Homília - 06. 11. 2005

Milí priatelia

V náboženskom vysielaní rozhlasu som počul, že v bývalom východnom Nemecku má evanjelícka cirkev problém s mládežou, ktorá v tamojších kostoloch úplne chýba. Iste to nie je len problém nemeckej cirkvi, tento problém nás trápi na celom svete. Otázka, ktorá z nízkeho záujmu mladých ľudí o kresťanstvo vyplýva, je - či naše ohlasovanie evanjelia oslovuje mladých ľudí a ich problémy. Možno je to z mojej strany trochu trúfalé, ale nazdávam sa, že evanjelium má moc osloviť každú generáciu. Nazdávam sa, že sú v ňom také poklady, ktoré naozaj vedú človeka k hlbším prameňom života. Bez evanjelia by bol svet duchovne chudobnejší. Záleží ale na nás, aby sme tieto poklady vedeli sprístupniť jednotlivým generáciám.

Na druhej strane ale dnešné evanjelium napovedá, že problém môže byť aj na strane prijímateľa. Toto evanjelium zhodou okolností tiež hovorí o mladých ľuďoch, o dievčatách, ktoré boli pozvané na svadbu. Vieme si predstaviť ako sa tešili na svadobnú zábavu, predstavovali si obdiv svadobných hostí nad novými šatami, nad ich mladosťou, spôsobom akým tancujú. V kútiku duše dúfali, že tam možno stretnú toho pravého. To všetko bolo v poriadku, potiaľ zmýšľali všetky dievčatá v Kristovom podobenstve asi rovnako. No tu nastalo triedenie duchov. Polovica dievčat zabudla rozmýšľať, stratila zo zreteľa hlavný cieľ, kvôli ktorému prišli. Neuvedomili si, že tým hlavným v ten večer mal byť niekto iný - nie oni sami, ale ženích s nevestou. Im mali prichystať slávnosť - výzdobou, osvetlením. V tom polovica dievčat zlyhala. Na toto zabudli. Chýbala im prezieravosť, predvídavosť, nevedeli spoznať, čo je dôležité a čo menej.

Kristovi určite nešlo o to, aby nás naučil, ako sa máme správať na svadobných hostinách. Skôr nám zanechal  príklad, ktorý ilustruje život ako taký. Pretože aj nám niekedy chýba správny pohľad na celok života. Aj my niekedy kvôli chvíľkovému zaujatiu – napr. zábavou či niečím príjemným zabudneme na to hlavné v živote. Obzvlášť sa môžeme sklamať, keď si myslíme, že celý život bude len zábava. To nikdy nie je. Inokedy sa možno nazdávame, že v živote stačí len pasívne sa zúčastniť, viesť sa životom spolu s ostatnými, namiesto toho, aby sme sami zodpovedne premýšľali nad tým, čo je kedy potrebné spraviť. Možno niekedy aj starší veriaci zanechávajú tým mladým v živote zlý príklad, keď sú životom znudení, znechutení, keď im chýba iskra viery. Viera sa nejednému kresťanovi zredukovala na rutinu. To ale nie je to pravé čo od nás Kristus chce.

Evanjeliové príbehy nám poslucháčom vždy nastavujú určité zrkadlo. V kresťanskom živote sme dôležitý my sami, spôsob ako žijeme. Dôležité je teda nielen posolstvo – evanjelium, dôležitý je nielen jeho autor – Kristus, dôležití sme aj my sami – poslucháči toho príbehu. Viem si predstaviť, že každý jeden z nás počúva evanjelium poznačený rôznymi životným skúsenosťami, zážitkami. Každý si sem do chrámu prináša svoj vlastný životný príbeh a kresťanstvo, Kristus chcú vstúpiť do toho nášho konkrétneho príbehu. Máme premýšľať sami nad sebou, máme zhodnotiť svoj vlastný život, vlastné skúsenosti a potom máme premýšľať, v čom sa môžeme priblížiť ku Kristovmu ideálu. Preto by sa náš pohľad nemal v náboženstve obracať len na Boha, ale mali by sme vedieť správne zhodnotiť sami seba, či náhodou svojim rebríčkom hodnôt nenastavujeme Kristovi také prostredie, v ktorom jeho posolstvo nemá šancu vôbec vyniknúť. Nemalo by nám byť cudzie ani premýšľanie nad cieľom nášho života. Tým by mali byť hodnoty božieho kráľovstva – láska, spravodlivosť, pravda, dobro. Ak sa o tieto hodnoty usilujeme, všetko ostatné sa nám podľa Kristových slov pridá.

Milí priatelia, prosme Pána, aby sme boli ako múdre dievčatá z dnešného príbehu. Dievčatá, ktoré sa tešili na svadbu, ale nezabudli byť prezieravé, nezabudli myslieť na to, čo je potrebné. Prosme za to, aby táto múdrosť nechýbala ani nám, aby nám nechýbala tá pravá iskra kresťanského života. Vtedy budeme aj my môcť vojsť s Kristom na tú opravdivú svadbu života a tešiť sa z jeho opravdivej hostiny. Amen.