Homília - 04. 12. 2005

Milí priatelia

Každé obdobie liturgického roka má svoj vlastný charakter, má aj svoju vlastnú duchovnosť, spiritualitu. Mne osobne s pribúdajúcimi rokmi je stále viac bližšia práve adventná spiritualita, adventné obdobie. Advent totiž žije z očakávania a práve tým je blízky nášmu životu. Aj my cítime, že aj keď naše túžby sú dobré, predsa ich naplnenie sa nemôže uskutočniť, mnohé z nich zostávajú Mnohé z z nich sa dokonca odsúvajú až do horizontu večnosti. A to aj napriek všetkému nášmu úsiliu.

Dnes slávime druhú adventnú nedeľu a liturgia nám pripomína ústami Jána Krstiteľa: „Pripravte cestu Pánovi“. Sme teda konfrontovaní s tým, že v živote nejde len o naše zúžené individuálne osobné blaho, ale ide o niečo väčšie, o niečo, čo presahuje náš individuálny život, čo má ešte len prísť. My tomu máme pripraviť cestu. Možno niekto sa v duchu ohradí a povie si: mne sa jedná v prvom rade o mňa samotného, o riešenie mojich osobných problémov. Nič proti tomu, ale na druhej strane naše problémy sa ani nedajú vždy riešiť priamočiaro, prvoplánovo - nezriedka ich naopak riešime ako súčasť širšieho „balíka“ života. Je to ako keď hľadáme stratenú vec. Nenájdeme ju, aj keď tomu venujeme pol dňa, no potom neskôr to nájdeme úplne náhodne – vtedy, keď hľadáme niečo iné. Takže aj výzva pripravte cestu pánovi, vyrovnajte mu chodníky sa určitou okľukou týka nášho vlastného života. Ak sa zameriame na Krista, ak sa odvrátime od svojho egoizmu, zameranosti na seba samého, vtedy sa začne premieňať aj náš vlastný život.

Dnešné evanjelium nás vyzýva, aby sme pripravovali cestu pre Pána. Naše stretnutie s Kristom sa teda začína tým, že mu máme pripraviť cestu. Stavitelia ciest sú ľudia, ktorí slúžia iným, slúžia ľuďom, ktorí po generácie budú ich dielo používať. V Ríme sa dodnes používajú cesty, ktoré boli kvalitne vybudované ešte pred dvetisíc rokmi za čias rímskej ríše. Dobre postavená cesta umožňuje cestujúcim dostať sa do cieľa – a to rýchlejšie, istejšie, bezpečnejšie. Je úlohou nás kresťanov pripravovať cestu pre Krista – aby sa on mohol dostať do nášho srdca, do našej mysle, do nášho života a cestou nás aj k iným ľuďom. Treba pripomenúť, že Kristus tú cestu nepotrebuje kvôli sebe, on ju potrebuje kvôli nám ľuďom – nám a našim súčasníkom. Kristus bol príkladom človeka, ktorý nežil pre seba, ale pre iných. Od nás chce niečo podobné – čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili. To samozrejme nikdy nedokážeme tak ako on, no zároveň sa môžeme jeho príkladom aspoň trochu inšpirovať. Je dobré, ak si v predvianočnom čase všímame aj potreby núdznych, tých, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Nemali by sme na nich ale zabúdať po celý rok.

Milí priatelia, pripraviť cestu Pánovi znamená hľadať súvis medzi Kristom, kresťanstvom a naším životom. Mali by sme hľadať, kde sa evanjelium dá „preložiť“ do nášho života. Nie nejako nasilu, ale duchovne. Ozajstná duchovnosť je tá, ktorá sa žije v skrytosti srdca a prejavuje sa navonok skutkami lásky. Pritom to nemusíme nejako nasilu demonštrovať. Ako hovorí jeden z teológov, čím viac nám začne v živote záležať na druhých ľuďoch, tým viac sa v našom živote bude jednať aj o nás samotných, o riešenie našich problémov. Myslím si, že advent nás aj k tomuto oslobodzuje svojou výzvou pripravte cestu Pánovi, nekoncentrujte sa len na svoje úzko osobné problémy, snažte sa o skutočné naplnenie života.

Aj adventná symbolika – symbolika horiacich sviec, ktoré sa postupne zapaľujú, a šíria tak svoje skromné svetlo nás vedie k tomu aby sme v živote vedeli správne prežívať svoje očakávania. Aby sme vedeli mať nádej – nádej pre iných a cez nich aj nádej pre seba. A aby sme z tejto nádeje aj vedeli žiť. K tomu nech nám pomáhajú aj naše adventné modlitby. Amen.