v modlitbách znamená prežívať na jednej strane ohrozenie tmou, zánikom, ale zároveň tej tme nepodľahnúť, nezaspať, nerezignovať. Bedliť v modlitbách neznamená slovné recitovanie modlitieb, je to skôr duchovný postoj človeka. Vianoce nám hovoria, že práve do tej najväčšej tmy začína prenikať svetlo. Toto svetlo si razí cestu postupne, krok za krokom. Toto svetlo k nám prichádza cez ľudí. Nielen cez Krista prišlo v krehkej ľudskej podobe, ale prichádza tak aj k nám - cez druhých ľudí, našich rodičov, blízkych, kňazov. Cez spleť medziľudských vzťahov k nám prichádza svetlo božej lásky.

Keďže Vianoce sú sviatkom svätej noci, teológ Karol Rahner hovorí: „Musíme mať odvahu vpustiť to nočné ticho do svojho ľudského vnútra. To detské čaro Vianoc by nás malo pripravovať na nevysloviteľné tajomstvo. Iba ten, kto aspoň na chvíľočku necháva zhasnúť pozemské svetlá, ktorá mu prekážajú vo výhľade na hviezdy na nebi, len ten, kto sa dá osloviť nevysloviteľnou blízkosťou Boha – len ten slávi Vianoce tak ako sa ich patrí sláviť, ak sa nemajú zvrhnúť na čisto svetský sviatok.“

Milí priatelia, ak sme sa naučili Krista očakávať bdelosťou, ak dávame vieru dávať do súvisu s našim praktickým životom, potom môžeme oslavovať Ježišovo narodenie. Táto oslava bude skôr v našom srdci, v našom vnútri, ale o to bude presvedčivejšia. A to si môžeme priať aj pri príležitosti tohoročných Vianoc. Amen.